Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 12.10.2011

Drahí bratia a sestry,
v minulých katechézach sme meditovali o niektorých žalospevoch a chválospevoch, dnes by som sa chcel s vami zamyslieť nad žalmom, ktorý je veľmi radostný. Je to modlitba, ktorá – plná radosti – ospevuje úžasné Božie skutky. Ide o
Žalm 126 – podľa grécko-latinského číslovania 125 – a je oslavou veľkých diel, ktoré Pán vykonal na svojom ľude a ktoré neustále realizuje s každým veriacim.
Žalmista, v mene celého Izraela, začína svoju modlitbu pripomenutím radostnej skúsenosti záchrany:
„Keď Pán privádzal späť sionských zajatcov,
boli sme ako vo snách.
Ústa sme mali plné radosti
a jazyk plný plesania“ (vv. 1-2a)
Žalm hovorí o obnovení, čiže o vrátení do pôvodného stavu, teda v celej svojej predošlej pozitívnosti. Vychádza sa teda zo situácie utrpenia a potreby, na ktorú Boh odpovedá realizáciou záchrany a prinavrátením pôvodného stavu modliacemu sa. Nielen to, Boh dokonca túto jeho situáciu ešte zlepší a obohatí. Práve toto sa udialo Jóbovi, keď mu Pán znovu dá všetko to, o čo prišiel. Ba dokonca všetko znásobuje a zahrňuje ho ešte väčším požehnaním (porov. Jób 42, 10-13). Presne toto zakusuje aj izraelský ľud, keď sa vracia do svojej vlasti z babylonského zajatia. Práve s odvolaním sa na koniec exilu v cudzej krajine je potrebné interpretovať tento žalm: vyjadrenie „obnovenie osudu Siona“ (podľa originálneho jazyka, pozn. prekladateľa) je potrebné čítať a chápať – ako hovorí tradícia – v zmysle: „privádzať späť sionských zajatcov“. Vskutku návrat z exilu je obrazom akéhokoľvek spásonosného Božieho zásahu, pretože pád Jeruzalema a deportácia do Babylonskej ríše boli devastujúcou skúsenosťou pre vyvolený ľud, nielen v politickom a sociálnom zmysle, ale aj – a predovšetkým – v náboženskom a duchovnom zmysle. Strata zeme, koniec dávidovskej monarchie a zničenie Chrámu sa zdajú byť popretím Božích prisľúbení a ľud zmluvy, roztratený medzi pohanmi, si s bolesťou kladie otázky o Bohu, ktorý ako keby zanevrel na svoj ľud. Preto je koniec exilu a návrat do vlasti akoby úžasným návratom k viere, k dôvere a k spoločenstvu s Pánom. Toto je tým „obnovením osudu Siona“, ktoré zahŕňa aj obrátenie srdca, odpustenie, obnovené priateľstvo s Bohom, uvedomenie si jeho milosrdenstva a znovuobnovenie možnosti chváliť ho (porov. Jer 29,12-14; 30,18-20; 33,6-11; Ez 39,25-29). Ide o skúsenosť obrovskej radosti, úsmevu a výkrikov plesania. Táto skúsenosť je taká nádherná, že sa zdá akoby sme boli „vo snách“ (v.1). Božie zásahy majú častokrát nečakané formy, ktoré idú oveľa ďalej, než si človek dokáže predstaviť. Tento úžas a táto radosť sú vyjadrené v slovách chvály: „Veľké veci urobil Pán!“ Hovoria to národy a Izrael to ohlasuje:
„Vtedy sa hovorilo medzi pohanmi:
"Veľké veci urobil s nimi Pán." 
Veľké veci urobil s nami Pán
a máme z toho radosť“ (vv. 2b-3).
Boh koná úžasné skutky v dejinách ľudí. Tým, že zachraňuje sa všetkým ukazuje ako Pán mocný a milosrdný, ako útočisko pred utláčateľom, ktorý nezabúda na nárek bedárov (porov. Ž 9, 10.13), ktorý miluje spravodlivosť a právo a ktorého lásky je plná celá zem (porov. Ž 33,5). Vďaka oslobodeniu izraelského ľudu všetky národy uznajú veľké a podivuhodné skutky, ktoré koná Boh pre svoj ľud a budú oslavovať Pána ako Spasiteľa. Izrael odpovedá na toto oslavovanie všetkých národov, preberá ho a opakuje – avšak už ako protagonista, ako priamy adresát Božích skutkov: „Veľké veci urobil s nami Pán“. Je tu použité spojenie „s nami“, po hebrejsky ‘immanû, čím je vyjadrený privilegovaný vzťah, ktorý Pán udržiava so svojimi vyvolenými, a ktorý nachádza svoj vrchol a svoju plnú manifestáciu v mene Emmanuel, teda „Boh s nami“, ktorým bol nazývaný Ježiš (porov. Mt 1,23).
