Sv. Ignác Antiochijský - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 14.3.2007

 

Drahí bratia a sestry!
Tak ako uplynulú stredu i dnes budeme hovoriť o osobnostiach rodiacej sa Cirkvi. Minulý týždeň sme hovorili o pápežovi Klementovi I., treťom nástupcovi sv. Petra. Dnes budeme hovoriť o sv. Ignácovi, ktorý sa stal tretím biskupom Antiochie, od roku 70 do roku 107 - to je aj dátum jeho mučeníctva. Rím, Alexandria a Antiochia boli v tých časoch tromi veľkými metropolami Rímskeho impéria. Nicejský koncil hovorí o troch ,primátoch´ – predovšetkým o primáte Ríma, ale aj Alexandria a Antiochia sa v istom zmysle zúčastňujú na ,primáte´. Sv. Ignác bol biskupom Antiochie, ktorá sa dnes nachádza v Turecku. V Antiochii, ako vieme zo Skutkov apoštolov, vznikla vzmáhajúca sa kresťanská komunita: podľa apoštolskej tradície jej prvým biskupom bol apoštol Peter a tam ,učeníkov prvý raz nazvali kresťanmi´.(Sk 11, 26). Eusébius z Cézarey, historik zo 4. storočia, venuje celú jednu kapitolu svojich Cirkevných dejín životu a literárnemu dielu Ignáca (3, 36). ,Zo Sýrie,´ píše, ,bol Ignác poslaný do Ríma, aby ho pre svedectvo, ktoré vydal Kristovi, hodili za pokrm šelmám. Počas svojej cesty Áziou, pod prísnym dohľadom stráží - ktoré vo svojom Liste Rimanom (5, 1) nazýva ,desať leopardov´ - ,v jednotlivých mestách, v ktorých sa zdržiaval, kázňami a napomenutiami posilňoval cirkvi.´ Predovšetkým ich so živým zápalom povzbudzoval, aby sa chránili pred herézami, ktoré sa vtedy začínali vzmáhať, a odporúčal im, aby sa neodtŕhali od apoštolskej tradície.´ Prvou etapou Ignácovej cesty k mučeníctvu bolo mesto Smyrna, kde bol biskupom sv. Polykarp, žiak sv. Jána. Tu Ignác napísal štyri listy - cirkvám v Efeze, Magnézii, Trallii a Ríme. ,Keď Ignác odišiel zo Smyrny,´ pokračuje Eusébius, ,prišiel do Troady a odtiaľ poslal nové listy´ - dve cirkvám vo Filadelfii a v Smyrne, a jeden biskupovi Polykarpovi. Eusébius tak dopĺňa zoznam listov, ktoré zanechala Cirkev 1. storočia ako vzácny poklad. Keď čítame tieto texty, cítime sviežosť viery generácie, ktorá ešte poznala apoštolov. V týchto listoch cítime aj vrúcnu lásku svätca. Tento mučeník napokon dorazil do Ríma, kde ho vo Flaviovom amfiteátri hodili za pokrm divokým zvieratám.
Nijaký cirkevný otec nevyjadril tak silno ako Ignác túžbu po jednote s Kristom a po živote v ňom. Preto sme v úvode generálnej audiencie čítali evanjeliový úryvok o viniči, ktorým je podľa Jánovho evanjelia Ježiš. U Ignáca sa vlastne zlievajú dva duchovné ,prúdy´: prvý je Pavlov - celý upriamený na jednotu s Kristom – a druhý Jánov - sústredený na život v Kristovi. Tieto dva prúdy zase vyúsťujú do napodobňovania Krista, ktorého Ignác viackrát vyhlasuje za ,môjho´ alebo ,nášho Boha´. Ignác naliehavo prosí rímskych kresťanov, aby nebránili jeho mučeníctvu, lebo netrpezlivo očakáva ,spojenie sa s Ježišom Kristom´. A vysvetľuje: ,Je pre mňa krajšie zomrieť na ceste v ústrety Ježišovi Kristovi, než vládnuť celej zemi. Hľadám toho, ktorý pre mňa zomrel, chcem toho, ktorý pre nás vstal z mŕtvych... Nechajte ma napodobniť umučenie môjho Boha! (List Rimanom 5 - 6).´ V týchto spaľujúcich vyznaniach lásky možno zreteľne vypozorovať typický kristologický ,realizmus´ Cirkvi v Antiochii, celkom sústredený na vtelenie Božieho Syna a na jeho pravú a konkrétnu ľudskosť: ,Ježiš Kristus,´ píše Ignác Smyrňanom, ,je skutočne z rodu Dávidovho´, ,skutočne sa narodil z Panny´, ,skutočne bol pribitý na kríž za nás´ (1, 1). 
Ignácovo nezadržateľné smerovanie k jednote s Kristom kladie základy skutočnej ,mystiky jednoty´. On sám sa definuje ako ,človek, ktorý chce urobiť pre jednotu všetko´ (Filadelfanom 8, 1). Pre Ignáca je jednota predovšetkým požiadavkou Boha, ktorý je absolútnou jednotou troch osôb. Často opakuje, že Boh je jednota a že iba v Bohu sa táto jednota nachádza v čistom a pôvodnom stave. Jednota, ktorú majú na tejto zemi dosiahnuť kresťania, nie je ničím iným, ako čo najvernejším napodobením božského archetypu. Týmto spôsobom Ignác dospel k vypracovaniu takej vízie Cirkvi, ktorá zblízka pripomína niektoré vyjadrenia z Listu Korinťanom od Klementa Rímskeho. ,Je pre vás dobré,´ píše napríklad kresťanom v Efeze, ,postupovať v súlade s vôľou biskupa pri všetkom, čo robíte. Vaši kňazi, hodní svojho mena, žijú totiž v takej harmónii s biskupom ako struny na lýre. Svojou svornosťou a láskyplnou súhrou ospevujete Ježiša Krista. Nech sa každý z vás rad-radom začlení do chóru, aby ste naladení podľa Boha jednotne spievali symfóniu svornosti´ (4, 1 - 2). A po tom, ako odporučil Smyrňanom ,nič z toho, čo sa týka Cirkvi, nepodnikať bez biskupa´ (8, 1), zveruje sa Polykarpovi: ,Ponúkam svoj život za tých, ktorí sú zajedno s biskupom, kňazmi a diakonmi. Kiež mám s nimi podiel u Boha. Pracujte spolu jedni pre druhých, bojujte spolu, bežte spolu, trpte spolu, spite a bdejte spolu ako Boží správcovia, jeho prísediaci a sluhovia. Usilujte sa páčiť sa tomu, pre ktorého bojujete a od ktorého dostávate odmenu. Nech nikoho z vás neobvinia ako dezertéra. Váš krst nech je štítom, viera helmou, láska kopijou, trpezlivosť brnením´ (6, 1 - 2). 
Keď to zhrnieme, môžeme si v Ignácových listoch všimnúť akýsi druh trvalej a plodnej dialektiky medzi dvomi charakteristickými aspektmi kresťanského života - hierarchickou štruktúrou cirkevného spoločenstva na jednej strane a základnou jednotou, ktorá spája medzi sebou navzájom všetkých veriacich v Kristovi, na strane druhej. Tieto roly si nemôžu odporovať. Naopak, vytrvalú vnútornú jednotu spoločenstva veriacich i jednotu s pastiermi opakovane zdôrazňujú veľavravné obrazy a analógie: lýra, struny, intonácia, koncert, symfónia. Zrejmé pritom je, že biskupi, kňazi a diakoni majú pri budovaní spoločenstva osobitnú zodpovednosť. Platí to predovšetkým pre pozvanie k láske a k jednote: ,Buďte jedno´, píše Ignác Magnézijčanom, pričom pripomína Ježišovu veľkňazskú modlitbu pri Poslednej večeri, ,jedna úpenlivá prosba, jedna myseľ, jedna nádej v láske... Ponáhľajte sa všetci k Ježišovi Kristovi - jedinému Božiemu chrámu, jedinému oltáru. On je jeden, pochádza od jediného Otca, je s ním jedno a do jednoty s ním sa vrátil´ (7, 1 - 2).´ 
Ignác ako prvý v kresťanskej literatúre pripisuje Cirkvi prívlastok ,katolícka´, čiže ,všeobecná´. ,Kde je Ježiš Kristus,´ tvrdí, ,tam je Cirkev katolícka´ (Smyrňanom 8, 2). A práve v službe jednoty Katolíckej cirkvi zastáva kresťanská komunita v Ríme istý druh primátu v láske. ,Cirkev v Ríme je hodná Boha, je ctihodná, právom sa nazýva blaženou... Bdie s dobročinnou láskou podľa Kristovho zákona a meno má od Otca´ (Rimanom, prológ). Ako vidieť, Ignác je naozaj ,učiteľom jednoty´: jednoty Boha a jednoty Krista - navzdory rozličným herézam, ktoré sa začínali šíriť a oddeľovali človeka a Boha v Kristovi -, jednoty Cirkvi, jednoty veriacich vo viere a v láske, nad ktoré niet nič vznešenejšie´ (Smyrňanom 6, 1). Skrátka, Ignácov ,realizmus´ pozýva niekdajších i súčasných veriacich, nás všetkých, k postupnému pripodobneniu sa Kristovi (k jednote s ním, životu v ňom) a k oddanosti jeho Cirkvi (k jednote s biskupom, k veľkodušnej službe spoločenstvu a svetu). Treba dospieť k syntéze medzi spoločenstvom Cirkvi v jej vlastnom vnútri a poslaním ohlasovať evanjelium iným, až kým prostredníctvom jednej dimenzie prehovorí tá druhá a veriaci budú stále viac ,ovládaní oným nerozdeleným duchom, ktorým je sám Ježiš Kristus´ (Magnézijčanom 15). Vyprosujúc od Pána túto ,milosť jednoty´ a v presvedčení, že bdiem nad láskou celej Cirkvi (porov. Rimanom, prológ), obraciam sa na vás s tým istým želaním, ktorým Ignác zakončil svoj list kresťanom v Trallii: ,Milujte jeden druhého s nerozdeleným srdcom. Môj duch sa ponúka na obetu za vás, nielen teraz, ale aj keď príde k Bohu... V Kristovi vás môžu nájsť bez poškvrny´ (13). Modlime sa, aby nám Pán pomohol dosiahnuť túto jednotu a aby nás nakoniec našiel nepoškvrnených, lebo je láskou, ktorá očisťuje duše.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)
 

Katechezy: 
Súvisiace: