Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 24.10.2007

Drahí bratia a sestry,
svätý biskup Ambróz, o ktorom budem dnes hovoriť, zomrel v Miláne v noci z 3. na 4. apríla v roku 397, na vigíliu Bielej soboty. Deň predtým sa okolo piatej hodiny popoludní pohrúžil do modlitby, ležiac na posteli s rukami rozpätými ako na kríži. Takto prežíval slávne Veľkonočné trojdnie, Pánovu smrť a zmŕtvychvstanie. ,Videli sme, ako sa mu pohybovali pery,’ vydáva svedectvo Paolino, verný diakon, ktorý na Augustínovu výzvu napísal jeho životopis, ,no jeho hlas sme nepočuli.’ V istej chvíli sa zdalo, že sa mu stav náhle zhoršil. Honorát, biskup z Vercelli, ktorý Ambrózovi pomáhal a spával o poschodie vyššie, sa zobudil na hlas, ktorý opakoval: Rýchlo vstaň! Ambróz zomiera. Honorát rýchlo zišiel dole,’ pokračuje Paolino, ,a dal svätcovi Pánovo telo. Len čo ho Ambróz prijal a prehltol, vypustil ducha a dobré viaticum si vzal so sebou. Tak sa jeho duša, posilnená účinkom tohto pokrmu, mohla hneď tešiť zo spoločenstva anjelov’ (Vita 47). 
V ten Veľký piatok v roku 397 rozpäté ruky zomierajúceho Ambróza vyjadrovali jeho mystickú účasť na Pánovej smrti a zmŕtvychvstaní. Bola to jeho posledná katechéza: slová už utíchli, no hovoril ešte svedectvom svojho života.
Ambróz nebol starý, keď zomrel. Nemal ani šesťdesiat rokov. Narodil sa totiž v roku 340 v Trevíri, keď bol jeho otec prefektom v Galii. Pochádzal z kresťanskej rodiny. Po otcovej smrti ho matka priviedla ešte ako chlapca do Ríma a zaistila mu kvalitné rečnícke a právnické vzdelanie, ktoré ho pripravilo na civilnú kariéru. Približne v roku 370 bol vyslaný do Milána, aby odtiaľ spravoval provincie Emília a Ligúria. Práve vtedy sa tam rozhorel boj medzi ortodoxnými a ariánmi, a to najmä po smrti ariánskeho biskupa Auxencia. Aby upokojil rozpálené mysle dvoch nepriateľských táborov, Ambróz zasiahol s takou autoritou, že hoci bol len katechumenom, ľud si ho zvolil za biskupa Milána.
Až dovtedy bol Ambróz najvyšším vládnym úradníkom severnej Itálie. Z hľadiska kultúry bol pripravený veľmi dobre, no Sväté písmo poznal nedostatočne, a tak sa nový biskup usilovne pustil do štúdia. Učil sa poznať a komentovať Bibliu z diel Origena, nespochybniteľného majstra „alexandrijskej školy“. Takto Ambróz preniesol do latinského prostredia meditáciu Písma, ktorú zaviedol Origenes, vďaka čomu sa na Západe začalo praktizovať lectio divina. Metóda lectio divina postupne prevládla vo všetkých Ambrózových kázňach a spisoch, ktoré vyvierali práve z počúvania Božieho slova v modlitbe. Známy začiatok jednej z Ambrózových katechéz výborne ukazuje, ako svätý biskup aplikoval Starý zákon na kresťanský život: ,Keď sa čítali príbehy patriarchov a najmä Príslovia, každý deň sme hovorili o morálke,’ hovorí milánsky biskup svojim katechumenom a neofytom, ,aby ste si, nimi formovaní a poučení, zvykli vstupovať na cestu otcov a nasledovali ich na ceste poslušnosti Božím prikázaniam“ (O tajomstvách 1, 1). Inými slovami, svätý biskup usúdil, že keď sa neofyti a katechumeni naučili umeniu dobrého života, dajú sa považovať za pripravených na veľké tajomstvá Krista. Tak Ambrózovo kázanie, ktoré predstavuje nosné jadro jeho rozsiahleho literárneho diela, vychádza z čítania svätých kníh (patriarchov, teda historických kníh, a Prísloví, teda múdroslovných kníh) a má viesť k životu v súlade s Božím zjavením.
Zrejmé je, že osobné svedectvo kazateľa a príkladná úroveň kresťanského spoločenstva sú podmienkou účinnosti kázania. Z tohto hľadiska je príznačný úryvok z Vyznaní sv. Augustína. Augustín prišiel do Milána ako učiteľ rétoriky; v tom čase bol ešte skeptikom, nie kresťanom. Hoci hľadal, nebol zatiaľ schopný nájsť kresťanskú pravdu. To, čo srdce mladého Afričana, skeptického a zúfalého, pohlo a priviedlo k definitívnemu obráteniu, neboli v prvom rade pekné Ambrózove homílie (hoci aj tie veľmi oceňoval). Bolo to predovšetkým svedectvo biskupa a jeho milánskej cirkvi, ktorá sa modlila a spievala, súdržná ako jedno telo; Cirkev, ktorá bola schopná vzdorovať svojvôli cisára a jeho matky, ktorí sa v prvých dňoch roka 386 znovu domáhali vydania kultovej budovy (chrámu) na ariánske obrady. ,V budove, ktorá mala byť vydaná,’ rozpráva Augustín, ,zbožný ľud bdel, odhodlaný zomrieť so svojím biskupom.’ Toto svedectvo z Vyznaní je veľmi cenné, lebo naznačuje, že v Augustínovom vnútri sa čosi dalo do pohybu. Pokračuje: ,Aj nás, duchovne ešte vlažných, sa dotklo vzrušenie celého ľudu’ (Vyznania 9, 7).
Zo života a príkladu biskupa Ambróza sa Augustín naučil veriť a kázať. Môžeme sa pritom odvolať na slávnu reč Afričana, ktorá si o niekoľko storočí neskôr zaslúžila citovanie v koncilovej konštitúcii Dei verbum, ktorá v článku 25 nabáda: ,Preto je potrebné, aby sa všetci klerici, najmä však Kristovi kňazi, ako aj ostatní, čo sa ako diakoni a katechéti venujú službe slova, oddali vytrvalému čítaniu a dôkladnému štúdiu Svätého písma, aby sa nik z nich nestal’ - a nasleduje citát sv. Augustína - ,iba márnym povrchným hlásateľom Božieho slova, keďže ho nepočúva vo svojom vnútri.’ Toto ,počúvanie vnútri’, túto vytrvalosť v čítaní Svätého písma v modlitebnom postoji, aby Božie slovo bolo skutočne prijaté a asimilované do vlastného srdca, sa naučil od sv. Ambróza.
Drahí bratia a sestry, chcem vám predložiť ešte akúsi ,patristickú ikonu’, ktorá – interpretovaná vo svetle toho, čo sme povedali – účinne reprezentuje ,srdce’ ambroziánskeho učenia. V šiestej knihe Vyznaní sv. Augustín rozpráva o svojom stretnutí s Ambrózom, ktoré malo pre dejiny Cirkvi bezpochyby veľký význam. Doslovne píše, že kedykoľvek prišiel za milánskym biskupom, pravidelne ho nachádzal venovať sa zástupu ľudí s mnohými problémami a nešetriť sa, pokiaľ išlo o ich potreby. Vždy tam bol dlhý rad ľudí, ktorí čakali, aby mohli hovoriť s Ambrózom, a našli uňho útechu a nádej. Ak Ambróz nebol s týmito ľuďmi (a to bývalo len chvíľu), buď posilňoval telo nevyhnutným pokrmom, alebo ducha čítaním. A tu sa Augustín veľmi zadivil, lebo Ambróz čítal Sväté písmo potichu, len očami (porov. Vyznania 6, 3). V prvých kresťanských storočiach bolo totiž čítanie Svätého písma považované len za prostriedok na hlásanie a čítanie nahlas uľahčovalo jeho pochopenie aj tomu, kto čítal. To, že Ambróz vedel čítať stránky Svätého písma len očami, užasnutému Augustínovi ukázalo jeho zvláštnu schopnosť a dôvernú znalosť Písma. Práve v tomto ,čítaní so zatvorenými perami’, keď sa srdce usiluje zachytiť múdrosť Božieho slova, spočíva ,ikona’, o ktorej hovorím. Možno v ňom spoznať metódu ambroziánskej katechézy: je to samotné Písmo, vnútorne asimilované, ktoré vnuká, čo treba hlásať, aby to viedlo k obráteniu sŕdc.
Teda podľa učenia sv. Ambróza a sv. Augustína je katechéza neoddeliteľná od svedectva života. Aj pre katechétu platí to, čo som v Úvode do kresťanstva napísal o teológovi. Ten, kto vychováva k viere, nemôže riskovať, že sa bude javiť ako klaun, recitujúci niečo len preto, že je to jeho ,živnosť’. Skôr – ak máme použiť obľúbený obraz Origena, autora, ktorého Ambróz zvlášť uznával – musí byť ako milovaný učeník, ktorý si položil hlavu na Majstrovo srdce a tam sa naučil, ako má myslieť, hovoriť a konať. A napokon pravý učeník je ten, kto ohlasuje evanjelium tým najdôveryhodnejším a najúčinnejším spôsobom.
Tak ako apoštol Ján aj biskup Ambróz – neprestajne opakujúci ,Omnia Christus est nobis!’ (Kristus je pre nás všetkým!) – ostane autentickým Pánovým svedkom. Jeho vlastnými slovami, plnými lásky k Ježišovi, uzatvárame našu katechézu: ,Omnia Christus est nobis! Ak si chceš zahojiť ranu, on je lekár; ak ťa sužuje horúčka, on je prameň; ak ťa gniavi nespravodlivosť, on je spravodlivosť; ak potrebuješ pomoc, on je sila; ak sa bojíš smrti, on je život; ak túžiš po nebi, on je cesta; ak si vo tme, on je svetlo... Skúste a uvidíte, aký dobrý je Pán: blažený človek, ktorý dúfa v neho!’ (De virginitate 16, 99). Aj my dúfajme v Pána. Takto budeme šťastní a budeme žiť v pokoji.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)