Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 22.6.2011

Drahí bratia a sestry!
V predchádzajúcich katechézach sme sa pozastavili nad niektorými postavami Starého zákona, ktoré sú mimoriadne dôležité pre naše rozjímanie o modlitbe: Abrahám, ktorý prosí za cudzie mestá; Jakub, ktorý v nočnom zápase prijíma požehnanie; Mojžiš, ktorý prosí o odpustenie pre svoj ľud, Eliáš, ktorý sa modlí za obrátenie Izraela. Dnešnou katechézou začneme novú etapu našej cesty: namiesto komentovania jednotlivých epizód, osobností, ktoré sa modlia, vstúpime do samotnej „knihy modlitby“, a to Knihy žalmov. V nasledujúcich katechézach budeme čítať a zamýšľať sa nad niektorými najkrajšími a najcennejšími žalmami modliacej sa Cirkvi. Dnes by som ich chcel uviesť predstavením vám Knihy žalmov v jej celku.
Žaltár je akýmsi „formulárom“ modlitieb, zbierkou 150 žalmov, ktoré biblická tradícia dáva veriacim, aby sa stali ich modlitbou a spôsobom, ako sa obracať k Bohu a vytvárať s ním vzťah. V tejto knihe nachádza celá ľudská skúsenosť svoje vyjadrenie skrze množstvo odtieňov a množstvo pocitov, ktoré sprevádzajú ľudskú existenciu. V žalmoch sa snúbi a vyjadruje radosť s bolesťou, túžba po Bohu s vedomím vlastnej nehodnosti, šťastie a pocit odvrhnutia, dôvera v Boha a bolestná samota, plnosť života a strach zo smrti. Celá realita veriaceho človeka sa pretína v týchto modlitbách, ktoré najskôr izraelský ľud a potom Cirkev prijali ako privilegovaný spôsob vzťahu s jediným Bohom a adekvátnu odpoveď na jeho zjavenie sa v dejinách. Ako modlitby sú žalmy prejavom ľudského vnútra človeka a jeho viery, v ktorých sa všetci môžu spoznať a v ktorých sa odovzdáva táto skúsenosť mimoriadnej blízkosti Bohu, ku ktorej je každý človek povolaný. Celá komplexnosť ľudského bytia sa koncentruje práve v komplexnosti rozličných literárnych foriem jednotlivých žalmov: hymny, náreky, individuálne i kolektívne prosby, spevy vďakyvzdania, kajúce žalmy, sapienciálne žalmy, a ďalšie druhy, ktoré môžeme nájsť v týchto poetických kompozíciách.
Napriek expresívnej mnohorakosti môžeme identifikovať dve veľké oblasti, ktoré syntetizujú modlitbu žaltára: prosba spojená s nárekmi a na druhej strane chvála; dve prepojené a takmer neoddeliteľné dimenzie. Prosba je totiž oživovaná istotou, že Boh odpovie a toto človeka otvára k chvále a vzdávaniu vďaky. Vzdávanie chvály a vďaky vychádza zo skúsenosti už prijatej spásy, ktorá predpokladá nevyhnutnosť pomoci, ktorú práve prosba vyjadruje.
V prosbe modliaci narieka a opisuje svoju situáciu úzkosti, nebezpečenstva, zúfalstva alebo ako v kajúcich žalmoch vyznáva svoju vinu a prosí o odpustenie. Predkladá Pánovi svoju situáciu potreby v dôvere, že bude vypočutý. A toto implikuje uznanie Boha ako dobrého, túžiaceho po dobre a „priateľa života“ (Múd 11,26), pripraveného pomôcť, zachrániť a odpustiť. Tak sa napríklad modlí žalmista v žalme 31: „Pane, v teba dúfam, nech nie som zahanbený naveky. (...) Vyvedieš ma z osídla, čo mi nastrojili, lebo ty si moja sila“ (vv. 2.5). Už v náreku sa teda ukazuje niečo z chvály, ktorá je predzvesťou nádeje v Boží zásah a stáva sa explicitnou vtedy, keď sa táto Božie pomoc stane skutočnosťou. Analogicky v žalmoch vzdávania vďaky a chvály, pamätajúc na prijatý dar alebo kontemplujúc veľkosť Božieho milosrdenstva, uznávame aj svoju vlastnú malosť a nevyhnutnosť záchrany, ktorá je zas základom prosby. Týmto sa pred Bohom uznáva svoja vlastná situácia – iba ako jeho stvorenie nevyhnutne poznačené smrťou a predsa obsahujúce nekonečnú túžbu po živote. Preto žalmista zvoláva v žalme 86: „Celým srdcom ťa chcem chváliť, Pane, Bože môj, a tvoje meno oslavovať naveky; Veď si bol ku mne veľmi milostivý a vytrhol si ma z najhlbšej priepasti“ (vv.13-13). Týmto spôsobom sa v žalmoch pretína prosba a zároveň vzdávanie chvály a zlievajú sa v jedinom speve, ktorý oslavuje Pánovu večnú milosť, ktorá sa skláňa nad našou krehkosťou.
Práve preto, aby sa ľud veriacich zjednotil v tomto speve, bola Kniha žalmov darovaná Izraelu i Cirkvi. Žalmy nás učia modlitbe. V nich sa Božie slovo stáva slovom modlitby – sú to slová Bohom inšpirovaného žalmistu – ktoré sa stanú aj slovami prosiaceho, ktorý sa modlí pomocou žalmov. Toto je krása a mimoriadnosť tejto biblickej knihy: modlitby, ktoré sú v nej obsiahnuté – na rozdiel od ostatných modlitieb, ktoré nachádzame vo Svätom písme – nie sú vložené do nejakého kontextu, ktorý by objasňoval ich zmysel a funkciu. Žalmy sú dané veriacemu ako texty modlitby a majú jediný cieľ: stať sa modlitbou toho, kto ich prijme a skrze ne sa obracia na Pána. Keďže sú to Božie slová, ten, kto sa modlí žalmy, prihovára sa Bohu jeho vlastnými slovami; obracia sa na neho slovami, ktoré on sám nám daroval, a tak modliac sa žalmy sa vlastne učíme modliť, sú teda akousi školou modlitby.
Niečo podobné sa stáva vtedy, keď dieťa začína hovoriť, učí sa teda vyjadrovať svoje vlastné pocity, emócie a potreby slovami, ktoré mu nie sú vrodené, ale si ich osvojí od rodičov a od tých, ktorí žijú okolo neho. To, čo chce vyjadriť, je jeho vlastný život, avšak výrazový prostriedok je tých druhých. Postupne ako si ich osvojuje, sa tieto slová stanú jeho slovami a skrze ne si osvojí aj spôsob myslenia a cítenia a nadobudne prístup k celému svetu pojmov, ktorý v ňom rastie, vytvára vzťahy so skutočnosťou, ľuďmi a Bohom. Jazyk jeho rodičov sa tak stáva jeho vlastným. Vyjadruje sa slovami, ktoré prijal od ostatných a ktoré sa stali jeho vlastnými slovami. A toto sa udeje aj modlením žalmov. Sú nám darované, aby sme sa naučili obracať sa k Bohu, komunikovať s Ním a hovoriť s Ním o nás jeho slovami. Práve skrze tieto slová bude možné poznať a prijať kritériá jeho konania a priblížiť sa k mystériu jeho myšlienok a jeho ciest (porov. Iz 55, 8-9), a tak vždy viac rásť vo viere a láske. Tak ako naše slová nie sú iba slovami, ale nás aj učia poznávať svet reálny a pojmový, naše modlitby nás učia poznávať Božie srdce. Nielen že sa učíme hovoriť s Bohom, ale môžeme spoznať, kto je Boh a tým spoznávame aj seba samých.
V tomto kontexte sa javí veľmi významným práve názov, ktorý židovská tradícia dala žaltáru. Nazýva ho tehillîm, čo je hebrejský termín znamenajúci „chvály”, a vychádzajúci z toho istého slovného základu ako aj vyjadrenie „Aleluja“, čiže doslovne: „Chváľte Pána“. Táto kniha modlitieb teda – hoci je veľmi rôznorodou a komplexnou, so všetkými svojimi literárnymi druhmi a vzťahom medmi chválou a prosbou – je koniec-koncov knihou chvály, ktorá nás učí vzdávať vďaky, oslavovať veľkosť Božích darov, uznať krásu jeho diel a oslavovať jeho sväté meno. Toto je tá najsprávnejšia odpoveď na Pánovo zjavenie sa a skúsenosť jeho dobroty. Tým, že nás naučia modliť sa, žalmy nás učia, že aj v zúfalstve a bolesti je Božia prítomnosť zdrojom úžasu a potechy. Môžeme plakať, orodovať, prosiť, ale vždy vo vedomí, že smerujeme k svetlu, v ktorom bude naša chvála definitívnou. Tak ako nás učí žalm 36: „u teba je zdroj života a v tvojom svetle uvidíme svetlo“ (v. 10).
Okrem tohto hlavného názvu, židovská tradícia dala mnohým žalmom špecifické názvy, pripíšuc ich vo veľkej väčšine kráľovi Dávidovi. Dávid, ako postava s mimoriadnou ľudskou a teologickou úrovňou, je veľmi zložitou osobnosťou, ktorá prekonala najrôznejšie zážitky života. Tento mladý pastier otcovho stáda, prejdúc cez rôzne – častokrát dramatické – okolnosti sa stáva kráľom Izraela, pastierom Božieho ľudu. Človek pokoja, ktorý však vybojoval mnoho vojen; neúnavný a húževnatý v hľadaní Boha a predsa zrádza jeho lásku; potom pokorný a kajúci prijíma Božie odpustenie ako aj osud poznačený bolesťou. Dávid bol kráľ „podľa Božieho srdca“ (1Sam 13,14), vášnivo oddaný modlitbe; človek, ktorý vedel, čo znamená prosiť a chváliť. Spojenie žalmov s týmto výnimočným kráľom Izraela je teda veľmi dôležité, pretože on bol mesiášskou postavou, Pánov Pomazaný, v ktorom sa ukazuje – ešte hmlisto – mystérium Krista.
Takisto dôležité a príznačné sú spôsoby a frekvencie, s ktorými sú slová žalmov prebraté do Nového zákona podčiarkujúc tú prorockú hodnotu naznačenú nám spojením žaltára a mesiášskej postavy Dávida. V Pánovi Ježišovi, ktorý sa vo svojom pozemskom živote modlil žalmy, oni nachádzajú svoje definitívne zavŕšenie a objasňujú ich plný a najhlbší význam. Keď sa modlíme žaltár, ktorým sa vlastne prihovárame Bohu, hovorí nám o Ňom, o Synovi, „obraze neviditeľného Boha“ (Kol 1,15), ktorý nám v plnosti ukazuje Otcovu tvár. Kresťan teda, keď sa modlí žalmy, modlí sa k Otcovi skrze Krista a s Kristom, prijmúc tieto spevy v novej perspektíve, keďže práve vo veľkonočnom mystériu sa nachádza ich interpretačný kľúč. Horizont modliaceho sa tak otvára k neočakávaným skutočnostiam, každý žalm dostáva v Kristovi nové svetlo a celý žaltár môže žiariť vo všetkom svojom nekonečnom bohatstve.
Najdrahší bratia a sestry, vezmime teda do rúk túto posvätnú knihu, nechajme, aby nás Boh naučil, ako sa ku nemu obracať, urobme zo žaltára nášho sprievodcu, ktorý nám bude pomáhať a každodenne nás bude sprevádzať na ceste modlitby a prosme aj my ako Ježišovi učeníci: „Pane, nauč nás modliť sa!“ (Lk 11,1). Otvorme si srdce a prijmime majstrovu modlitbu, v ktorej všetky modlitby nachádzajú zavŕšenie. Tak ako synovia v Synovi, môžeme hovoriť k Bohu a nazývať ho „Otče náš“.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)