Sv. Chromácius z Akviley - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 5.12.2007

 

Drahí bratia a sestry,
v posledných dvoch katechézach sme si urobili exkurziu do východných cirkví semitského jazyka, keď sme uvažovali o Afrahatovi Perzskom a o sv. Efrémovi Sýrskom. Dnes sa vrátime do latinského sveta, na sever rímskeho impéria, a to so sv. Chromáciom z Akviley. 
Tento biskup vykonával svoj úrad v starobylej akvilejskej cirkvi, ktorá sa nachádzala v Desiatom regióne Rímskej ríše Venezia a Istria a bola zapáleným centrom kresťanského života. V roku 388, keď Chromácius nastúpil na biskupský stolec v Akvilei, bola už miestna kresťanská komunita zrelá, keďže mala za sebou slávne dejiny vernosti evanjeliu. Od polovice 3. storočia až po prvé roky 4. storočia tu Deciovo, Valeriánovo a Diokleciánovo prenasledovanie malo na svedomí veľký počet mučeníkov. Okrem toho sa akvilejská cirkev podobne ako iné vtedajšie cirkvi musela vyrovnať s hrozbou ariánskej herézy. Sám Atanáz – priekopník nicejskej pravovernosti, ktorého ariáni poslali do vyhnanstva – našiel na nejaký čas úkryt v Akvilei. Pod vedením svojich biskupov odolalo tunajšie kresťanské spoločenstvo nástrahám herézy a pevnejšie sa primklo ku katolíckej viere.
V septembri 381 sa Akvilea stala miestom konania synody, kde sa zišlo približne 35 biskupov z pobrežia Afriky, Rodanského údolia a celého Desiateho regiónu. Synoda mala za cieľ prekonať posledné zvyšky arianizmu na Západe. Na koncile sa zúčastnil aj presbyter Chromácius ako expert akvilejského biskupa Valeriána (370/1 – 387/8). Obdobie okolo roku 381, keď sa synoda konala, predstavuje „zlatý vek” akvilejského spoločenstva. Sv. Hieronym pochádzajúci z Dalmácie a Rufinus z Concordie hovoria s nostalgiou o svojom pobyte v Akvilei (370 – 373) ako o istom druhu teologického večeradla. Hieronym ho neváha nazvať tamquam chorus beatorum, „chórom blažených” (Cronaca: PL XXVII, 697 – 698). V tomto večeradle, ktoré v istých smeroch pripomína komunitné skúsenosti Eusébia Vercellského a Augustína, sa formovali najznámejšie osobnosti cirkví regiónu Alto Adriatico (Horný Jadran).
Už vo svojej rodine sa Chromácius naučil poznať a milovať Krista. Hovorí o tom slovami plnými obdivu sám Hieronym, ktorý prirovnáva Chromáciovu matku k prorokyni Anne, jeho dve sestry k múdrym pannám z evanjeliového podobenstva, samého Chromácia a jeho brata Eusébia k mladému Samuelovi (porov. Ep. VII: PL XXII, 341). O Chromáciovi a Eusébiovi Hieronym ďalej píše: „Blažený Chromácius a svätý Eusébius boli bratmi, nielen na základe pokrvného zväzku, ale aj čo sa týka totožných ideálov” (Ep. VIII: PL XXII, 342).
Chromácius sa narodil v Akvilei okolo roku 345. Bol vysvätený za diakona a potom za kňaza. Napokon bol zvolený za pastiera tejto miestnej cirkvi (pred rokom 388). Po prijatí biskupského svätenia od biskupa Ambróza odvážne a energicky plnil náročnú úlohu, lebo územie, ktoré mu bolo zverené do pastoračnej starostlivosti, bolo veľmi rozľahlé. Akvilejská cirkevná jurisdikcia totiž siahala od súčasného územia bavorského Švajčiarska, Rakúska a Slovinska, až po Maďarsko. 
Aký bol vo vtedajšej Cirkvi Chromácius známy a vážený, možno odvodiť z jednej príhody zo života sv. Jána Zlatoústeho. Keď bol ako biskup z Konštantínopolu vyhnaný zo svojho sídla do vyhnanstva, napísal tri listy biskupom, ktorých považoval za najdôležitejších na Západe, aby mu pomohli získať podporu cisárov: jeden list napísal biskupovi Ríma, druhý biskupovi Milána a tretí práve Chromáciovi, biskupovi Akviley (Ep. CLV: PG LII., 702). Aj pre neho to boli z dôvodu neistej politickej situácie ťažké časy. 
Chromácius s veľkou pravdepodobnosťou zomrel v exile v Grade v roku 407, keď sa rovnako ako Ján Zlatoústy usiloval ujsť pred nájazdmi barbarov.
Čo do prestíže a významu Akvilea bola na štvrtom mieste medzi mestami talianskeho polostrova a na deviatom mieste v Rímskej ríši. Aj preto priťahovala pozornosť Gótov a Hunov. Okrem mnohého žiaľu a spúšte, ktoré nájazdy týchto národov spôsobili, vážne ohrozili aj osud diel cirkevných otcov uchovávaných v biskupskej knižnici, bohatej na rôzne kódexy. Aj spisy sv. Chromácia sa roztratili a skončili na rôznych miestach, preto ich často prisudzovali iným autorom - Jánovi Zlatoústemu (aj pre rovnaký začiatok ich mien, Chromatius a Chryzostomos) alebo Ambrózovi a Augustínovi a tiež Hieronymovi, ktorému Chromácius veľmi pomáhal pri revízii textu a pri preklade Biblie do latinčiny. Za objavenie veľkej časti Chromáciovho diela vďačíme šťastným náhodným udalostiam, ktoré iba v nedávnych rokoch umožnili pomerne kompaktnú rekonštrukciu korpusu jeho spisov. Viac ako štvrtinu tvoria kázne, z ktorých desatina je len vo fragmentoch, a vyše šesťdesiat traktátov sú komentáre k Matúšovmu evanjeliu.
Chromácius bol múdrym učiteľom a horlivým pastierom. Jeho prvou a hlavnou úlohou bolo počúvať Božie slovo, aby sa mohol stať jeho ohlasovateľom: vo svojom učení vždy vychádzal z Božieho slova a k nemu sa vždy aj vracal. Niektoré témy mu boli osobitne drahé: predovšetkým trojičné tajomstvo, ktoré kontempluje cez jeho zjavovanie v priebehu dejín spásy. Ďalej je to téma Ducha Svätého - Chromácius neustále pripomína veriacim prítomnosť a činnosť tretej osoby Najsvätejšej Trojice v živote Cirkvi. 
S najväčšou naliehavosťou sa však svätý biskup vracia k tajomstvu Krista. Vtelené Slovo je pravý Boh a pravý človek: úplne prijal človečenstvo, aby mu daroval vlastné božstvo. Tieto pravdy, ktoré aj kvôli ariánom naliehavo zdôrazňoval, vyústili o päťdesiat rokov na Chalcedónskom koncile do definícií. 
Silné zdôrazňovanie Kristovej ľudskej prirodzenosti vedie Chromácia k tomu, že sa zaoberá Pannou Máriou. Jeho mariologické učenie je jasné a presné. Vďačíme mu za niektoré pôsobivé opisy Najsvätejšej Panny. Podľa neho je Mária „evanjeliová panna, schopná prijať Boha”; je „nepoškvrnenou a neporušenou ovečkou”, ktorá zrodila „baránka odetého purpurom” (porov. Sermo XXIII., 3: Scrittori dell’area santambrosiana 3/1, s. 134). Biskup z Akviley často dáva Pannu do vzťahu s Cirkvou: obe sú „panny” a „matky”. 
Chromáciova ekleziológia sa rozvíja predovšetkým v jeho komentároch k Matúšovi. Tu sú niektoré slovné spojenia, ktoré sa tam vyskytujú: Cirkev je jediná, zrodila sa z Kristovej krvi; je vzácnym rúchom utkaným Duchom Svätým; Cirkev je tam, kde sa ohlasuje, že Kristus sa narodil z Panny, kde prekvitá bratstvo a svornosť. Obraz, ktorý Chromácia zvlášť fascinuje, je obraz loďky na rozbúrenom mori, keďže jeho doba bola, ako sme počuli, tiež búrlivá. „Niet pochýb,” hovorí svätý biskup, „že táto loďka predstavuje Cirkev” (porov. Tract. XLII., 5: Scrittori dell’area santambrosiana 3/2, s. 260).
Chromácius ako horlivý pastier hovoril k svojmu ľudu veľmi sviežim, farbistým a výrazným jazykom. Niežeby zanedbával dokonalý latinský cursus, ale dával prednosť ľudovému jazyku, bohatému na ľahko pochopiteľné obrazy. Tak si napríklad berie inšpiráciu z mora a dáva do kontrastu na jednej strane prirodzený lov rýb, pri ktorom ryby po vyhodení na breh zomierajú, a na druhej strane ohlasovanie evanjelia, vďaka ktorému sú ľudia zachránení z kalných vôd smrti a vovedení do pravého života (porov. Tract. XVI., 3: Scrittori dell’area santambrosiana 3/2, s. 106). V búrlivej dobe, v ktorej žil, postihnutej nájazdmi barbarov, stál vždy ako dobrý pastier bok po boku svojim veriacim, aby ich posilňoval a aby ich duše otváral dôvere v Boha, ktorý nikdy neopúšťa svoje deti.
Na záver tejto úvahy uveďme ešte jednu Chromáciovu výzvu, ktorá je plne platná i dnes: „Prosme Pána celým srdcom a celou vierou,“ odporúča biskup z Akviley v jednej svojej kázni, „modlime sa, aby nás oslobodil od každého vpádu nepriateľov, od každého strachu pred protivníkom. Nech nehľadí na naše zásluhy, ale na svoje milosrdenstvo ten, ktorý sa aj v minulosti sklonil, aby oslobodil synov Izraela nie pre ich zásluhy, ale pre svoje milosrdenstvo. Nech nás chráni svojou zvyčajnou milosrdnou láskou a nech urobí pre nás to, čo sv. Mojžiš povedal deťom Izraela: Pán bude bojovať na vašu obranu a vy budete mlčať. Je to on, kto bojuje, on, kto prináša víťazstvo... A aby sme toho boli hodní, musíme sa čo najviac modliť. On sám hovorí ústami prorokov: Vzývaj ma v čase súženia; ja ťa oslobodím a ty mi vzdáš chválu” (Sermo XVI., 4: Scrittori dell’area santambrosiana 3/1, s. 100 – 102).
Chromácius nám takto práve na začiatku Adventného obdobia pripomína, že advent je časom modlitby, v ktorej treba vstúpiť do kontaktu s Bohom. Boh nás pozná - pozná mňa, pozná každého z nás -, má ma rád, neopustí ma. S touto dôverou kráčajme v práve sa začínajúcom liturgickom období vpred.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)
 

Katechezy: 
Súvisiace: