Sv. Cyril Alexandrijský - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 3.10.2007

 

Drahí bratia a sestry!
Aj dnes, keď pokračujeme v našom putovaní po stopách cirkevných otcov, sa stretávame s veľkou postavou - sv. Cyrilom Alexandrijským. Jeho meno sa spája s kristologickým sporom, ktorý viedol ku koncilu v Efeze v roku 431, a je posledným významným predstaviteľom alexandrijskej tradície.
Na gréckom východe Cyrila neskôr označili za ,strážcu presnosti’ – čím mali na mysli pravú vieru –, ba dokonca za ,pečať otcov’. Tieto starodávne výrazy dobre vyjadrujú skutočnosť, ktorá je pre Cyrila charakteristická, a to neustále odvolávanie sa alexandrijského biskupa na predchádzajúcich cirkevných autorov (spomedzi nich predovšetkým na Atanáza), čím chcel poukázať na kontinuitu vlastnej teológie s Tradíciou. Sám seba teda vedome a jasne zaraďuje do Tradície Cirkvi, v ktorej vidí záruku kontinuity s apoštolmi a so samotným Kristom. 
Cyril bol uctievaný ako svätý tak na Východe, ako aj na Západe, a v roku 1882 ho pápež Lev XIII. vyhlásil za učiteľa Cirkvi. Rovnaký titul zároveň priznal aj ďalšiemu významnému predstaviteľovi gréckej patristiky, sv. Cyrilovi Jeruzalemskému. Pápež tým prejavil pozornosť a lásku, ktorú cítil k východným kresťanským tradíciám, a v snahe ukázať, že tak východná, ako aj západná tradícia vyjadrujú učenie jedinej Kristovej Cirkvi sa vzápätí rozhodol vyhlásiť za učiteľa Cirkvi aj sv. Jána Damascénskeho.
Zmienky o Cyrilovom živote z obdobia, ktoré predchádzalo jeho zvoleniu na dôležitý alexandrijský stolec, sú len veľmi sporé. Bol synovcom Teofila, ktorý od roku 385 ako biskup pevne a dôstojne spravoval alexandrijskú diecézu, a Cyril sa pravdepodobne narodil práve v tejto metropole Egypta medzi rokmi 370 a 380. 
Veľmi zavčasu sa zapojil do cirkevného života a dostal kvalitné kultúrne aj teologické vzdelanie. V roku 403 sa v Koštantínopole po boku svojho mocného strýka zúčastnil na synode nazvanej ,Synoda pod dubom’, kde zosadili miestneho biskupa Jána (neskôr nazývaného Zlatoústy), čo značilo víťazstvo alexandrijského stolca nad jeho tradičným rivalom Konštantínopolom, ktorý bol sídlom cisára. 
Po smrti strýka Teofila bol ešte mladý Cyril zvolený za biskupa vplyvnej alexandrijskej cirkvi. Veľmi energicky ju riadil tridsaťdva rokov, pričom sa neprestajne usiloval utvrdiť jej primát na celom Východe, ale aj upevniť jej tradičné zväzky s Rímom.
O dva alebo tri roky neskôr - v roku 417 alebo 418 - sa alexandrijský biskup ukázal ako realista, keď obnovil spoločenstvo s Konštantínopolom, ktoré bolo v dôsledku zosadenia Zlatoústeho už od roku 406 narušené. No dávny konflikt s konštantínopolským stolcom sa znovu rozhorel o desať rokov neskôr, keď bol v roku 428 zvolený za biskupa Nestorius, autoritatívny a prísny mních antiochijskej formácie. 
Proti novému konštantínopolskému biskupovi sa čoskoro vytvorila opozícia, lebo vo svojich kázňach uprednostňoval pre Pannu Máriu titul ,Kristorodička’ (Christotòkos) namiesto v ľudovej zbožnosti veľmi obľúbeného titulu ,Bohorodička’ (Theotòkos).
Motívom tohto preferovania zo strany biskupa Nestoria bolo jeho priľnutie ku kristológii antiochijského typu. Tá v dôsledku obrany Kristovho človečenstva tvrdila, že je oddelené od jeho božstva. V Kristovi už teda neexistovala opravdivá jednota Boha a človeka, a tak už, prirodzene, nebolo možné hovoriť ani o ,Bohorodičke’.
Reakcia Cyrila - vtedajšieho najvyššieho predstaviteľa alexandrijskej kristológie, ktorá, naopak, kládla dôraz na jednotu Kristovej osoby – bola temer okamžitá a už od roku 429 ju predkladal všetkými možnými prostriedkami. Niekoľkými listami sa dokonca obrátil aj na samotného Nestoria. V druhom z nich (PG 77, 44 – 49), ktorý mu Cyril adresoval vo februári 430, čítame jasné potvrdenie povinnosti pastierov chrániť vieru Božieho ľudu. Jeho kritériom, ktoré napokon platí i dnes, bolo: viera Božieho ľudu je výrazom Tradície, je zárukou zdravej náuky. Takto píše Nestoriovi: ,Treba ľudu predkladať náuku a výklad viery čo najsprávnejším spôsobom a zároveň pamätať na to, že kto pohorší čo i len jedného z maličkých, ktorí veria v Krista, postihne ho neodpustiteľný trest.’
