Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 17.10.2007

Drahí bratia a sestry,
pozývam vás zamyslieť sa nad osobou sv. Eusébia z Vercelli, prvého biskupa severnej Itálie. Narodil sa začiatkom 4. storočia na Sardínii a ešte v mladom veku sa s rodinou presťahoval do Ríma. Neskôr bol ustanovený za lektora, čím bol začlenený medzi klérus Večného mesta, a to práve v čase, keď bola Cirkev ťažko skúšaná ariánskou herézou. Čoraz viac uznávaný Eusébius bol v roku 345 zvolený na biskupský stolec vo Vercelli. Nový biskup ihneď začal veľké dielo evanjelizácie na svojom území, ktoré bolo z veľkej časti najmä na vidieku ešte pohanské. Inšpirovaný sv. Atanázom – autorom diela Život sv. Antona Pustovníka, životopisu zakladateľa mníšskeho spôsobu života na Východe – založil vo Vercelli kňazskú komunitu podobajúcu sa komunite mníchov. Vďaka mníšskemu spôsobu života nadobudol klérus tejto oblasti významné črty apoštolskej svätosti a vzišli z neho také osobnosti, ako napríklad biskup Limenio a Honorát, nástupcovia Eusébia vo Vercelli, ďalej Gaudencius v Novare, Esuperancius v Tortone, Eustasius v Aoste, Eulogius v Ivrei, Maximus v Turíne, všetci v Cirkvi uctievaní ako svätí. 
Eusébius, pevne formovaný v nicejskej viere, zo všetkých síl bránil plné božstvo Ježiša Krista v Nicejskom vyznaní viery, definované ako ,tej istej podstaty’ s Otcom. S týmto cieľom sa spojil aj s veľkými cirkevnými otcami 4. storočia, predovšetkým so sv. Atanázom, šíriteľom nicejskej pravovernosti, proti ariánsky zameranej politike cisára, ktorému sa jednoduchšia ariánska viera zdala politicky užitočnejšou ideológiou pre ríšu. Pre cisára nebola dôležitá pravda, ale politická výhodnosť - náboženstvo chcel využiť ako zjednocujúce puto impéria. Títo veľkí otcovia však vytrvali v obrane pravdy proti jej ovládnutiu politikou. Eusébius bol preto odsúdený do vyhnanstva, podobne ako mnohí iní biskupi Východu a Západu, napríklad samotný Atanáz, Hilár z Poitiers, o ktorom sme hovorili minulý týždeň, alebo aj Hosius z Cordoby. V Scitopoli v Palestíne, kam bol Eusébius deportovaný v rokoch 355 – 360, prežil najkrajšiu časť svojho života. Aj tu založil kláštor s malou skupinou svojich žiakov a s veriacimi v Piemonte udržiaval písomný kontakt, ako nám to dokazuje najmä druhý z troch Eusébiových listov, uznaných za autentické. Okolo roku 360 ho poslali do vyhnanstva v Kapadócii a v Tebaide, kde ho kruto fyzicky mučili. V roku 361, po smrti Konštantína II., jeho nástupca cisár Julián, nazývaný Apostata, ktorého kresťanstvo ako náboženstvo ríše nezaujímalo, chcel znovu zaviesť pohanstvo. Ukončil vyhnanstvo biskupov, a tak aj Eusébiovi umožnil znovu nastúpiť na biskupský stolec. V roku 362 ho Atanáz pozval, aby sa zúčastnil na koncile v Alexandrii, na ktorom sa rozhodlo, že ariánskym biskupom bude odpustené, ak sa vrátia do laického stavu. Eusébius potom vykonával biskupskú službu ešte zo desať rokov, až do svojej smrti. K svojmu mestu mal príkladný vzťah, ktorý sa stal vzorom a inšpiráciou pastoračnej služby pre iných biskupov v severnej Itálii, ktorými sa budeme zaoberať v nasledujúcich katechézach, napríklad sv. Ambróza v Miláne a sv. Maxima v Turíne. 
Vzťah medzi vercellským biskupom a jeho mestom pochopíme najmä z dvoch svedectiev z jeho listov. Prvé je v už spomínanom liste, ktorý Eusébius napísal z exilu v Scitopoli: ,Milovaným bratom a vytúženým presbyterom, ako aj svätému a vo viere pevnému ľudu vo Vercelli, v Novare, Ivrei a Tortone’ (Ep. secunda, CCL 9, s. 104). Tieto úvodné vyjadrenia naznačujú vrúcny vzťah dobrého pastiera k svojmu stádu a potvrdzujú ho citom a láskou prekypujúce srdečné otcovské pozdravy každému z jeho detí vo Vercelli v závere listu. Predovšetkým treba spomenúť výnimočný vzťah spájajúci biskupa so ,sanctae plebs’ (svätým ľuďom) nielen vo Vercelli (Vercellae), ktoré bolo prvou a ešte niekoľko rokov jedinou diecézou v Piemonte, ale aj v Novare (Novaria), Ivrei (Eporedia) a Tortone (Dertona), čiže s tými kresťanskými komunitami, ktoré boli v rámci jeho diecézy, no dosiahli určitú súdržnosť a autonómnosť. 
Ďalší zaujímavý prvok nachádzame v slovách na rozlúčku, ktorými sa list končí: Eusébius prosí svojich synov a dcéry, aby pozdravovali ,aj tých, ktorí sú mimo Cirkvi, no prechovávajú voči nám city lásky (etiam hos, qui foris sunt et nos dignantur diligere)’. Ide o neklamný znak toho, že vzťah biskupa k jeho mestu sa neobmedzoval len na kresťanské obyvateľstvo, ale vzťahoval sa aj na tých, ktorí – hoci nepatrili do Cirkvi – uznávali tohto príkladného človeka ako istú duchovnú autoritu a milovali ho. 
Druhé svedectvo o jedinečnom vzťahu biskupa k jeho mestu pochádza z listu, ktorý sv. Ambróz z Milána napísal obyvateľom Vercelli okolo roku 394, viac ako 20 rokov po Eusébiovej smrti (Ep. extra collectionem 14: Maur. 63). Pre partikulárnu cirkev vo Vercelli to boli ťažké chvíle: bola rozdelená a bez pastiera. Ambróz otvorene vyhlasuje, že neváha uznať týchto obyvateľov Vercelli ,za potomkov svätých otcov, ktorí potvrdili Eusébia ako schopného, len čo ho uvideli, hoci ho predtým nepoznali, a zabudli pritom dokonca i na vlastných spoluobčanov’. V tom istom liste milánsky biskup jasne dosvedčuje svoju úctu voči Eusébiovi. ,Taký veľký človek,’ píše rozhodne, ,si právom zaslúžil, aby bol zvolený celou miestnou cirkvou.’ Ambrózov obdiv k Eusébiovi sa zakladal predovšetkým na fakte, že vercellský biskup riadil svoju diecézu najmä svedectvom vlastného života: ,Svoju cirkev spravoval prísnosťou (svojho) pôstu.’ Ambróz bol totiž očarený – ako sám priznáva – mníšskym ideálom kontemplácie Boha, o aký sa podľa vzoru proroka Eliáša usiloval Eusébius. ,Najskôr,’ spomína Ambróz, ,vercellský biskup zhromaždil vlastný klérus, aby viedol spoločný život (vita communis), a vychoval ho, aby dodržiaval mníšske pravidlá, hoci žil uprostred mesta.’ Biskup a jeho klérus mali prežívať problémy spoluobčanov spolu s nimi a robiť to dôveryhodne a zároveň pestovať aj iné, nebeské občianstvo (porov. Hebr 13, 14). A tak skutočne vytvoria pravé občianstvo, opravdivú vzájomnú solidaritu medzi vercellskými občanmi. 
Eusébius tak, zatiaľ čo sa staral o svätý ľud vo Vercelli, žil uprostred mesta ako mních a otváral ho smerom k Bohu. Tento spôsob života však nič neuberal z jeho príkladného pastoračného dynamizmu. Zdá sa, že okrem iného to bol práve on, kto vo Vercelli utvoril farnosti na riadnu a stabilnú cirkevnú službu a podporoval mariánske svätyne, aby sa obrátilo pohanské vidiecke obyvateľstvo. Predovšetkým tento mníšsky spôsob života dodal vzťahu biskupa s jeho mestom istý výnimočný rozmer. Podobne ako kedysi apoštoli, za ktorých sa Ježiš modlil pri Poslednej večeri, aj pastieri a veriaci Cirkvi ,sú vo svete’ (Jn 17, 11), ale ,nie sú zo sveta’ (Jn 17, 14). A preto pastieri – pripomínal Eusébius – musia povzbudzovať veriacich, aby nepovažovali mestá tohto sveta za svoj trvalý príbytok, ale aby hľadali budúce mesto, definitívny nebeský Jeruzalem. Táto eschatologická výhrada umožňuje pastierom a veriacim uchovať si správnu stupnicu hodnôt bez toho, aby sa klaňali súčasným trendom a nespravodlivým požiadavkám vládnucej politickej moci. Správna stupnica hodnôt – akoby nám celým svojím životom hovoril Eusébius – nepochádza od včerajších, ani od dnešných vládcov, ale od Ježiša Krista, dokonalého človeka, v božstve rovného Otcovi, no predsa človeka ako sme my. Odvolávajúc sa na túto stupnicu hodnôt, Eusébius neúnavne ,vrelo odporúča’ svojim veriacim, aby ,starostlivo strážili svoju vieru, udržiavali svornosť a boli neúnavní v modlitbe’ (Ep. secunda, cit.).
Drahí priatelia, aj ja vám z celého srdca odporúčam tieto večné hodnoty, pozdravujem vás a požehnávam slovami, ktorými sv. biskup Eusébius zakončil svoj druhý list: ,Obraciam sa na vás všetkých, mojich bratov a sväté sestry, synov a dcéry, veriacich oboch pohlaví a každého veku, aby ste zaniesli náš pozdrav aj tým, ktorí sú mimo Cirkvi a ktorí voči nám prechovávajú city lásky’ (tamže).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)