Sv. Hilár z Poitiers - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 11.10.2007

 

Drahí bratia a sestry,
dnes by som chcel hovoriť o veľkom cirkevnom otcovi Západu sv. Hilárovi z Poitiers, jednej z významných postáv medzi biskupmi 4. storočia. V konfrontácii s ariánmi, ktorí považovali Božieho Syna Ježiša iba za stvorenie, hoci výnimočné, ale predsa len stvorenie, sv. Hilár zasvätil celý svoj život obrane viery v božstvo Ježiša Krista, Božieho Syna a Boha rovného Otcovi, ktorý ho splodil od večnosti.
O väčšej časti Hilárovho života nemáme presné údaje. Starobylé pramene hovoria, že sa narodil v Poitiers, pravdepodobne okolo roku 310. Keďže pochádzal zo zámožnej rodiny, dostal solídne literárne vzdelanie, čo sa odráža aj v jeho spisoch. Nezdá sa, že by vyrastal v kresťanskom prostredí. Sám hovorí o ceste hľadania pravdy, ktorá ho postupne viedla k poznaniu Boha Stvoriteľa a vteleného Boha, ktorý zomrel, aby nám dal večný život. Krst prijal okolo roku 345 a niekedy v rokoch 353 – 354 bol zvolený v rodnom meste za biskupa. V nasledujúcich rokoch Hilár napísal svoje prvé dielo - Komentár k Matúšovmu evanjeliu. Ide o najstarší komentár v latinskom jazyku, ktorý sa k tomuto evanjeliu dochoval. V roku 356 sa Hilár ako biskup zúčastnil na synode v Béziers na juhu Francúzska, ktorú sám nazval ,synodou falošných apoštolov’, pretože na zasadaní prevládali biskupi ovplyvnení arianizmom, ktorí popierali božstvo Ježiša Krista. Títo ,falošní apoštoli’ požiadali cisára Konštantína II., aby biskupa z Poitiers odsúdil do vyhnanstva. Hilár bol preto v lete roku 356 prinútený opustiť Gáliu.
Vo vyhnanstve vo Frýgii, terajšom Turecku, sa Hilár ocitol v náboženskom prostredí úplne ovládanom arianizmom. Aj tu ho však jeho pastierska starostlivosť viedla k tomu, že usilovne pracoval na znovunastolení jednoty Cirkvi na základe pravej viery, ako ju sformuloval Nicejský koncil. S týmto cieľom začal písať aj svoje najdôležitejšie a najznámejšie vieroučné dielo: De Trinitate (O Trojici). V ňom Hilár opisuje svoju osobnú cestu k poznaniu Boha a snaží sa ukázať, že Písmo jasne svedčí o Synovom božstve a o jeho rovnosti s Otcom, a to nielen v Novom zákone, ale aj v mnohých textoch Starého zákona, v ktorých sa už zjavuje Kristovo tajomstvo. Oproti ariánom trvá na pravde o menách Otca i Syna a celú svoju trojičnú teológiu rozvíja na základe krstnej formuly, ktorú zanechal sám Pán: ,V mene Otca i Syna i Ducha Svätého’ (Mt 28, 19 – pozn. red.).
Otec a Syn sú tej istej podstaty. Ak niektoré pasáže Nového zákona môžu zvádzať k myšlienke, že Syn je podriadený Otcovi, Hilár ponúka presné pravidlá na to, ako sa vyhnúť mylným interpretáciám: niektoré texty Písma hovoria o Ježišovi ako o Bohu, iné zdôrazňujú jeho človečenstvo. Niektoré sa odvolávajú na jeho preexistenciu u Otca; iné berú do úvahy stav poníženosti (kenosi), jeho poníženie sa až na smrť; a konečne ďalší ho kontemplujú v sláve vzkriesenia. Počas rokov vo vyhnanstve Hilár napísal aj (okružný list) Knihu o synodách, v ktorej pre svojich spolubratov biskupov z Gálie reprodukuje a komentuje vyznania viery a iné dokumenty zo synod, ktoré sa okolo polovice 4. storočia konali na Východe. Sv. Hilár, stále pevný v opozícii voči radikálnym ariánom, na druhej strane prejavuje zmierlivého ducha voči tým, ktorí pripúšťali a vyznávali, že Syn sa svojou podstatou podobá Otcovi - prirodzene, v snahe priviesť ich k plnej viere, podľa ktorej nie je medzi Otcom a Synom len podobnosť, ale opravdivá rovnosť v božstve. Aj toto je pre neho charakteristické: duch zmierenia, v ktorom sa usiluje pochopiť tých, ktorí ešte nedospeli k plnej viere v pravé božstvo Pána Ježiša Krista, pričom im prostredníctvom svojej veľkej teologickej erudície pomáha k nej dospieť.
V roku 360 alebo 361 sa Hilár mohol konečne vrátiť z vyhnanstva do vlasti a ihneď sa ujal pastoračnej činnosti vo svojej miestnej cirkvi. Vplyv jeho učenia sa však rozšíril aj za jej hranice. Synoda, ktorá sa konala v roku 360 alebo 361 v Paríži, znovu použila terminológiu Nicejského koncilu. Niektorí antickí autori sa nazdávajú, že antiariánsky obrat episkopátu z Gálie bol z veľkej časti dôsledkom pevnosti a zároveň zmierlivosti biskupa z Poitiers. Presne to bolo jeho darom: spájať pevnosť vo viere so zmierlivosťou v medziosobných vzťahoch. V posledných rokoch života napísal ešte Traktát o žalmoch (Tractatus super psalmos) - komentár k päťdesiatim ôsmim žalmom, ktoré interpretuje podľa princípu vysvetleného v úvode diela: ,Niet pochybností o tom, že všetko, čo sa hovorí v žalmoch, treba chápať na základe evanjeliovej zvesti, a to takým spôsobom, že nech bol hlas, ktorým prorocký duch hovoril, akýkoľvek, predsa sa všetko napokon vzťahovalo na poznanie príchodu nášho Pána Ježiša Krista, na jeho vtelenie, umučenie a kráľovstvo, pre slávu a moc nášho vzkriesenia’ (Instructio Psalmorum 5). Vo všetkých žalmoch videl teda presvitať tajomstvo Krista a jeho tela, ktorým je Cirkev. Hilár sa pri rôznych príležitostiach stretol aj so sv. Martinom: práve v blízkosti Poitiers budúci biskup z Tours založil kláštor, ktorý jestvuje podnes. Hilár zomrel v roku 367. Liturgická spomienka na neho sa slávi 13. januára. V roku 1851 ho bl. Pius IX. vyhlásil za učiteľa Cirkvi.
Ak mám zhrnúť podstatu učenia sv. Hilára, treba povedať, že východiskom jeho teologickej reflexie je krstná viera. V De Trinitate píše: Ježiš ,kázal krstiť v mene Otca i Syna i Ducha Svätého (porov. Mt 28, 19), čiže vo vyznaní viery v Stvoriteľa i v Jednorodeného i v Dar. Jeden je Stvoriteľ všetkého, pretože jeden je Boh Otec, od ktorého je všetko... a jeden je Pán, Ježiš Kristus, skrze ktorého je všetko (porov. 1 Kor 8, 6), a jeden je aj Duch (porov. Ef 4, 4), dar vo všetkom... A nič nechýba tejto dokonalosti. Veď v nej – v Otcovi, Synovi a Duchu Svätom – je nekonečnosť vo večnom, krása v obraze, úžitok v dare’ (De Trinitate 2, I, 33. 35. In: Liturgia hodín II, Veľkonočné obdobie VN VII Pi – pozn. prekl.). Boh Otec, ktorý je celý láskou, je schopný v plnosti odovzdať svoje božstvo Synovi. Za obzvlášť peknú považujem túto myšlienku sv. Hilára: ,Boh nevie byť ničím iným ako láskou, nevie byť nikým iným ako Otcom. A kto miluje, nezávidí, a kto je Otcom, je ním úplne. Toto meno nepripúšťa žiadne kompromisy, akoby Boh bol otcom len v niektorých aspektoch a v iných nie’ (tamže 9, 61).
Preto je Syn naplno Bohom bez toho, že by mu niečo chýbalo, alebo že by mal niečoho menej: ,Ten, ktorý pochádza z dokonalého, je dokonalý, pretože ten, kto má všetko, mu dal všetko’ (tamže 2, 8). Iba v Kristovi, Božom Synovi a Synovi človeka, nachádza ľudstvo spásu. Tým, že vzal na seba ľudskú prirodzenosť, zjednotil sa s každým človekom, ,stal sa telom nás všetkých’ (Tractatus in Psalmos 54, 9); ,prijal na seba prirodzenosť každého tela a stal sa skrze ňu pravým viničom, ktorý má v sebe korene každej ratolesti’ (tamže 51, 16). Práve preto je cesta ku Kristovi otvorená pre všetkých – pretože on pritiahol všetkých do svojho ľudského bytia –, i keď stále ostáva v platnosti požiadavka na osobné obrátenie: ,Cez vzťah s jeho telom je všetkým umožnený prístup ku Kristovi, no len s podmienkou, že si vyzlečú starého človeka (porov. Ef 4, 22) a pribijú ho na kríž (porov. Kol 2, 14); s podmienkou, že zanechajú skutky toho prvého a obrátia sa, aby s ním boli skrze svoj krst pochovaní, a tak mali nádej na život’ (porov. Kol 1, 12; Rim 6, 4) (tamže 91, 9).
Vernosť Bohu je darom jeho milosti. Preto sv. Hilár na konci svojho traktátu o Trojici prosí, aby zostal vždy verný krstnej viere. To je pre jeho knihu charakteristické: uvažovanie sa mení v modlitbu a modlitba sa stáva premýšľaním. Celá kniha je dialógom s Bohom. Dnešnú katechézu by som rád uzavrel jednou z týchto modlitieb, ktorá nech sa stane aj našou modlitbou. ,Daj, ó Pane,’ modlí sa na základe vnuknutia Hilár, ,aby som zostal vždy verný tomu, čo som vyznal v kréde svojho znovuzrodenia, keď som bol pokrstený v Otcovi i Synovi i v Duchu Svätom. Nech sa klaniam tebe, nášmu Otcovi, a spolu s tebou tvojmu Synovi; aby som bol hodný tvojho Ducha Svätého, ktorý vychádza z teba prostredníctvom tvojho Jednorodeného... Amen’ (De Trinitate 12, 57).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)
 

Katechezy: 
Súvisiace: