Sv. Hieronym - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 7.11.2007

 

Drahí bratia a sestry!
Dnes upriamime pozornosť na sv. Hieronyma, cirkevného otca, ktorý vo svojom živote dal ústredné miesto Biblii. Preložil ju do latinského jazyka, komentoval ju vo svojich dielach, no predovšetkým sa ju usiloval konkrétne žiť počas dlhého pozemského života, napriek svojej dobre známej prudkej a výbušnej povahe, ktorú mal od prírody.
Hieronym sa narodil v Stridone okolo roku 347 v kresťanskej rodine, ktorá mu zabezpečila solídne vzdelanie a poslala ho do Ríma na hlbšie štúdiá. V mladosti ho priťahoval svetský život (porov. Ep. 22, 7), no prevládla v ňom túžba a záujem o kresťanské náboženstvo.
Približne v roku 366 Hieronym prijal krst a vydal sa na cestu asketického života. Utiahol sa do Akviley, kde sa začlenil do skupiny horlivých kresťanov, ktorú označil za „chór blažených“ (Chron. ad ann. 374), zhromaždených okolo biskupa Valeriána. Potom sa vybral na Východ a žil ako pustovník v kalcidskej púšti južne od Aleppa (porov. Ep. 14, 10) a venoval sa dôkladnému štúdiu. Zdokonalil sa v gréčtine, začal študovať hebrejčinu (porov. Ep. 125, 12), prepisoval patristické kódexy a spisy (porov. Ep. 5, 2). Meditácia, samota a neustály kontakt s Božím slovom zvýšili jeho kresťanskú citlivosť. Bolestne naňho doľahlo bremeno jeho mladíckych nerozvážností (porov. Ep. 22, 7) a živo si uvedomil kontrast medzi pohanskou mentalitou a kresťanským životom. O tomto rozpore mal známe „videnie“, ktoré dramaticky a pôsobivo vyrozprával. Zdalo sa mu pri ňom, že ho pred Božou tvárou bičujú, lebo je „ciceroniánom, nie kresťanom“ (porov. Ep. 22, 30).
V roku 382 sa presťahoval do Ríma, kde ho pápež Damaz, ktorý vedel, že má povesť askétu a poznal jeho odbornú spôsobilosť, prijal za svojho sekretára a poradcu. Povzbudil ho, aby sa z pastoračných a kultúrnych dôvodov podujal na nový latinský preklad biblických textov. 
Niektorí ľudia z rímskych aristokratických kruhov, predovšetkým urodzené dámy Paola, Marcella, Asella, Lea a iné, ktoré túžili vydať sa na cestu kresťanskej dokonalosti a prehĺbiť si poznanie Božieho slova, si ho zvolili za duchovného vodcu a učiteľa metodického prístupu k posvätným textom. Tieto urodzené dámy sa tiež naučili po grécky a po hebrejsky.
Po smrti pápeža Damaza v roku 385 Hieronym odišiel z Ríma a vydal sa na púť. Najskôr do Svätej zeme, tichého svedka Kristovho pozemského života, potom do Egypta, vyvolenej krajiny mnohých mníchov (porov. Contra Ruffinum 3, 22; Ep. 108, 6 – 14). Napokon sa v roku 386 usadil v Betleheme, kde bol z veľkodušnosti urodzenej Paoly postavený mužský a ženský kláštor a „so spomienkou na Máriu a Jozefa, ktorí sa nemali kde uchýliť“ aj útulok pre pútnikov prichádzajúcich do Svätej zeme (Ep. 108, 14). 
Hieronym zostal v Betleheme až do smrti a neustále intenzívne pracoval: komentoval Božie slovo, obhajoval vieru, rázne oponoval rozličným bludom, povzbudzoval mníchov k dokonalosti. Mladých študentov učil o klasickej a kresťanskej kultúre a pastoračne sa venoval pútnikom, ktorí navštevovali Svätú zem. Zomrel vo svojej cele neďaleko Jaskyne narodenia 30. septembra 419 alebo 420.
Literárna príprava a rozsiahle vzdelanie umožnili Hieronymovi zrevidovať a preložiť mnoho biblických textov, čo predstavuje pre latinskú Cirkev i pre západnú kultúru veľmi cenné dielo. Na základe pôvodných gréckych a hebrejských textov a vďaka porovnaniu s predchádzajúcimi verziami vykonal revíziu štyroch evanjelií v latinskom jazyku, ďalej revíziu Knihy žalmov a veľkej časti Starého zákona. S prihliadaním na hebrejský originál a na Septuagintu, klasickú grécku verziu Starého zákona pochádzajúcu z predkresťanskej doby, ako aj na predošlé latinské verzie mohol Hieronym – neskôr spolu s ďalšími spolupracovníkmi – ponúknuť lepší preklad, takzvanú Vulgátu, teda „oficiálny“ text latinskej Cirkvi, uznaný za taký na Tridentskom koncile, ktorý aj po nedávnej revízii zostáva „oficiálnym“ textom latinskej Cirkvi. 
Zaujímavé je poukázať na kritériá, ktorých sa veľký biblista pridŕžal pri svojej prekladateľskej práci. Sám ich objasňuje, keď hovorí, že zachováva dokonca aj poradie slov Svätého písma, lebo v Písme je „aj poradie slov tajomstvom“ (Ep. 57, 5), teda zjavením. Okrem toho kladie dôraz aj na nutnosť vracať sa k pôvodným textom: „Kedykoľvek sa vynorí nejaká diskusia medzi latinskými prekladateľmi o Novom zákone pre odlišné verzie rukopisov, siahame po origináli, teda po gréckom texte, v ktorom bola napísaná Nová zmluva. Rovnako ak sú rozdiely medzi gréckymi a latinskými textami Starého zákona, odvolávame sa na pôvodný, hebrejský text. Tak môžeme všetko, čo vychádza z prameňa, opäť nachádzať v potokoch“ (Ep. 106, 2). 
Hieronym mnohé biblické texty aj komentoval. Podľa neho majú komentáre ponúkať viaceré názory, „aby obozretný čitateľ po prečítaní rozličných vysvetlení a po oboznámení sa s viacerými názormi, medzi ktorými volí, mohol posúdiť, ktoré z nich sú najprijateľnejšie, a ako skúsený zmenárnik odmietnuť falošnú mincu“ (Contra Rufinum 1, 16).
Hieronym sa rozhodne staval proti heretikom, ktorí napádali tradíciu a vieru Cirkvi. Poukázal aj na význam a hodnotu kresťanského písomníctva, ktoré sa už stalo skutočnou kultúrou, porovnateľnou s klasickou. Hieronym to urobil v diele De viris illustribus (O slávnych mužoch), v ktorom predstavuje životopisy vyše stovky kresťanských autorov. Napísal tiež životopisy mníchov, ktorými - popri duchovných profiloch - objasňoval aj mníšsky ideál. Okrem toho preložil rôzne diela gréckych autorov. A napokon vo svojej zbierke listov Epistolarium, majstrovskom diele latinskej literatúry, Hieronym prejavuje svoje charakteristické črty vzdelanca, askétu a duchovného vodcu.”
A čo sa môžeme od sv. Hieronyma naučiť my? Zdá sa mi, že predovšetkým milovať Božie slovo vo Svätom písme. Sv. Hieronym hovorí: „Nepoznať Písma znamená nepoznať Krista.“ Preto je dôležité, aby každý kresťan žil v kontakte a v osobnom dialógu s Božím slovom, ktoré nám bolo darované vo Svätom písme. Tento náš dialóg s ním musí mať vždy dva rozmery: na jednej strane to musí byť osobný dialóg, lebo Boh hovorí cez Sväté písmo s každým z nás a pre každého z nás má posolstvo. Sväté písmo máme čítať nielen ako slová z minulosti, ale ako Božie slovo, ktoré sa obracia aj na nás, a usilovať sa pochopiť, čo nám Pán chce povedať. Aby sme neupadli do individualizmu, musíme mať na pamäti, že Božie slovo sme dostali práve na to, aby sme budovali spoločenstvo, aby sme sa zjednotili v pravde na našej ceste k Bohu. Teda hoci Božie slovo vždy zostáva osobným slovom, je aj slovom na budovanie spoločenstva, buduje Cirkev. Preto ho musíme čítať vždy v spoločenstve so živou Cirkvou. Privilegovaným miestom na čítanie a počúvanie Božieho slova je liturgia, v ktorej slávením Božieho slova a slávením prítomnosti Kristovho tela vo sviatosti uskutočňujeme Božie slovo v našom živote a sprítomňujeme ho medzi nami. Nikdy nesmieme zabudnúť na to, že Božie slovo je nadčasové. Ľudské názory prichádzajú a odchádzajú. To, čo je dnes supermoderné, zajtra bude zastarané. Božie slovo je však slovom večného života, nosí v sebe večnosť, platí vždy. Ak teda v sebe nosíme Božie slovo, nosíme v sebe večnosť, večný život.
Uzavriem preto slovami sv. Hieronyma sv. Pavlínovi z Noly. Významný exegéta v nich vyjadruje práve tú skutočnosť, že v Božom slove prijímame večnosť, večný život. Sv. Hieronym hovorí: „Usilujme sa naučiť sa na zemi tie pravdy, ktorých pevnosť pretrvá aj v nebi“ (Ep. 53, 10).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)
 

Katechezy: 
Súvisiace: