apoštol Matúš - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 30.8.2006

 

Drahí bratia a sestry,

dnes pokračujeme v našej sérii portrétov dvanástich apoštolov predstavením Matúšovej osoby. V skutočnosti je skoro nemožné úplne predstaviť jeho osobu, pretože správy, ktoré o ňom máme sú rozdrobené a je ich málo. Môžeme ale predstaviť ani nie tak jeho životopis, ako profil jeho osoby, ktorý nám odovzdáva evanjelium.
Matúš sa vždy nachádza v zoznamoch dvanástich, ktorých si zvolil Ježiš (por. Mt 10,3; Mk 3,18; Lk 6,15; Sk 1,13). Jeho hebrejské meno znamená „dar Jahveho“. Prvé kanonické evanjelium, ktoré nesie jeho meno, nám ho predstavuje veľmi presným označením: „mýtnik“ (Mt 10,3). Týmto spôsobom je stotožnený s človekom, ktorý sedí na mýtnici a ktorého Ježiš pozýva, aby ho nasledoval: „Keď odtiaľ Ježiš odišiel, videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúša a povedal mu: „Poď za mnou!" On vstal a išiel za ním“ (Mt 9,9). Aj Marek (por. 2,13-17) a Lukáš (por. 5, 27-30) spomínajú povolanie mýtnika, ale nazývajú ho „Levi“. Z tejto spomienky sa zrodila istá pochybnosť pri stotožnení apoštola Matúša s mýtnikom Levim. V každom prípade pre prvé evanjelium je táto identifikácia istá, pretože pripája meno „Matúš“ k určeniu „mýtnik“. Aby sme si dokázali predstaviť scénu, ktorú opisuje deviata kapitola a deviaty verš Matúšovho evanjelia, stačí pripomenúť nádherný Caravaggiov obraz, ktorý je uchovávaný tu v Ríme v kostole svätého Ľudovíta francúzskeho. V evanjeliách nachádzame ďalšiu životopisnú črtu: rozprávaniu o povolaní Matúša predchádza scéna o zázraku Ježiša, ktorý vykonal v Kafarnaume (por. Mt 9,1-8; Mk 2,1-12) a spomína sa blízkosť Galilejského mora, teda Tiberiadského jazera (por. Mk 2,13-14). Môžeme z toho usudzovať, že Matúš bol vyberačom daní v Kafarnaume, ktoré sa nachádza „pri pobreží“ (Mt 4,13), kde bol Ježiš stálym hosťom v Petrovom dome.
Na základe týchto jednoduchých zistení, môžeme pokračovať v našom zamyslení. Prvým je, že Ježiš prijíma do skupiny svojich najbližších človeka, ktorý podľa židovského tradičného ponímania v tom čase, bol považovaný za verejného hriešnika. Matúš nielenže spravoval peniaze, ktoré sa považovali za nečisté z dôvodu ich pôvodu od ľudí cudzích Božiemu ľudu, ale spolupracoval aj s cudzími predstaviteľmi, ktorí boli nenávidení pre ich chamtivosť a ktorých príspevky mohli byť stanovené aj svojvoľným spôsobom. Z týchto dôvodov evanjeliá viackrát jednohlasne hovoria o „mýtnikoch a hriešnikoch“ (Mt 9,10; Lk 15,1), „mýtnikoch a prostitútkach“ (Mt 21,31). Okrem toho vidia v mýtnikoch príklad malichernosti (por. Mt 5,46: milujú iba tých, ktorí ich milujú) a spomínajú jedného z nich, Zacheja, ako „hlavného mýtnika, veľmi bohatého“ (Lk 19,2), zatiaľ čo ľudová mienka ich označovala za „vydieračov, nespravodlivých a cudzoložníkov“ (Lk 18,11). Prvý fakt sa objavuje pred našimi očami na základe týchto narážok: Ježiš nevylučuje z priateľstva s ním nikoho. Práve naopak, keď sa nachádza za stolom v dome Matúša-Léviho, tomu kto hovoril o škandále, že sa stretáva s nevhodnými ľuďmi, odpovedá týmto dôležitým vyhlásením: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mk 2,17).
Správne ohlasovanie evanjelia spočíva práve v tomto: v ponuke Božej milosti hriešnikovi! Na inom mieste v slávnom podobenstve o farizejovi a mýtnikovi, ktorí sa prišli pomodliť do chrámu, Ježiš dokonca označuje anonymného mýtnika, ako hodnotný príklad poníženej dôvery v Božie milosrdenstvo. Zatiaľ čo sa farizej chváli vlastnou morálnou dokonalosťou. „Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu“. A Ježiš to komentuje takto: „Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 18,13-14). V osobe Matúša nám teda evanjeliá ponúkajú skutočný paradox: kto je navonok ďaleko od svätosti, môže sa stať dokonca vzorom prijatia Božieho milosrdenstva a ukázať tak jeho účinok na vlastnom živote. V tejto súvislosti svätý Ján Chryzostom upozorňuje na jeden významný fakt: poznamenáva, že v rozprávaniach o povolaní apoštolov sa iba u niektorých spomína práca, ktorú dotyční vykonávali. Peter, Ondrej, Jakub a Ján sú povolaní, keď sú na love rýb, Matúš keď vyberá dane. Ide o práce, ktoré nemajú veľkú váhu – uvádza Chryzostóm – „pretože niet odpornejšej práce ako vyberanie mýta a nič tak obyčajné ako chytanie rýb“ (In Matth. Hom.: PL 57, 363). Ježišovo volanie je preto určené aj ľuďom, ktorí sú v spoločenskom rebríčku na jeho dolných priečkach, zatiaľ čo čakajú na každodennú prácu.
Ďalšia myšlienka, ktorá pochádza z evanjeliového rozprávania je, že na Ježišovo volanie Matúš okamžite odpovedal: „vstal a nasledoval ho“. Krátkosť frázy jasne zvýrazňuje Matúšovu pripravenosť odpovedať na volanie. Pre neho to znamená, opustiť všetko, predovšetkým to, čo mu zaručovalo bezpečný zárobok, aj keď bol často nezaslúžený a nečestný. Matúš jasne pochopil, že dôvernosť s Ježišom mu neumožňovala udržať si aktivitu, s ktorou Boh nesúhlasil. Je veľmi ľahké aplikovať tento uzáver na súčasnosť. Aj dnes nie je prípustné lipnutie na veciach, ktoré sa nezlučujú s nasledovaním Ježiša, ako je to v prípade nečestného bohatstva. On raz bez okolkov povedal: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19,21) To je práve to, čo urobil Matúš: vstal a nasledoval ho! Slovo „vstal“ môžeme pochopiť ako vzdialenie sa od hriechu a zároveň vedomé priľnutie k novej existencii. Nie náhodou použil evanjelista grécke sloveso anastás. Ide o rovnaké sloveso, ktoré na inom mieste Nového zákona slúži na vyjadrenie Ježišovho zmŕtvychvstania!
Na záver pripomeňme, že tradícia starovekej Cirkvi sa zhoduje v tom, že Matúšovi pripisuje autorstvo prvého evanjelia. Nachádzame to už u biskupa Papiáša z Gerapoli vo Frígii, ktorý okolo roku 130 napísal: „Matúš zozbieral slová (Pána) v hebrejskom jazyku a každé preložil ako vedel“ (in Eusebio di Cesarea, Hist. Eccle. III,39,16). Historik Eusébius pridáva túto správu: „Keď sa Matúš, ktorý najprv kázal medzi židmi, rozhodol ísť aj k ostatným národom napísal vo svojom rodnom jazyku evanjelium, ktoré aj ohlasoval; tak sa snažil písmom nahradiť tým ktorých zanechával, to čo strácali jeho odchodom“ (ibid., III, 24,6). Evanjelium, ktoré napísal Matúš v hebrejčine, alebo aramejčine viac nemáme, ale v gréckom evanjeliu, ktoré máme môžeme istým spôsobom začuť presvedčivý hlas mýtnika Matúša, ktorý keď sa stal apoštolom, pokračoval v ohlasovaní spásonosného Božieho milosrdenstva. Počúvajme toto posolstvo svätého Matúša a neustále nad ním rozjímajme, aby sme sa aj my naučili vstať a pevne nasledovať Ježiša.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)
 

Katechezy: 
Súvisiace: