Sv. Hieronym (2) - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 14.11.2007

 

Drahí bratia a sestry,
dnes pokračujeme v predstavovaní osoby sv. Hieronyma. Ako sme povedali minulú stredu, celý život venoval štúdiu Biblie, a preto ho môj predchodca pápež Benedikt XV. označil za „vynikajúceho učiteľa v interpretácii Svätého písma“. Hieronym zdôrazňoval radosť z dôverného poznania biblických textov a dôležitosť tohto poznania: „Nezdá sa ti, akoby si prebýval už tu na tejto zemi v nebeskom kráľovstve, keď žiješ uprostred týchto textov, keď ich medituješ a nič iné nepoznáš ani nehľadáš?“ (Ep. 53, 10). Viesť dialóg s Bohom, s jeho slovom totiž v istom zmysle znamená sprítomňovať nebo, teda Boha. Pre veriaceho má oboznamovanie sa s biblickými textami, predovšetkým novozákonnými, zásadný význam, pretože kto „nepozná Písmo, nepozná Krista“. To je Hieronymov preslávený výrok, citovaný aj Druhým vatikánskym koncilom v konštitúcii Dei verbum (25). 
Hieronym, opravdivo zamilovaný do Božieho slova, sa pýtal: „Ako by bolo možné žiť bez poznania Písma, prostredníctvom ktorého sa učíme poznávať samého Krista, ktorý je životom veriacich?“ (Ep. 30, 7). Biblia – nástroj, „ktorým Boh každý deň hovorí k veriacim“ (Ep. 133, 13) – sa takto stáva podnetom a zdrojom kresťanského života, a to vo všetkých situáciách a pre každého. Čítať Písmo znamená zhovárať sa s Bohom: „Ak sa modlíš,“ píše Hieronym urodzenej dievčine z Ríma, „hovoríš so Ženíchom; ak čítaš, hovorí on s tebou“ (Ep. 22, 25). Štúdium a meditovanie Písma robí človeka múdrym a vyrovnaným (porov. In Eph., prol.). Samozrejme, na hlbšie preniknutie do Božieho slova je potrebné robiť to vytrvalo a postupne. Preto Hieronym odporúča kňazovi Nepociovi: „Čítaj veľmi často božské Písma; ba neodlož svätú knihu nikdy z rúk. Tu sa nauč to, čo máš učiť (Ep. 52, 7). Vznešenej rímskej panej Lete takto radil čo sa týka kresťanskej výchovy jej dcéry: „Uisti sa, že každý deň si študuje dajaký úsek z Písma... Po modlitbe nech nasleduje čítanie a po čítaní modlitba... Namiesto šperkov a hodvábnych šiat nech miluje božské knihy“ (Ep. 107, 9. 12). Meditovaním a poznávaním Písma sa „zachováva rovnováha duše“ (Ad Eph., prol.). Iba hlboký duch modlitby a pomoc Ducha Svätého nás môže priviesť k chápaniu Biblie: „Pri interpretácii Svätého písma vždy potrebujeme pomoc Ducha Svätého“ (In Mich. 1, 1; 10, 15).
Vrúcna láska k Písmu preniká celý Hieronymov život; láska, ktorú sa vždy usiloval prebudiť aj vo veriacich. Istej svojej duchovnej dcére odporúča: „Miluj Sväté písmo a múdrosť bude milovať teba; miluj ho nežne a ono bude nad tebou bdieť; cti si ho a dostane sa ti od neho poláskania. Nech je pre teba ako tvoje náhrdelníky a tvoje náušnice“ (Ep. 130, 20). A dodáva: „Miluj vedu Písma a nebudeš milovať neresti tela“ (Ep. 125, 11).
Pre Hieronyma základným metodickým kritériom výkladu Písma bol jeho súlad s magistériom Cirkvi. Podľa neho nikdy nemôžeme čítať Písmo sami. Našli by sme mnohé dvere zatvorené a ľahko by sme skĺzli do omylu. Biblia bola napísaná Božím ľudom a pre Boží ľud z vnuknutia Ducha Svätého. Preto iba v spoločenstve s Božím ľudom, ako „my“, môžeme preniknúť k jadru pravdy, ktorú nám Boh chce povedať. Autentická interpretácia Písma musí byť podľa Hieronyma vždy v harmonickom súlade s vierou Katolíckej cirkvi. Nejde pritom o požiadavku, ktorá by k tejto knihe bola pridaná zvonka; je skutočne hlasom putujúceho Božieho ľudu a iba vo viere tohto ľudu sme, takpovediac, správne naladení na pochopenie Svätého písma. Preto Hieronym pripomína: „Zostaň pevne pripútaný k tradičnému učeniu, v ktorom si bol vychovaný, aby si mohol povzbudzovať podľa zdravého učenia, no tiež vyvracať tých, ktorí mu protirečia“ (Ep. 52, 7). Keďže Ježiš Kristus založil svoju Cirkev na Petrovi – uzatvára Hieronym –, osobitne platí, že každý kresťan musí byť v spoločenstve „s katedrou sv. Petra. Viem, že Cirkev je postavená na tejto skale“ (Ep. 15, 2). A potom otvorene vyhlasuje: „Som s každým, kto je spojený s katedrou sv. Petra“ (Ep. 16).
Hieronym, pochopiteľne, neprehliadal ani etický aspekt. Často poukazoval na povinnosť žiť v súlade s Božím slovom, lebo len ak ho aj žijeme, získavame schopnosť pochopiť ho. Takáto dôslednosť je nevyhnutná pre každého kresťana, no osobitne pre kazateľa, aby ho jeho skutky – ak by boli v rozpore s jeho slovami - nepriviedli do rozpakov. Hieronym takto nabáda kňaza Nepocia: „Tvoje skutky nesmú popierať tvoje slová, aby sa nestalo, že keď budeš kázať v kostole, niekto si vo svojom vnútri povie: ,Prečo teda ty sám tak nekonáš?’ Veru, utešený je to učiteľ, ktorý s plným bruchom obšírne vykladá o pôste; aj zlodej môže haniť hrabivosť; no u Kristovho kňaza musí medzi mysľou a slovami panovať zhoda“ (Ep. 52, 7). 
V ďalšom liste Hieronym zdôrazňuje: „Taký človek, ktorého odsudzuje vlastné svedomie, bude zahanbený, aj keby jeho učenie bolo akokoľvek nádherné“ (Ep. 127, 4). A stále v tom istom kontexte poznamenáva: „Evanjelium musí byť pretlmočené do skutkov pravej lásky, lebo v každej ľudskej bytosti je prítomná osoba samého Krista. Keď sa Hieronym obracia napríklad na presbytera Pavlína (ktorý sa neskôr stal biskupom v Nole a svätým), radí mu: „Pravým chrámom Krista je duša veriaceho: vyzdob ju, túto svätyňu, okrášli ju, ulož v nej svoje obetné dary a prijmeš Krista. Načo je dobré zdobiť steny drahocennými kameňmi, ak Kristus zomiera od hladu v osobe chudobného?“ (Ep. 58, 7). Hieronym to konkretizuje: je potrebné „obliecť Krista v chudobných, navštíviť ho v trpiacich, nasýtiť ho v hladných, dať mu príbytok v tých, ktorí sú bez strechy nad hlavou“ (Ep. 130, 14). Láska ku Kristovi, živená štúdiom a meditovaním, nám pomáha prekonať každú ťažkosť: „Milujme aj my Ježiša Krista, vždy hľadajme jednotu s ním: potom sa nám bude zdať ľahké aj to, čo je ťažké“ (Ep. 22, 40).
Hieronym, ktorého Prosper z Akvitánie nazval „vzorom v správaní a učiteľom ľudského rodu“ (Carmen de ingratis, 57), zanechal aj bohaté a rozmanité učenie o kresťanskom asketizme. Pripomína nám, že odvážna snaha o dokonalosť si vyžaduje neustálu bdelosť, časté, aj keď rozvážne a umiernené umŕtvovanie, a tiež ustavičnú intelektuálnu alebo manuálnu prácu, aby sa vyhlo záhaľke (porov. Epp. 125, 11 a 130, 15), a predovšetkým poslušnosť voči Bohu: „Nič sa tak nepáči Bohu ako poslušnosť..., ktorá je najvynikajúcejšou a jedinečnou čnosťou“ (Homília o poslušnosti: CCL 78, 552). Súčasťou asketickej cesty môže byť aj konanie pútí. Hieronym osobitne povzbudzuje k pútiam do Svätej zeme, kde boli mnohí pútnici vďaka veľkodušnosti urodzenej panej Paoly, Hieronymovej duchovnej dcéry, prijatí a ubytovaní v budovách, postavených vedľa kláštora v Betleheme (porov. Ep. 108, 14).
Nakoniec nemožno prejsť mlčaním Hieronymov prínos v oblasti kresťanskej pedagogiky (porov. Epp. 107 a 128). Jeho cieľom je formovať „dušu, ktorá sa má stať Pánovým chrámom“ (Ep 107, 13). S hlbokou intuíciou radí chrániť ju pred zlom a hriešnymi príležitosťami, vylúčiť pochybné alebo ľahkomyseľné priateľstvá (porov. Ep. 107, 4 a 8 - 9; porov. tiež Ep. 128, 3 - 4). Rodičov vyzýva, aby deťom predovšetkým vytvárali pokojné a radostné prostredie, podnecovali ich do štúdia a do práce, a to aj chválou a súťaživosťou (porov. Epp. 107, 4 a 128, 1), povzbudzovali ich k prekonávaniu ťažkostí, podporovali ich dobré návyky a chránili ich pred osvojením si zlých, pretože – a tu cituje výrok Publia Syra, ktorý poznal zo školy – „len ťažko dokážeš odstrániť veci, ktoré si s pokojom osvojíš“ (Ep. 107, 8). Rodičia sú hlavnými vychovávateľmi svojich detí, prvými učiteľmi života. Hieronym veľmi jasne pripomína, obracajúc sa na matku istej dievčiny a odkazujúc aj na jej otca, akoby tým vyjadroval základnú požiadavku každej ľudskej bytosti, ktorá prichádza na svet: „Nech v tebe vidí svoju učiteľku a nech hľadí na teba s úžasom svojho neskúseného detstva. Ani u teba, ani u svojho otca nech nikdy neuvidí postoje, ktorých napodobňovanie by ju viedlo k hriechu. Pamätajte si, že... ju skôr môžete vychovať príkladom ako slovom“ (Ep. 107, 9). Spomedzi hlavných intuícií Hieronyma ako pedagóga treba poukázať na dôležitosť, ktorú prisúdil zdravej a integrálnej výchove už od raného detstva, výnimočnej zodpovednosti rodičov, naliehavej potrebe serióznej morálnej a náboženskej výchovy a požiadavke štúdia, ktoré je potrebné na kompletnú ľudskú formáciu. 
Okrem toho zdôrazňuje v staroveku dosť nezvyklý, no podľa nášho autora životne dôležitý aspekt - duchovný rozvoj ženy, ktorej priznáva právo na úplnú formáciu: ľudskú, školskú, náboženskú, profesionálnu. Práve dnes vidíme, ako je výchova osobnosti v jej integrite, výchova k zodpovednosti pred Bohom a pred ľuďmi, pravou podmienkou každého pokroku, mieru, zmierenia a vylúčenia násilia. Výchova pred Bohom a pred ľuďmi: práve Sväté písmo nás má sprevádzať pri tejto výchove a tým aj k pravej ľudskosti.
Nemôžeme uzavrieť tieto stručné poznámky o veľkom cirkevnom otcovi bez toho, aby sme sa zmienili o tom, ako účinne prispel k záchrane pozitívnych a dôležitých prvkov dávnych kultúr – židovskej, gréckej a rímskej – v rodiacej sa kresťanskej civilizácii. Hieronym uznal a osvojil si umelecké hodnoty, bohatstvo citov a harmóniu obrazov, ktoré sa vyskytovali u klasikov a vychovávajú srdce i fantáziu k ušľachtilému cíteniu. Predovšetkým dal do centra svojho života a svojej činnosti Božie slovo, ktoré ukazuje človeku cesty života a odhaľuje mu tajomstvá svätosti. Za toto všetko mu musíme byť práve v dnešnej dobe hlboko vďační.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)
 

Katechezy: 
Súvisiace: