Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 5.7.2007

Drahí bratia a sestry!

Dnes si chceme pripomenúť jedného z veľkých cirkevných otcov, sv. Bazila, označovaného v byzantských liturgických textoch za ‚svetlo Cirkvi‛. Bol veľkým biskupom 4. storočia, na ktorého s obdivom hľadí tak východná ako aj západná cirkev, a to pre svätosť jeho života, znamenitosť jeho náuky, harmonickú syntézu jeho špekulatívnych aj praktických darov. (...) Nespokojný so svojimi svetskými úspechmi si uvedomil, že premrhal veľa času v márnosti. Sám vyznáva: ‚V jeden deň, akoby som sa zobudil z hlbokého sna, obrátil som sa k zázračnému svetlu evanjeliovej pravdy... a plakal som nad svojím biednym životom‛ (porov. Ep. 223: s. 32, 824a). Pritiahol ho Kristus - začal naňho hľadieť a počúvať už iba jeho.“
Ako Svätý Otec povedal, Bazil sa po tomto pevne rozhodol, že bude žiť mníšsky život v modlitbe, v rozjímaní o svätých písmach a dielach cirkevných otcov a v charitatívnej činnosti. Rozhodol sa tak napriek tomu, že predtým študoval u najlepších súvekých učiteľov v Aténach a v Konštantínopole. Priviedla ho k tomu aj výchova v rodine, považovanej za skutočnú domácu cirkev, a spoločenstvo svätých. Jeho sestra Makrína sa rozhodla pre mníšsky život už pred ním. Bazil bol vysvätený za kňaza a v roku 370 za biskupa v Cézarei v Kapadócii (súčasnom Turecku). Cez kázne a spisy rozvinul intenzívnu pastoračnú, teologickú a literárnu činnosť. Ako konštatoval Benedikt XVI., s „múdrou rozvahou dokázal zladiť službu dušiam a odovzdanosť modlitbe a rozjímaniu v samote“. Na základe svojej osobnej skúsenosti podporoval zakladanie „bratských“ komunít kresťanov zasvätených Bohu, ktoré často navštevoval. Ústne aj listami - mnohé z nich sa zachovali dodnes - ich povzbudzoval, aby žili a rástli v dokonalosti. Z jeho diel potom čerpali rozliční tvorcovia prvých mníšskych regúl vrátane sv. Benedikta, ktorý Bazila považoval za svojho učiteľa.
„Sv. Bazil vytvoril v skutočnosti veľmi výnimočné mníšstvo - nie uzavreté pred spoločenstvom miestnej cirkvi, ale otvorené pre ňu,“ pokračoval Benedikt XVI. „Jeho mnísi boli súčasťou miestnej cirkvi, boli jej oduševneným jadrom, ktoré predčilo ostatných veriacich nasledovaním Krista, a svoje priľnutie ku Kristovi – lásku k nemu – prejavovali nielen vierou, ale predovšetkým skutkami lásky. Títo mnísi vlastnili školy a nemocnice, v nich slúžili chudobným a ukazovali tak kresťanský život v jeho plnosti. Boží služobník Ján Pavol II. napísal: ‚Mnohí sa domnievajú, že mníšstvo ako základnú štruktúru cirkevného života raz navždy ustanovil predovšetkým sv. Bazil; alebo prinajmenšom, že bez jeho rozhodujúceho prínosu by vo svojej najvlastnejšej podstate nevznikla‛ (apoštolský list Patres Ecclesiae, 2).“
Svätý Otec ďalej povedal, že Bazil sa ako biskup a pastier rozľahlej diecézy ustavične trápil pre ťažké materiálne podmienky veriacich. Vytrvalo pomenovával zlá a zasahoval v prospech najbiednejších a najutláčanejších. Aby zmiernil utrpenie ľudí, intervenoval aj u vládcov - robil to najmä po kalamitách. Bdel aj nad slobodou Cirkvi. Keď išlo o obranu práva vyznávať pravú vieru, neváhal odporovať aj mocným. Benedikt XVI. povedal, že tak to o ňom napísal Gregor Naziánsky vo svojej Reči na Bazilovu chválu. Sv. Bazil vybudoval mnoho nemocníc pre biednych a tak vzniklo akési „mesto milosrdenstva“, pomenované po ňom Baziliáda. Predstavuje počiatok moderných nemocničných ustanovizní.
„Bazil si však popri starostlivosti o uskutočňovanie charitatívnej lásky, ktorá je znakom viery, uvedomoval, že ‚vrchol, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň zdroj, z ktorého sa šíri všetka jej činnosť, predstavuje liturgia‛ (Sacrosanctum concilium 10),“ pokračoval Svätý Otec. „Bazil bol múdrym ‚liturgickým reformátorom‛ (porov. Gregor Naziánsky: Oratio 43, 34 in laudem Basili: s. 36, 541c). Zanechal nám vskutku veľkolepú eucharistickú modlitbu (anaforu), ktorá sa volá podľa neho, a stanovil základné pravidlá modlitby a spevu žalmov: na jeho podnet si ľud Žalmy zamiloval, spoznal ich a prichádzal sa ich modliť aj v noci (porov. Basilio: In Psalmum 1, 1 - 2: s. 29, 212 a – 213 c). Vidíme teda, že liturgia, adorácia, čiže modliť sa s Cirkvou, a charita kráčajú spolu ruka v ruke a vzájomne sa podmieňujú,“ podotkol Svätý Otec.
V nasledujúcej časti svojho audienčného príhovoru potom priblížil ďalšiu Bazilovu zásluhu. Bazil totiž nadšene a odvážne odporoval heretikom, ktorí popierali božstvo Ježiša Krista a Ducha Svätého. Vďaka tomu je považovaný za jedného z veľkých cirkevných otcov, ktorí sformulovali doktrínu o Trojici: jediný Boh práve preto, že je Láskou, je jeden Boh v troch osobách, ktoré tvoria tú najhlbšiu jednotu, aká jestvuje - božskú jednotu. Z lásky ku Kristovi a jeho evanjeliu sa veľký Kapadóčan angažoval aj pri odstraňovaní rozdelenia vnútri Cirkvi. Usiloval o to, aby sa všetci obrátili ku Kristovi a k jeho slovu ako k zjednocujúcej sile, ktorú majú všetci veriaci poslúchať.
„Bazila úplne pohltila verná služba Cirkvi a mnohoraká činnosť v rámci biskupskej služby. Podľa programu, ktorý on sám načrtol, sa stal ‚apoštolom a služobníkom Krista, správcom Božích tajomstiev, ohlasovateľom kráľovstva, vzorom a mierou zbožnosti, okom v tele Cirkvi, pastierom Kristových oviec, súcitným lekárom, otcom a živiteľom, Božím spolupracovníkom, Božím roľníkom, budovateľom Božieho chrámu‛ (porov. Moralia 80, 11 - 20: s. 31, 864 b – 868 b).
Toto je program, ktorý svätý biskup zanechal ohlasovateľom Slova – tak vtedajším, ako aj súčasným –, program, ktorý sa on sám veľkodušne usiloval uviesť do praxe. V roku 379 sa ešte ani nie päťdesiatročný Bazil, strávený námahou a askézou, vrátil k Bohu, ‚v nádeji na večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána‛ (De Baptismo, 1, 2, 9). Bol mužom, ktorý žil s pohľadom skutočne upretým na Krista, bol mužom lásky k blížnemu. Bazil plný nádeje a radosti z viery nám ukazuje, ako byť skutočne kresťanmi.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)