Sv. Maxim z Turína - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 5.11.2007

Drahí bratia a sestry!
Po sv. Ambrózovi aj ďalší z cirkevných otcov rozhodujúcim spôsobom prispel k rozšíreniu a upevneniu kresťanstva na prelome 4. a 5. storočia v severnej Itálii. Bol to sv. Maxim, ktorý sa v roku 398, rok po smrti sv. Ambróza, stal biskupom v Turíne. 
Máme o ňom len málo správ. Dochovala sa vlastne len jedna zbierka jeho približne deväťdesiatich homílií (Sermoni). Zračí sa v nich hlboký a živý vzťah biskupa so svojím mestom, ktorý dosvedčuje zjavné spojenie medzi Maximovou a Ambrózovou biskupskou službou.
Maximovi sa tvárou v tvár vážnym napätiam doby, ktoré narúšali usporiadané občianske spolužitie, podarilo združiť okolo svojej osoby pastiera a učiteľa tamojší kresťanský ľud. Mesto ohrozovali potulné hordy barbarov, ktorí prenikali cez východné priesmyky a smerovali až k západným Alpám. Turín preto neprestajne strážili vojenské posádky a v kritických chvíľach poskytoval útočisko obyvateľstvu utekajúcemu z vidieka a z nechránených miest. 
Maximove vystúpenia v tejto situácii svedčia o jeho úsilí reagovať na občiansky úpadok a nesvornosť. Hoci je ťažké určiť sociálnu skladbu adresátov jeho homílií, zdá sa, že Maxim – v úsilí vyhnúť sa riziku, že jeho kázne budú príliš všeobecné – sa osobitne obracal na vybrané jadro kresťanskej komunity v Turíne tvorené bohatými zemepánmi, ktorí mali majetky na turínskom vidieku a domy v meste. Bolo to jasné pastoračné rozhodnutie biskupa, ktorý usúdil, že takéto kázne budú najúčinnejšie, ak si má udržať a posilniť svoj vzťah s ľudom.
Na objasnenie toho, aká bola Maximova služba v meste z tohto pohľadu, možno ako príklad uviesť 17. a 18. homíliu, v ktorých sa venoval stále aktuálnej téme bohatstva a chudoby v kresťanských komunitách. Mesto sa aj v tejto oblasti zmietalo vo vážnych napätiach. Bohatstvo sa hromadilo a utajovalo. „Jeden nemyslí na núdzu druhého,“ horko konštatoval biskup v 17. homílii. „Mnohí kresťania totiž nielenže nerozdeľujú vlastné veci, ale aj lúpia veci druhých. Ako vravím, nahromadené denáre nielenže neprinášajú k nohám apoštolov, ale ešte aj odťahujú od nôh kňazov svojich bratov, ktorí hľadajú pomoc.“ A uzatvára: „V našom meste sú mnohí hostia a pútnici. Robte, čo ste sľúbili,“ keď ste prijali vieru, „aby vám nebolo povedané to, čo bolo povedané Ananiášovi: ,Neklamali ste ľuďom, ale Bohu’“ (Sermone 17, 2 – 3).
V nasledujúcej 18. homílii Maxim pranieruje opakované formy priživovania sa na nešťastí druhých. „Povedz mi kresťan,“ karhá biskup svojich veriacich, „povedz mi, prečo si vzal korisť, ktorú lupiči opustili? Prečo si do svojho domu priniesol ,tovar’, ak je podľa tvojej vlastnej mienky roztrhaný a nakazený? Možno si hovoríš,“ pokračuje, „že si si ho kúpil, a preto si myslíš, že sa tak vyhneš obvineniu z chamtivosti. No takýto spôsob nadobúdania vecí nemožno prirovnávať k nákupu. Nakupovať je dobrá vec, no v čase mieru to, čo sa predáva slobodne, nie počas rabovania to, čo bolo ulúpené... Ako kresťan a ako občan koná ten, kto nakupuje, aby to vracal späť“ (Sermone 18, 3). Bez toho, aby to príliš zdôrazňoval, Maxim vo svojej reči hlása hlboký vzťah medzi povinnosťami kresťana a povinnosťami občana. V jeho očiach žiť kresťanský život značí vziať na seba aj občianske záväzky. A naopak, každý kresťan, ktorý „by sa mohol živiť svojou prácou, no radšej ako divoká šelma uchmatne korisť druhého“, ktorý „strojí úklady svojmu blížnemu a každý deň sa pokúša narušiť cudzie hranice a zmocniť sa ich plodov“, sa nepodobá líške, ktorá drhne sliepky, ale vlkovi, ktorý sa vrhá na prasce (Sermone 41, 4).
Vzhľadom na prezieravý postoj, ktorý zaujal Ambróz, aby ospravedlnil svoju povestnú iniciatívu zameranú na vykúpenie vojnových zajatcov, sa jasne vynárajú historické zmeny, ktoré prenikli do vzťahu biskupa a občianskych inštitúcií. Keďže občianske autority Rímskeho impéria zlyhali, Maxim, opierajúc sa o vtedajšie zákony povzbudzujúce kresťanov, aby vykupovali zajatcov, sa cítil celkom oprávnený osobne vykonávať kontrolnú moc nad mestom v tomto duchu. Táto moc sa neskôr stala ešte širšou a účinnejšou, až nahradila nečinné magistráty a občianske inštitúcie. Maxim sa v tejto situácii usiloval nielen roznietiť vo veriacich tradičnú lásku k občianskej vlasti, ale hlásal aj striktnú povinnosť podriadiť sa daňovej povinnosti, akokoľvek by sa zdala ťažká a nepríjemná (Sermone 26, 2). Skrátka, tón a obsah jeho homílií svedčia o zrelom vedomí politickej zodpovednosti biskupa v špecifických dejinných okolnostiach. Je „hliadkou“ dohliadajúcou na mesto. Kto iný by mohol byť touto hliadkou, pýta sa Maxim v 92. homílii, „ak nie blažení biskupi, ktorí sú na obranu ľudu takpovediac umiestnení na vysokej skale múdrosti, už zďaleka vidia prichádzajúce zlá?“ V 89. homílii biskup svojim veriacim vysvetľuje úlohy biskupov. Využíva pritom jednoduché prirovnanie medzi úlohou biskupa a úlohou včely: Aj biskupi, „podobne ako včely“, hovorí, „zachovávajú čistotu tela, predkladajú pokrm večného života, používajú žihadlá zákona. Sú čistí, aby posväcovali, sladkí, aby posilňovali, prísni, aby trestali“. Takto Maxim opisuje úlohu biskupa vo svojej dobe.
Napokon aj historická a literárna analýza poukazujú na rastúce vedomie politickej zodpovednosti cirkevnej autority v situácii, v ktorej prakticky nahrádzala občiansku. Toto je vývojová línia služby biskupa v severozápadnej Itálii počínajúc Eusébiom, ktorý býval vo svojom Vercelli „ako mních“, až po Maxima z Turína, ktorý bol „ako ranná stráž“ postavený na najvyššej skale mesta. 
Je zrejmé, že dnes sú historické, kultúrne a spoločenské podmienky úplne iné. Súčasná situácia je skôr taká, ako ju opísal môj ctený predchodca pápež Ján Pavol II. v posynodálnej exhortácii Ecclesia in Europa, kde poskytol podrobnú analýzu výziev a znamení nádeje pre dnešnú Cirkev v Európe (6 – 22). Odhliadnuc od zmenených podmienok, povinnosti veriaceho voči jeho mestu a vlasti v každom prípade naďalej ostávajú v platnosti. Prelínanie sa povinností „čestného občana“ a „dobrého kresťana“ nie je vôbec minulosťou.
Na záver chcem pripomenúť to, čo hovorí pastoračná konštitúcia Gaudium et spes, aby som objasnil jeden z najdôležitejších aspektov jednoty života kresťana - súlad medzi vierou a správaním, medzi evanjeliom a kultúrou. Koncil povzbudzuje veriacich, aby „sa usilovali verne si plniť svoje pozemské povinnosti a dali sa pritom viesť duchom evanjelia. Nemajú pravdu tí, čo vediac, že nemáme tu trvalého miesta, ale že si hľadáme budúce, sa nazdávajú, že môžu zanedbávať svoje pozemské povinnosti, pričom im uniká, že práve viera ich k nim ešte viac zaväzuje, v súlade s povolaním, ktorého sa každému dostalo“ (43). 
Podľa učenia sv. Maxima a mnohých ďalších cirkevných otcov si osvojme želanie koncilu, aby veriaci čoraz väčšmi túžili „vykonávať všetku pozemskú činnosť, spojac svoje ľudské, rodinné, profesionálne, vedecké a technické úsilie v jedinú životnú syntézu s náboženskými hodnotami, pod ktorých najvyšším vedením sa všetko uvádza do súladu na Božiu slávu“ (tamže) a tak aj pre dobro ľudstva.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)
 

Katechezy: 
Súvisiace: