Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 11.8.2006

Drahí bratia a sestry,

pred prázdninami som začal s malými portrétmi dvanástich apoštolov. Apoštoli boli Ježišovými spolupútnikmi, priateľmi a ich putovanie s Ježišom nebolo len vonkajšie, z Galiley do Jeruzalema, bola to vnútorná cesta nadobúdania viery v Ježiša, nie bez ťažkostí, keďže boli ľudia ako my. Ba práve preto, že boli Ježišovými spoločníkmi na ceste, jeho priateľmi, ktorí sa na neľahkej ceste naučili veriť, sú pre nás vodcami: pomáhajú nám poznávať Ježiša Krista, milovať ho a veriť v neho. Hovoril som už o štyroch z dvanástich apoštolov: o Šimonovi Petrovi, jeho bratovi Ondrejovi, o Jakubovi, bratovi sv. Jána a druhom Jakubovi, nazývanom Menší, ktorý je autorom jedného z listov Nového zákona. A začal som hovoriť o Jánovi, evanjelistovi, keď som pri poslednej audiencii pred prázdninami zhrnul podstatné údaje, vykresľujúce hlavné črty tohto apoštola. Spisy, ktorými sa dnes chceme zaoberať, sú evanjelium a listy nazývané jeho menom.“
Boh je láska
„Ak je v Jánových spisoch nejaký charakteristický motív, je to láska. Nie náhodou som svoju prvú encykliku začal slovami tohto apoštola: ,Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom‛ (1 Jn 4, 16). Nájsť texty takéhoto druhu v iných náboženstvách je veľmi ťažké. Takéto výrazy nás stavajú pred vskutku špecifickú veličinu kresťanstva. 
Ján zaiste nie je jediným autorom kresťanského pôvodu, ktorý hovorí o láske. Keďže je to kľúčová zložka kresťanstva, hovoria o nej všetci svätopisci Nového zákona, avšak s rozdielnym dôrazom. 
Ak sa teraz zamýšľame nad touto témou Jána, je to preto, lebo dôrazne a prenikavo načrtol jej hlavné rysy. Jeho slovám teda dôverujme. Jedna vec je istá: nehovorí abstraktne, filozoficky, ani teologicky o tom, čo je láska. Nie, on nie je teoretikom. Pravá láska totiž vo svojej podstate nie je nikdy výlučne špekulatívna, ale vyjadruje priamy, konkrétny a overiteľný vzťah k skutočným osobám. 
Ján, apoštol a priateľ Ježiša, nám teda ukazuje, aké sú časti, či, lepšie povedané, fázy kresťanskej lásky, pohybu, ktorý charakterizujú tri momenty.
Prvý sa týka samotného Zdroja lásky, ktorý apoštol vidí v Bohu, keď tvrdí, že ,Boh je láska‛ (1 Jn 4, 8. 16). Ján je jediný autor, ktorý nám podáva určitú definíciu Boha. Hovorí napríklad, že ,Boh je duch‛ (Jn 4, 24) alebo ,Boh je svetlo‛ (1 Jn 1, 5). A s prenikavou intuíciou vyhlasuje, že ,Boh je láska‛. Všimnime si, že nehovorí jednoducho ,Boh miluje‛, o to menej že ,láska je Boh‛. Inými slovami: Ján sa neobmedzuje na popisovanie božského konania, ale pokračuje až k jeho koreňom. Okrem toho nemá v úmysle pripísať božskú kvalitu láske vo všeobecnosti, či láske neosobnej; nepostupuje od lásky k Bohu, ale obracia sa priamo k Bohu, aby definoval jeho prirodzenosť v rozmere nekonečnej lásky. Tým chce Ján povedať, že základným prvkom Boha je láska a preto všetko Božie konanie sa rodí z lásky a vyznačuje sa láskou: všetko, čo Boh robí, robí pre lásku a z lásky, i keď nie vždy dokážeme ihneď pochopiť, že to je láska, pravá láska.“ 
Kristus – najväčší prejav Božej lásky
„V tomto bode je však nutné postúpiť o krok vpred a upresniť, že Boh prejavil svoju lásku konkrétne, keď vstúpil do ľudských dejín v osobe Ježiša Krista, vteleného, zomretého a vzkrieseného pre nás. Toto je druhý kľúčový moment Božej lásky. 
Boh sa neobmedzuje na slovné vyjadrenia, ale môžeme povedať, že sa skutočne angažoval a ,zaplatil‛ v prvej osobe. Práve tak píše Ján: ,Veď Boh tak miloval svet (teda všetkých nás), že dal svojho jednorodeného Syna‛ (Jn 3, 16). Odteraz sa Božia láska k ľuďom konkretizuje a prejavuje v láske samotného Ježiša. Ján ďalej píše: ,A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti‛ (Jn 13, 1). Mocou tejto úplnej a obetavej lásky sme radikálnym spôsobom vyslobodení z hriechu, ako na inom mieste píše svätý Ján: ,Deti moje, ...keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta‛ (1 Jn 2, 1 - 2; porov. 1 Jn 1, 7). Až tam siaha Ježišova láska k nám: až k preliatiu vlastnej krvi za našu spásu! 
Kresťan, ktorý rozjíma nad touto ,nadmierou‛ lásky, si musí klásť otázku, aká je náležitá odpoveď. A myslím, že každý z nás by sa mal pýtať stále nanovo.“
Milujte sa navzájom
„Táto otázka nás privádza k tretiemu momentu dynamiky lásky: od pasívnych príjemcov lásky, ktorá nás predchádza a prevyšuje, sme povolaní k snahe o aktívnu odpoveď. Ján hovorí o ,prikázaní‛. Podáva totiž tieto Ježišove slová: ,Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás‛ (Jn 13, 34). 
V čom spočíva novosť, ktorú prináša Ježiš? Spočíva v tom, že sa neuspokojuje s opakovaním toho, čo bolo požadované v Starom zákone a čo čítame i v iných evanjeliách: ,Miluj svojho blížneho ako seba samého‛ (Lv 19, 18; porov. Mt 22, 37-39; Mk 12, 29 - 31; Lk 10, 27). V starom prikázaní vychádzalo normatívne kritérium od človeka - ,ako seba samého‛ -, zatiaľ čo v prikázaní, ktoré podáva Ján, predstavuje Ježiš ako dôvod a normu našej lásky svoju vlastnú osobu - ,ako som ja miloval vás‛. Tak sa láska stáva skutočne kresťanskou, prináša v sebe novosť kresťanstva: či už v tom zmysle, že má smerovať k všetkým bez rozdielu, ale zvlášť preto, že má zachádzať až do krajných dôsledkov a nemať nijakú inú mieru, než bytie bez miery. 
Ježišove slová ,ako som ja miloval vás‛ nás vyzývajú a súčasne znepokojujú; sú kristologickým cieľom, ktorý sa môže zdať nedosiahnuteľný, ale súčasne sú podnetom, ktorý nám nedovolí uspokojiť sa s tým, čo sme už dosiahli. Nedovolí nám byť spokojnými s tým, akí sme, ale pobáda nás k vytrvalosti na ceste k tomuto cieľu.
Jeden vynikajúci duchovný text, útla kniha z neskorého stredoveku, nazývaná Nasledovanie Krista, v tejto súvislosti píše: ,Šľachetná láska k Ježišovi pobáda k veľkým činom a povzbudzuje túžbu po stále väčšej dokonalosti. Láska smeruje stále hore, k nebu, a nedá sa zdržať nijakými nízkymi záujmami. Láska chce byť slobodná, zbavená akejkoľvek svetskej náklonnosti..., láska sa zrodila z Boha, a povznesená nad všetko tvorstvo môže spočinúť len v Bohu. Človek, ktorý miluje, letí, beží, raduje sa, je slobodný a ničím nie je sputnaný. Dáva všetko za všetko a má všetko vo všetkom, lebo nado všetko spočíva v tom jednom Najvyššom, z ktorého plynie a pochádza každé dobro´(III. kniha, 5. kap.).
Aký lepší komentár k ,novému prikázaniu´, zvestovanému Jánom? Modlime sa k Otcovi, aby sme boli schopní žiť ho tak intenzívne, i keď stále nedokonale, aby sme ním ,infikovali‛ všetkých, ktorých stretáme na našej ceste.
 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)