V tom istom liste Nestoriovi - ktorého pravosť potvrdil v roku 451 štvrtý ekumenicky koncil v Chalcedóne -, Cyril jasne opisuje svoju kristologickú vieru: ,Tvrdíme teda, že jestvujú rozdielne prirodzenosti, ktoré sa spojili v opravdivej jednote, z oboch však vznikol len jeden Kristus a Syn, no nie preto, že by zjednotením zanikla rozdielnosť týchto prirodzeností, ale skôr preto, že božstvo a človečenstvo spojené v nevýslovnej a neopísateľnej jednote vytvorili pre nás jediného Pána, Krista a Syna.’ A toto je dôležité: skutočne pravé človečenstvo a pravé božstvo sa spájajú v jedinej osobe, našom Pánovi, Ježišovi Kristovi. Preto - pokračuje alexandrijský biskup - ,vyznávame jediného Krista a Pána, no nie v tom zmysle, že sa klaniame človeku spolu s Logosom, aby sme slovkom spolu nepodsúvali myšlienku ich oddelenia, ale v takom zmysle, že sa klaniame len jednému a tomu istému, lebo Logosu nie je cudzie jeho telo, s ktorým tiež sedí vedľa svojho Otca, teda nie akoby vedľa neho sedeli dvaja synovia, ale len jeden spojený s vlastným telom’.
Alexandrijský biskup vďaka prezieravým dohodám čoskoro dosiahol, že Nestorius bol opakovane odsúdený: najskôr rímskym stolcom, potom sériou Cyrilom zostavených dvanástich odsudzujúcich téz a nakoniec v roku 431 tretím ekumenickým koncilom v Efeze. Zhromaždenie, ktoré prebiehalo za premenlivých a búrlivých okolností, bolo zavŕšené prvým veľkým triumfom mariánskej úcty a vyhnanstvom konštantínopolského biskupa, ktorý z dôvodu pomýlenej kristológie vnášajúcej rozdelenie do samotného Krista nechcel priznať Panne Márii titul ,Bohorodička’. Cyril však po tom, ako získal prevahu nad svojím protivníkom a jeho učením, dospel v roku 433 ku kompromisnej teologickej formulácii, a tým k zmiereniu s antiochijcami. A to je tiež pre neho príznačné: na jednej strane jasná vierouka, na druhej strane intenzívne hľadanie jednoty a zmierenia. V nasledujúcich rokoch, a to až do svojej smrti 27. júna 444, sa venoval obrane a vysvetľovaniu svojho teologického postoja.
Cyrilove spisy - ktoré sú veľmi početné a ľahko sa šírili už počas jeho života aj v rôznych latinských i východných prekladoch, čo svedčí o ich okamžitom úspechu – sú pre dejiny kresťanstva mimoriadne významné. Dôležité sú jeho komentáre k mnohým starozákonným knihám i k Novému zákonu, napríklad k celému Pentateuchu, k Izaiášovi, Žalmom a Jánovmu a Lukášovmu evanjeliu. Veľký význam majú aj mnohé doktrinálne diela, v ktorých sa opakuje obhajoba trojičnej viery proti tézam ariánov a Nestoria. Základom Cyrilovho učenia je cirkevná tradícia a osobitne, ako som už zdôraznil, spisy sv. Atanáza, jeho veľkého predchodcu na alexandrijskom stolci. Spomedzi ďalších Cyrilových spisov treba spomenúť aj knihy Proti Juliánovi, ktoré sú jeho poslednou významnou odpoveďou na protikresťanské polemiky, a alexandrijský biskup ich v posledných rokoch života pravdepodobne nadiktoval ako reakciu na dielo Proti Galilejčanom, ktoré oveľa skôr, v roku 363, napísal vladár nazývaný Apostata, keď opustil kresťanstvo, v ktorom bol vychovaný.
Kresťanská viera je predovšetkým stretnutím s Ježišom, s ,Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont’ (encyklika Deus caritas est 1). Sv. Cyril Alexandrijský bol neúnavným a neochvejným svedkom Ježiša Krista, vteleného Božieho Slova, a zdôrazňoval predovšetkým jednotu, ako to opakuje v roku 433 v prvom liste biskupovi Succensovi: ,Len jeden je Syn, jeden Pán Ježiš Kristus, tak pred vtelením, ako aj po ňom. Nebol totiž iným Synom Logos zrodený z Boha Otca, a iným ten, ktorý sa narodil zo ženy podľa tela.’ Toto tvrdenie okrem svojho doktrinálneho významu poukazuje na to, že viera v Ježiša ako v Logos, ktorý sa zrodil z Otca, má svoje pevné korene aj v dejinách, lebo – ako tvrdí sv. Cyril – tento Ježiš prišiel v čase tak, že sa narodil z Márie, Theotòkos, a podľa svojho prisľúbenia je vždy s nami. A toto je dôležité: Boh je večný, je zrodený zo ženy a zostáva s nami po všetky dni. V tejto nádeji žijeme, v tejto nádeji nachádzame cestu nášho života.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)
 

Katechezy: 
Súvisiace: