Sv. Efrém Sýrsky - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 29.11.2007

 

Drahí bratia a sestry,
podľa dnes bežného názoru je vraj kresťanstvo európskym náboženstvom, ktoré neskôr exportovalo kultúru tohto kontinentu do iných krajín. Skutočnosť je však omnoho zložitejšia, lebo kresťanské náboženstvo má korene v Starom zákone, v Jeruzaleme, a teda v semitskom svete. Kresťanstvo z týchto starozákonných koreňov stále čerpá. Aj jeho šírenie v prvých storočiach prebiehalo tak smerom na Západ - do grécko-latinského sveta, kde potom inšpirovalo európsku kultúru, ako aj na Východ - až do Perzie a Indie, čím v prostredí semitských jazykov prispelo k vzniku špecifickej kultúry s vlastnou identitou. S cieľom poukázať na túto kultúrnu rozmanitosť jedinej kresťanskej viery v jej počiatkoch som minulú stredu vo svojej katechéze hovoril o predstaviteľovi tohto druhého prúdu kresťanstva, o perzskom mudrcovi Afrahatovi, ktorého temer nepoznáme. 
Dnes chcem pokračovať v tejto línii, a preto budem hovoriť o sv. Efrémovi Sýrskom, ktorý sa narodil okolo roku 306 v Nisibise v kresťanskej rodine. Je najvýznamnejším predstaviteľom kresťanstva sýrskeho jazyka a jedinečným spôsobom spojil povolanie teológa a básnika. Vyrastal po boku Jakuba, biskupa z Nisibisu (303 – 338), a spolu s ním založil v tomto meste teologickú školu. Po vysvätení za diakona sa intenzívne zapájal do života miestnej kresťanskej komunity až do roku 363, keď Nisibis padol do rúk Peržanov. Efrém vtedy emigroval do Edessy, kde pokračoval v kazateľskej činnosti. Tu aj v roku 373 zomrel po tom, čo sa nakazil morom pri ošetrovaní chorých. Nevie sa spoľahlivo, či bol mníchom, no v každom prípade je isté, že až do svojej smrti zostal diakonom a žil v celibáte a chudobe. Vo svojom špecifickom kultúrnom výraze sa základná spoločná kresťanská identita javí takto: viera, nádej – tá nádej, ktorá umožňuje žiť na tomto svete v chudobe a čistote, pričom všetky očakávania viaže na Pána – a nakoniec láska až po úplné sebadarovanie sa v starostlivosti o chorých na mor.
Sv. Efrém zanechal veľké teologické dedičstvo: jeho pozoruhodné dielo možno rozdeliť do štyroch kategórií: diela písané ako skutočná próza (polemické traktáty alebo biblické komentáre); diela písané ako poetická próza; homílie vo veršoch; a nakoniec hymny, ktoré sú určite najrozsiahlejšou časťou Efrémovho diela. 
Efrém je veľmi bohatým a zaujímavým autorom z mnohých hľadísk, osobitne z hľadiska teologického. Špecifickosť jeho diela spočíva v tom, že sa v ňom teológia snúbi s poéziou. Ak si chceme priblížiť jeho učenie, musíme si hneď na začiatku uvedomiť jedno: jeho teológia má formu poézie. Poézia mu prostredníctvom paradoxov a obrazov umožňuje prehlbovať teologickú reflexiu. Jeho teológia sa tak zároveň stáva liturgiou a hudbou. Bol to skutočne aj veľký skladateľ a hudobník. Teológia, uvažovanie o viere, poézia, spev a oslava Boha idú ruka v ruke. Práve v liturgickom charaktere Efrémovej teólogie sa žiarivo zjavuje Božia pravda. Pri hľadaní Boha, pri svojej teologickej práci využíval metódu paradoxu a symbolu. Často využíval protikladné obrazy - prostredníctvom nich zdôrazňoval tajomstvá Boha.
Nemôžem teraz predstaviť viac z jeho diela aj preto, lebo poéziu nie je jednoduché preložiť, pre určitú predstavu o jeho poetickej teológii by som však rád zacitoval aspoň úryvky z dvoch hymnov. Najprv vzhľadom na blížiaci sa advent ponúknem niekoľko nádherných obrazov z hymnu O narodení Krista. Efrém v nich pred Najsvätejšou Pannou inšpirovane vyjadruje svoj úžas:

„Pán prišiel v nej, aby sa urobil sluhom.
Slovo prišlo v nej, aby mlčalo v jej lone.
Blesk prišiel v nej, aby neurobil nijaký hluk.
Pastier prišiel v nej a hľa, narodený Baránok, ktorý tlmene plače.
Lebo Máriino lono prevrátilo úlohy:
Ten, čo stvoril všetky veci, ujal sa ich, no chudobný.
Najvyšší prišiel v nej (Márii), no vstúpil pokorne.
Žiara prišla v nej, no odetá do biednych šiat.
Ten, ktorý štedro nadeľuje všetko, poznal, čo je hlad.
Ten, ktorý všetkých napája, poznal, čo je smäd.
Nahý a bez ničoho vyšiel z nej ten, čo (krásou) všetko zaodieva.“
(O narodení, 11, 6 – 8)

Na vyjadrenie tajomstva Krista Efrém používa veľké množstvo rozmanitých tém, výrazov, obrazov. V jednom zo svojich hymnov pôsobivo spája postavu Adama (v raji) s Kristom (v Eucharistii). 

„Uzavretá mečom cherubínov, uzavretá bola cesta k stromu života.
No Pán tohto stromu sa dal národom za pokrm, on sám v (eucharistickej) obete.
Stromy Edenu dostal prvý Adam za pokrm.
Pre nás sa Záhradník záhrady sám stal pokrmom našich duší.
Spolu s Adamom, ktorý opustil raj, sme my všetci z neho odišli.
Teraz, keď meč bol sňatý dole od kopií (na kríži), môžeme sa vrátiť.“
Tamže 49, 9 – 11

Keď Efrém hovorí o Eucharistii, pomáha si dvoma obrazmi - tlejúcim či žeravým uhlíkom a perlou. Obraz žeravého uhlíka prevzal z Knihy proroka Izaiáša (porov. 6, 6): serafín kliešťami vzal uhlík a zľahka sa dotkol perí proroka, aby ich očistil; kresťan sa však dotýka uhlíka, ktorým je sám Kristus, a požíva ho.

„V tvojom chlebe sa ukrýva Duch, ktorý nemôže byť požitý;
v tvojom víne je oheň, ktorý sa nedá piť.
Duch v tvojom chlebe, oheň v tvojom víne: hľa, zázrak prijatý našimi perami.
Serafín sa nemohol prstami priblížiť k uhlíku, ten sa dotkol len Izaiášových pier;
prsty ho neuchopili, ústa nezhltli; nám však Pán umožnil urobiť oboje.
Oheň hnevu zostúpil, aby zničil hriešnikov,
oheň milosti však zostúpil na chlieb a zostal v ňom.
Namiesto ohňa, ktorý človeka ničí, požili sme oheň v chlebe a oživil nás.“
O viere 10, 8 – 10

A ešte posledný príklad z hymnov sv. Efréma, kde sa hovorí o perle ako o symbole bohatstva a krásy viery.

„Položte (perlu), bratia moji, na dlaň mojej ruky, aby som ju mohol preskúmať.
Začal som ju pozorovať z jednej i druhej strany: z oboch však mala rovnaký vzhľad.
(Také) je hľadanie Syna, nezbadateľného, lebo je svetlo samo.
V jeho žiari som uvidel jas, ktorý sa nestane temným;
a v jeho čistote veľký symbol tela nášho Pána, ktoré je čisté.
V jeho nedeliteľnosti som uzrel pravdu, ktorá je nerozdeliteľná.“
O perle 1, 2 - 3

Postava Efréma je pre život rôznych kresťanských cirkví stále aktuálna. Objavujeme ho v prvom rade ako teológa, ktorý vychádzajúc zo Svätého písma poeticky reflektuje tajomstvo vykúpenia človeka, ktoré uskutočnil Kristus, vtelené Božie Slovo. Jeho teologická reflexia je vyjadrená obrazmi a symbolmi prevzatými z prírody, každodenného života a z Biblie. Efrém dáva básňam a liturgickým hymnom náučný a katechetický charakter - ide o teologické hymny, vhodné na prednes alebo liturgický spev. Týmito hymnami si pomáhal pri šírení cirkevnej náuky počas liturgických sviatkov. Vo svojej dobe sa tieto hymny ukázali ako mimoriadne účinné katechetické prostriedky kresťanského spoločenstva.
Významná je aj Efrémova úvaha na tému Boha Stvoriteľa: nič v stvorení nie je osamotené a svet je - popri Svätom písme - Božou Bibliou. Tým, že človek nesprávne využíva svoju slobodu, prevrátil poriadok vesmíru. 
Pre Efréma je veľmi dôležitá aj úloha ženy. Spôsob, akým o nej hovorí, vždy oduševňuje citlivosť a rešpekt: Ježišov príbytok v Máriinom lone vysoko pozdvihol dôstojnosť ženy. Podľa Efréma tak, ako niet vykúpenia bez Ježiša, niet ani vtelenia bez Márie. V Efrémových textoch teda nachádzame Boží a ľudský rozmer tajomstva nášho vykúpenia. Poeticky a výlučne biblickými obrazmi tak anticipuje teologický kontext a istým spôsobom aj samotný jazyk veľkých kristologických definícií koncilov 5. storočia.
Efrém, ktorého kresťanská tradícia poctila titulom „harfa Svätého Ducha“, zostal po celý život diakonom svojej Cirkvi. Bola to voľba rozhodná a príznačná: bol diakonom, čiže služobníkom, tak v liturgickej službe, ako aj – a ešte radikálnejšie - v láske ku Kristovi, ktorú vyspieval nenapodobiteľným spôsobom, a napokon aj v láske k bratom, ktorých s nevšedným majstrovstvom privádzal k poznaniu Božieho zjavenia. 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: