Kristus vytvára harmóniu lásky a života

Katechéza svätého Jána Pavla II. 25. 11. 2004

 

Vo veľkom kristologickom hymne z Listu Kolosanom žiari slávna postava Krista, srdce liturgie i celého cirkevného života. Pohľad tohto hymnu sa hneď rozširuje aj na stvorenie a vykúpenie a preto zasahuje každé stvorenie i celé dejiny. V speve cítime dych viery a modlitby ranej kresťanskej komunity. Apoštol Pavol o tom zachoval svedectvo a vtlačil mu svoju pečať.
Po úvode, kde sa vzdáva vďaka Bohu Otcovi za vykúpenie (porov. vv. 12-14), nasledujú dve strofy, ktoré nám liturgia vešpier ponúka každý týždeň. Prvá oslavuje Krista ako prvorodeného zo všetkého stvorenstva, teda existujúceho v čase pred všetkým, čím je potvrdená jeho večnosť, ktorá stojí nad priestorom a časom. (porov. vv. 15-18a). On je viditeľný obraz tohto Boha, ktorý zostáva neviditeľný vo svojom tajomstve. Toto bola aj skúsenosť Mojžiša, ktorý vo svojej vrúcnej túžbe môcť aspoň na moment vidieť Boha počul túto odpoveď: „Moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal by nažive“ (Ex 33,20; porov. tiež Jn 14, 8-9).
Tvár Boha sa však stáva prístupnou v Kristovi, tvorcovi stvorených skutočností: „V ňom bolo stvorené všetko a všetko v ňom spočíva.“ (Kol 1, 16-17). Kristus teda, na jednej strane stojí nad stvoreným svetom a na druhej strane je zaangažovaný na jeho stvorení. Preto ho môžeme vidieť ako „obraz neviditeľného Boha“ a byť tak blízko skrze stvoriteľský akt.
Chvála na Krista pokračuje potom v druhej strofe (porov. vv. 18b-20) smerom k druhému horizontu, k horizontu spásy, vykúpenia a obnovenia Kristom stvoreného ľudstva, ktoré hriechom si privolalo smrť. Plnosť milosti a Ducha Svätého, ktorého Boh Otec vložil do Syna teraz spočíva v tom, že Kristus, tým že zomrel a vstal z mŕtvych, nám môže dať nový život (porov. vv. 19-20).
On sa tu oslavuje ako prvotina z tých, ktorí vstanú z mŕtvych (1, 18b). Svojou Božskou plnosťou, ale aj krvou vyliatou na kríži, Kristus zmieruje a upokojuje všetky stvorenia, nebeské i pozemské. Tak ich privádza k pôvodnému stavu a opäť vytvára harmóniu, ako ju chcel Boh podľa svojho plánu lásky a života. Stvorenie a vykúpenie sú teda vzájomne medzi sebou spojené ako etapy v udalosti spásy.Ako obyčajne, aj teraz necháme priestor, čo o tom hovoria veľkí učitelia viery, cirkevní otcovia.
Keď Svätý Ján Damascénsky hovorí o tomto hymne v Komentároch k listom svätého Pavla, okrem iného píše:
„Svätý Pavol hovorí o „vykúpení skrze krv“ (Ef 1,7). Teda, ako výkupné bola daná Pánova krv a tá vyvádza väzňov zo smrti k životu. Vykúpenie pre tých, ktorí boli v moci smrti, nebolo možné iným spôsobom, iba tým, že Kristus sám podstúpil s nami smrť.
... Podľa toho, ako sa to celé s jeho príchodom na svet udialo, sme spoznali prirodzenosť Boha, ktorá bola pred Kristovým príchodom. 
Vďaka Božej sile bola smrť totiž porazená, Boh nám vrátil život a privádza k sebe celý svet. Preto hovorí: Kristus je obraz neviditeľného Boha (Kol 1,15), aby ukázal, že je Boh, aj keď nie Otec, ale je jeho obrazom a má s ním spoločnú identitu“ (I libri della Bibbia interpretati dalla grande tradizione, Bologna 2000, pp. 18.23).
Svätý Ján Damáscensky uzatvára svoju úvahu celkovým pohľadom na Kristovo spásonosné dielo:
„Kristova smrť spojila a obnovila človeka, priviedla tiež anjelov k pôvodnej radosti nad spasenými a spojila nedokonalý svet s dokonalým. Priniesla pokoj a zničila nepriateľstvo. Preto anjeli zvolali: Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (tamtiež, p. 37).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)