Sv. Ján Zlatoústy - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 27.9.2007

 

Drahí bratia a sestry!
Dnes pokračujeme v našich úvahách o svätom Jánovi Zlatoústom. Po období, ktoré prežil v Antiochii, bol v roku 397 vymenovaný za biskupa v Konštantínopole, hlavnom meste Východorímskej ríše. Ján sa hneď od počiatku pustil do reformovania miestnej cirkvi: strohosť biskupského paláca mala byť vzorom pre všetkých – klérus, vdovy, mníchov, dvoranov i boháčov. No jeho postoje sa nejedného z nich dotkli, a preto sa od neho odvrátili. Pre svoju starostlivosť o chudobných Jána nazývali aj Almužníkom. Ako starostlivému správcovi sa mu podarilo vytvoriť veľmi uznávané charitatívne inštitúcie. Pre podnikavosť v rozličných oblastiach ho niektorí začali považovať za nebezpečného rivala. On sa však ako pravý duchovný pastier k všetkým správal srdečne a otcovsky. Mal vždy milé slovo najmä pre ženy a osobitnú pozornosť venoval manželstvu a rodine. Veriacich pozýval, aby sa zúčastňovali na liturgickom živote, ktorý bol vďaka jeho geniálnej tvorivosti veľkolepý a príťažlivý.
Hoci mal dobré srdce, nemal pokojný život. Ako arcipastier hlavného mesta impéria mal nepretržité kontakty s občianskymi predstaviteľmi a inštitúciami, a preto ho často zaťahovali do politických sporov a intríg. Na cirkevnej úrovni, keď v roku 401 zbavil úradu v Ázii šiestich nedôstojne zvolených biskupov, bol zas obvinený, že prekročil hranice svojej právomoci a stal sa ľahkým terčom rôznych obvinení. Ďalšou zámienkou proti nemu bola prítomnosť niekoľkých egyptských mníchov v Konštantínopole, ktorí sa tam uchýlili po tom, čo ich patriarcha Teofil Alexandrijský exkomunikoval. Živú polemiku vyvolala aj Zlatoústeho kritika cisárovnej Eudokie a jej dvorných dám, ktoré reagovali znevažovaním a útokmi. Viedlo to až tak ďaleko, že ho na synode zvolanej samotným patriarchom Teofilom v roku 403 zosadili a odsúdili na prvé krátkodobé vyhnanstvo. Po návrate sa proti nemu znovu zdvihla vlna nepriateľstva, lebo protestoval proti slávnostiam na počesť cisárovnej, ktoré ako biskup považoval za pohanské a príliš prepychové. Potom sa začal hon na presbyterov poverených krstením počas veľkonočnej vigílie v roku 404, ktorý znamenal začiatok prenasledovania Jána Zlatoústeho a jeho nasledovníkov nazývaných jánovci.
Ján preto o týchto skutočnostiach listom informoval rímskeho biskupa Inocenta I. No bolo už príliš neskoro. V roku 406 musel znovu odísť do exilu, tentoraz do Kukuzy v Arménsku (terajší Göksum v stredovýchodnom Turecku – pozn. prekl.). Pápež bol presvedčený o jeho nevine, ale nebolo v jeho moci pomôcť mu. Koncil, ktorého sa dožadoval Rím, aby sa dosiahlo zmierenie medzi dvoma časťami impéria a ich cirkvami, sa nemohol uskutočniť. Namáhavé sťahovanie z Kukuzy do Pytiosu (na východnom pobreží Čierneho mora – pozn. prekl.), do ktorého však Ján nikdy nedošiel, malo zabrániť návštevám veriacich a zlomiť odpor vysileného vyhnanca: odsúdenie do exilu bolo vlastne odsúdením na smrť! Mnohé Jánove listy z vyhnanstva, v ktorých vyjadruje svoju pastoračnú starosť a bolesť spôsobenú prenasledovaním jeho nasledovníkov, sú veľmi dojímavé. Jeho pochod na smrť sa zavŕšil v Komane v Ponte (blízko dnešného mesta Tokat v severnom Turecku – pozn. prekl.). Tam umierajúceho Jána Zlatoústeho preniesli do Kaplnky sv. Bazilisca, mučeníka, kde poručil svoju dušu Bohu a bol pochovaný - mučeník po boku mučeníka (Palladio, Vita 119). Bolo to 14. septembra 407, na sviatok Povýšenia Svätého kríža. Teodosius II. v roku 438 Jána rehabilitoval. Relikvie svätého biskupa boli potom uložené v Kostole svätých apoštolov v Konštantínopole a v roku 1204 prevezené do Ríma, do pôvodnej konštantínovskej baziliky, a teraz ležia v jednej z kaplniek Baziliky sv. Petra. Ján Pavol II. podstatnú časť z nich daroval 24. augusta 2004 konštantínopolskému patriarchovi Bartolomejovi I. Liturgická spomienka tohto svätca sa slávi 13. septembra. Blahoslavený Ján XXIII. ho vyhlásil za patróna Druhého vatikánskeho koncilu.
O Jánovi Zlatoústom sa hovorilo, že keď bol ustanovený na stolec Nového Ríma, teda Konštantínopolu, Boh v ňom ustanovil druhého Pavla, učiteľa všehomíra. V skutočnosti je pre Zlatoústeho charakteristická substanciálna jednota myslenia a konania tak v Antiochii, ako aj v Konštantínopole. Mení sa len úloha a situácia. V komentári ku Knihe Genezis sa Ján, meditujúc o ôsmich dielach, ktoré Boh vykonal v priebehu šiestich dní, usiloval priviesť veriacich od stvorenia k Stvoriteľovi: ,Je to veľké dobro,’ hovorí, ,spoznať, čo je stvorenie, a čo Stvoriteľ’. Ukazuje nám krásu stvorenia a priezračnosť Boha v jeho stvorení, ktoré sa takto stáva akoby ,rebríkom’ na výstup k Bohu a k jeho spoznaniu. No k tomuto prvému kroku sa pridáva druhý: tento Boh Stvoriteľ je tiež blahosklonným Bohom (synkatabasis). My sme na tento ,výstup’ slabí, naše oči sú slabé. A tak sa Boh stáva blahosklonným Bohom, ktorý posiela padnutému a odcudzenému človeku list, Sväté písmo, a tak sa stvorenie a Písmo navzájom dopĺňajú. Vo svetle Písma, listu, ktorý nám Boh poslal, môžeme rozlúštiť stvorenie. Boh je nazývaný ,nežným otcom’ (philostorgios), lekárom duší (Homília ku Knihe Genezis 40, 3), matkou (tamtiež) a láskavým priateľom (O prozreteľnosti 8, 11 – 12). No k tomuto druhému kroku, ktorý nasleduje po prvom – stvorenie ako ,rebrík’ k Bohu –, a ktorým je Božia blahosklonnosť prejavujúca sa v liste od neho - vo Svätom písme -, sa pridáva aj tretí. Boh nám nielenže odovzdáva list: nakoniec on sám zostupuje, vteľuje sa a skutočne sa stáva ,Bohom s nami’, naším bratom až po smrť na kríži. A k týmto trom krokom – Boh je viditeľný v stvorení, Boh nám dáva svoj list, Boh zostupuje a stáva sa jedným z nás – sa nakoniec pridáva štvrtý. V živote a v konaní kresťana je oživujúcim a dynamickým princípom Duch Svätý (Pneuma), ktorý premieňa skutočnosť sveta. Boh vstupuje do našej vlastnej existencie prostredníctvom Ducha Svätého a zvnútra premieňa naše srdce.
Na tomto pozadí Ján práve v Konštantínopole, v komentári na pokračovanie k Skutkom apoštolov, navrhol model prvotnej Cirkvi (Sk 4, 32 – 37) ako vzor spoločnosti a vypracoval tak ,sociálnu utópiu’ (predstavu o ,ideálnom štáte’). Išlo o to, dať obci dušu a kresťanskú tvár. Inými slovami, Zlatoústy pochopil, že nestačí dávať almužnu a chudobným len z času na čas pomáhať, ale je treba vytvoriť novú štruktúru, nový model spoločnosti; model založený na perspektíve Nového zákona. Táto nová spoločnosť sa zjavuje v rodiacej sa Cirkvi. Ján Zlatoústy sa tak stáva jedným zo skutočne významných otcov sociálneho učenia Cirkvi: starú ideu gréckej polis nahradil ideou novej obce, inšpirovanej kresťanskou vierou. Zlatoústy rovnako ako Pavol (porov. 1 Kor 8, 11) bol zástancom priority kresťana jednotlivca, osoby ako takej vrátane otroka a chudobného. Svojou predstavou koriguje tradičnú grécku predstavu o polis - obci, v ktorej široké vrstvy obyvateľstva boli zbavené občianskych práv. V kresťanskej predstave sú všetci bratmi a sestrami a majú rovnaké práva. Primát osoby vyplýva z toho, že pri budovaní obce sa vychádza od jednotlivca, kým v gréckej polis bola jednotlivcovi nadradená vlasť a jednotlivec bol úplne podriadený obci ako celku. Počnúc Zlatoústym sa teda začína rozvíjať predstava o spoločnosti budovanej na kresťanskom povedomí. Zlatoústy hovorí, že naša polis je iná, ,naša vlasť je v nebi’ (Flp 3, 20), a vďaka tejto našej vlasti sme si všetci aj tu, na tejto zemi, rovní, sme si navzájom bratmi a sestrami, a to nás zaväzuje k solidarite.
Na sklonku svojho života vo vyhnanstve na hraniciach Arménska, ,najodľahlejšom mieste sveta’, Ján nadväzuje na svoju prvú kázeň z roku 386 a znovu rozvíja jemu drahú tému o pláne, ktorý má Boh s ľudstvom: je to plán ,nevysloviteľný a nepochopiteľný’, no zaiste s láskou riadený Bohom (porov. O prozreteľnosti, 2, 6). To je naša istota. Hoci nedokážeme do detailov rozšifrovať osobné a kolektívne dejiny, vieme, že Boží plán je vždy inšpirovaný láskou. Zlatoústy tak napriek svojmu utrpeniu znovu potvrdzuje objavenú skutočnosť, že Boh miluje každého z nás nekonečnou láskou, a preto chce spásu všetkých. Svätý biskup na tejto spáse veľkodušne a neúnavne spolupracoval po celý svoj život. Za posledný cieľ svojho života totiž považoval Božiu slávu, ako to vyjadril vo chvíli, keď zomieral, čím akoby zanechal svoj testament: ,Sláva Bohu za všetko!’ (Palladio, Vita 11).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)
 

Katechezy: 
Súvisiace: