Katechéza svätého Jána Pavla II. 17. 3. 2005

„Žijeme v spoločnosti, v ktorej sa často zdá, že sa stratil zmysel pre Boha a vedomie hriechu. Za týchto okolností je pozvanie Krista k obráteniu o to potrebnejšie. Obrátenie v sebe zahrňuje vedomé vyznanie svojich hriechov a s tým spojenú prosbu o odpustenie a vykúpenie.
Pri výkone svojho úradu kňaz vie, že koná v osobe Krista a za účinkovania Ducha Svätého. Preto musí svoje cítenie (cítenie Krista) v sebe pestovať tak, že v sebe dá narastať tej láske, ktorú mal Ježiš ako učiteľ a pastier, ako lekár duše i tela, ako duchovný ukazovateľ cesty a ako spravodlivý a milosrdný sudca,“ píše Svätý Otec. Potom pripomína, že sviatostné zmierenie bolo vždy v hlbokom vzťahu s „hostinou eucharistickej obety, pamiatke nášho vykúpenia“ a pokračuje:
„Už v raných kresťanských spoločenstvách sa považovalo za potrebné pripravovať sa dôstojným spôsobom života na slávenie lámania eucharistického chleba. Je to ´koinonia´ s telom a krvou Pána a ´koinonia´ s veriacimi, ktorí tvoria jedno telo, pretože sa živia tým istým Kristovým telom.
Z tohto dôvodu treba brať aj dnes vážne varovanie sv. apoštola Pavla v liste Korinťanom: Kto by teda jedol chlieb, alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi (1 Kor 11,27).
„V obrade svätej omše existujú mnohé prvky, ktoré zdôrazňujú túto požiadavku očistenia a obrátenia: od aktu zmierenia cez prosby o zmilovanie až po znak pokoja a modlitbám, ktoré kňazi a veriaci vyslovujú pred prijatím Eucharistie.“
Na záver Svätý Otec pripomína učenie Tridentského koncilu: „Iba ten, kto si je skutočne vedomý, že nespáchal nijaký smrteľný hriech, smie prijať Kristovo telo. A tak znie ešte aj dnes náuka Cirkvi.“ 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)