Drahí bratia a sestry, v našej modlitbe by sme častejšie mali hľadieť na to, ako nás v rozličných okolnostiach nášho života Pán ochraňoval, viedol, pomáhal nám a mali by sme mu vzdávať chvály za to, čo urobil a čo pre nás robí. Musíme byť pozornejší na dobrá, ktoré nám Pán dáva. Vždy sme pozorní na problémy, ťažkosti a takmer akoby sme nechceli prijať, že množstvo krásnych vecí dostávame dennodenne od Pána. Táto pozornosť, z ktorej sa má stať vďačnosť, je pre nás veľmi dôležitou a máme na ňu pamätať aj v temných chvíľach. Boh koná veľké veci a ten, kto ich zakúsi, musí byť naplnený radosťou. Touto radostnou zvesťou sa končí prvá časť tohto žalmu. Byť zachránený a vrátiť sa z exilu do svojej vlasti znamená akoby vrátiť sa do života: oslobodenie nás otvára k radosti, no taktiež aj k očakávaniu naplnenia niečoho iného, po čom máme túžiť a o čo máme prosiť. To je druhá časť nášho žalmu, ktorá znie takto:
„Zmeň, Pane, naše zajatie
ako potoky na juhu krajiny. 
Tí, čo sejú v slzách,
s jasotom budú žať.
Keď odchádzali, idúcky plakali
a osivo niesli na siatie.
No keď sa vrátia, vrátia sa s jasotom
a svoje snopy prinesú“ (vv. 4-6).
Na začiatku svojej modlitby žalmista vyjadruje radosť z návratu - „z obnovenia dobrého osudu“ Pánom. Teraz naopak o ňu prosí, akoby bola niečím, čo je ešte len potrebné zrealizovať. Ak aplikujeme tento žalm na návrat z exilu, tak toto zdanlivé protirečenie sa vysvetľuje historickou skúsenosťou Izraela, ktorého návrat do krajiny bol zložitý a len čiastkový. Toto modliaceho sa vedie k prosbe o ďalší Boží zásah pre zavŕšenie úplného obnovenia ľudu.
No žalm ide ešte ďalej – ponad čisto historické fakty – a otvára sa k širším obzorom, tým teologickým. Potešujúca skúsenosť oslobodenia z Babylonskej ríše nie je vskutku dovŕšená. „Už“ sa udiala, no „ešte nie“ úplne, pretože jej chýba definitívna plnosť. A tak, zatiaľ čo sa s radosťou oslavuje prijatá záchrana, modlitba sa otvára očakávaniu jej úplnej realizácii. Preto žalm používa zvláštne obrazy, ktoré svojou komplexnosťou poukazujú na mysterióznu skutočnosť vykúpenia, v ktorej sa prelínajú prijaté dary s tými, ktoré ešte len očakávame, život a smrť, radosť ako zo sna a ťažké slzy. Prvý obraz poukazuje na vyschnuté pramene v Negevskej púšti, ktoré sa v období dažďov naplnia búrlivou vodou, ktorá dodá život vyschnutej pôde a spôsobí jej rozkvitnutie. Žalmista teda prosí o to, aby „obnovenie dobrého osudu“ jeho ľudu a návrat z exilu boli ako táto voda, prekypujúca a nezastaviteľná, schopná pretvoriť púšť na nesmierne veľkú pláň zelene a kvetov.
Druhý obraz sa presúva z vyprahnutých a skalnatých kopcov Negevu na polia, ktoré roľníci obrábajú, aby z nich získali obživu. Aby sme mohli hovoriť o spáse, treba spomenúť skúsenosť, ktorá sa každoročne obnovuje v poľnohospodárskom svete: ťažký a namáhavý okamih sejby a potom prekypujúca radosť zo zberu. Sejba, ktorá je sprevádzaná slzami, pretože sa rozosieva to, čo by sa ešte mohlo stať chlebom, vystavujúc sa očakávaniu plnému neistôt: roľník pracuje, pripravuje pôdu, rozsieva zrno, ale – ako to dobre ilustruje podobenstvo o rozsievačovi – nevie, kam to zrno spadne, či ho pozobú vtáky, či sa ujme, či sa zakorení, či sa stane klasom (porov. Mt 13, 3-9; Mk 4, 2-9; Lk 8, 4-8). Rozsievať semeno je gestom dôvery a nádeje; je potrebná pracovitosť človeka, ale potom sa musí vstúpiť do nemohúceho očakávania, dobre vediac, že bude množstvo rozhodujúcich faktorov pre úspešný zber a že vždy existuje riziko neúspechu. Napriek tomu, rok čo rok, roľník opakuje svoje gesto a rozsieva semeno. A keď sa toto semeno stane klasom a polia sa napĺňajú žencami, hľa, prichádza radosť toho, kto stojí pred výnimočným zázrakom. Ježiš poznal túto skúsenosť a hovoril o nej svojim učeníkom: “Hovoril: S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie” (Mk 4, 26-27). Je to mystérium zrodené zo života, sú to zázračné “veľké veci” spásy, ktoré Pán koná v ľudských dejinách a ktorého tajomstvo ľudia ignorujú. Božský zásah, keď sa prejavuje v svojej plnosti, nadobúda nezadržateľný rozmer, ako potoky Negevskej púšte a ako obilie na poliach, ktoré zas poukazujú na nepomernú hojnosť, typickú pre Božie veci: nepomer medzi námahou sejby a nesmiernou radosťou zberu, medzi úzkosťou očakávania a uspokojivým pohľadom na plné sýpky, medzi drobnými semenami rozosiatymi do zeme a veľkými kopami snopov pozlátených slnkom. Pri žatve je všetko premenené, plač sa skončil, prenechal miesto pokriku jasavej radosti. 
Na toto všetko sa odvoláva žalmista, keď hovorí o spáse, oslobodení, privádzaní zajatcov, návrate zo zajatia. Zajatie v Babylonskej ríši, ako každá iná situácia utrpenia a krízy, so svojou bolestivou temnotou spôsobenou pochybnosťami a zdanlivou vzdialenosťou Boha, je – ako hovorí náš žalm – ako osivo. V mystériu Krista, vo svetle Nového zákona, sa posolstvo stáva ešte explicitnejším a jasnejším: veriaci, ktorý prekonáva túto temnotu je ako pšeničné zrno, spadnuté do zeme, ktoré odumiera, ale preto, aby prinieslo veľkú úrodu (porov. Jn 12, 24); alebo, podľa ďalšieho obrazu, ktorý je Ježišovi blízky, je ako žena, ktorá trpí v pôrodných bolestiach, aby mohla dosiahnuť radosť z toho, že priviedla na svet nový život (porov. Jn 16, 21).
Drahí bratia a sestry, tento žalm nás učí, že v našej modlitbe musíme byť vždy otvorení pre nádej a pevní vo viere v Boha. Naše dejiny, hoci často poznačené bolesťou, neistotami, momentmi krízy, sú dejinami spásy a “privádzania zajatcov”. V Ježišovi každé naše zajatie končí a každá slza je osušená, v tajomstve jeho Kríža, jeho smrti premenenej na život, ako zrnko obilia, ktoré puká v zemi a stáva sa klasom. Aj u nás je toto konanie Ježiša Krista veľkou radosťou, povedaním „Áno“ Bohu a „obnovením nášho dobrého osudu“. Tí, ktorí sa vrátili z Babylonskej ríše – hoci plní radosti – predsa len našli zúboženú a zdevastovanú krajinu. Napriek ťažkosti zasiať semená, utrpeniu a slzám však nakoniec prišla úroda. Tak aj my, objaviac Ježiša Krista, náš život, našu cestu a pravdu, vstúpiac na pôdu viery, do „krajiny viery“ častokrát nachádzame temnotu, ťažkosti, zasievanie v slzách, no buďme si istí, že vďaka Kristovmu svetlu nakoniec príde hojná úroda. A toto sa musíme naučiť aj v temných chvíľach: nezabudnúť na to, že svetlo jestvuje, že Boh je uprostred našich životov a že môžeme siať s veľkou dôverou, že Božie „áno“ je silnejšie ako my všetci. Dôležité je nezabudnúť na túto Božiu prítomnosť v našich životoch, na túto hlbokú radosť, že Boh prišiel a oslobodil nás. Dôležitá je aj vďačnosť za poznanie, že Ježiš Kristus prišiel k nám. Táto vďačnosť sa mení na nádej. Hviezdou tejto nádeje, ktorá do nás vlieva dôveru, je svetlo a práve ťažkosti spojené s rozsievaním sú začiatkom nového života vo veľkej a definitívnej radosti z Boha.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)