Sv. Augustín - "človek dneška" - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 17.1.2008

 

Milí bratia a sestry!
Rovnako ako minulú stredu by som chcel hovoriť o veľkom biskupovi z Hippa, sv. Augustínovi. Štyri roky pred smrťou sa Augustín rozhodol menovať svojho nástupcu. Preto 26. septembra v roku 426 zhromaždil v Bazilike pokoja v Hippe veriaci ľud, aby mu predstavil toho, ktorého vybral na túto úlohu. Povedal: „V tomto živote sme všetci smrteľní, no posledný deň tohto života ostáva pre každého neistý. No predsa v detstve dúfame, že sa dočkáme dospievania, v adolescencii mladosti, v mladosti dospelého veku, v dospelosti zrelého veku, v zrelom veku staroby. Nie sme si istí, že sa ich dočkáme, no dúfame v to. Staroba však nemá pred sebou žiadne ďalšie obdobie, v ktoré by sme mohli dúfať; samotné jej trvanie je neisté... Z Božej vôle som prišiel do tohto mesta v plnosti svojho života; no teraz sa moja mladosť pominula a zostarol som“ (Ep. 213, 1). Potom Augustín oznámil meno svojho nástupcu, kňaza Herakla. V zhromaždení prepukol súhlasný aplauz s dvadsaťtrikrát opakovaným skandovaním: „Buď Bohu vďaka! Chvála Kristovi!“ Ďalšími zvolaniami veriaci odobrili aj to, čo Augustín potom povedal ohľadom svojich plánov do budúcnosti: rozhodol sa venovať roky, ktoré mu ešte zostávali, intenzívnejšiemu štúdiu Svätého písma (porov. Ep. 213, 6).
Nasledujúce štyri roky boli skutočne obdobím jeho mimoriadnej intelektuálnej aktivity: dokončil významné diela a podujal sa na ďalšie, nemenej náročné, venoval sa verejným diskusiám s heretikmi – stále sa usiloval o dialóg –, angažoval sa vo veci mieru v afrických provinciách ohrozovaných barbarskými kmeňmi z juhu. V tejto súvislosti napísal grófovi Dáriovi, ktorý prišiel do Afriky, aby urovnal nezhody medzi grófom Bonifácom a cisárskym dvorom, z ktorých ťažili maurské kmene pri svojich nájazdoch: „Najväčším odznakom slávy – píše v liste – je zlikvidovať vojnu slovom, nie zahubiť ľudí mečom, a zaistiť alebo udržať mier pomocou mieru, a nie vojnou. Zaiste aj tí, ktorí bojujú, pokiaľ sú dobrí, tak sa usilujú o mier, no za cenu preliatia krvi. Ty však si bol poslaný práve na to, aby si zabránil snahám o preliatie niečej krvi“ (Ep. 229, 2). Žiaľ, nádeje na dosiahnutie mieru na afrických územiach sa nenaplnili: v máji v roku 429 Vandali, ktorých pozval do Afriky sám Bonifác, aby urobil napriek, prešli cez Gibraltársku úžinu a obsadili Mauretániu. Invázia rýchlo zasiahla aj ďalšie bohaté africké provincie. V máji alebo v júni roku 430 „ničitelia rímskeho impéria“, ako barbarov označil Possidius (Vita 30, 1), dorazili k Hippu a začali obliehanie.
V meste našiel útočisko aj samotný Bonifác, ktorý sa zmieril s cisárskym dvorom príliš neskoro a teraz sa márne usiloval zastaviť postup votrelcov. Augustínov životopisec Possidius takto opisuje Augustínovu bolesť: „Slzy sa viac než obvykle stali jeho pokrmom vo dne i v noci a teraz, na sklonku svojho života, väčšmi než iní prežíval svoju starobu v trpkosti a zármutku“ (Vita 28, 6). A objasňuje: „Keď totiž tento Boží muž videl krviprelievanie a ničenie miest; zbúrané domy na vidieku a obyvateľov zabitých nepriateľmi alebo osamotených na úteku; kostoly bez kňazov či iných služobníkov, sväté panny a rehoľníkov rozprášených na všetky strany, z ktorých niektorí podstúpili mučenie, iní boli zabití mečom, vzatí do väzenia, stratiac integritu duše i tela a tiež viery, nepriateľmi uvrhnutí do bolestného a dlhého otroctva“ (tamže 28, 8).
Augustín, hoci starý a unavený, predsa zostal naďalej činný, pričom utešoval seba i druhých modlitbou a meditáciou o tajomných plánoch Božej prozreteľnosti. V tejto súvislosti hovoril o „starobe sveta“ – a tento rímsky svet bol skutočne starý –, hovoril o tejto starobe, ako to robieval v predchádzajúcich rokoch, keď utešoval utečencov, ktorí prišli z Itálie po tom, ako v roku 410 Góti s Alarichom napadli mesto Rím. V starobe, hovoril Augustín, sa množia trápenia: kašeľ, zápaly, slabozrakosť, úzkostlivosť, vyčerpanosť. No ak aj svet starne, Kristus je stále mladý. Augustín preto vyzýva: „Neodmietaj mladnúť v spojení s Kristom aj v starom svete. On ti hovorí: Neboj sa, tvoja mladosť sa obnoví ako mladosť orla“ (porov. Serm. 81, 8). Kresťan preto nemá malomyseľnieť ani v ťažkých situáciách, ale má sa usilovať pomáhať tým, čo to potrebujú. Tak to odporúča veľký učiteľ v odpovedi Honorátovi, biskupovi Tiaby, ktorý sa ho pýtal, či pri barbarských nájazdoch môže biskup, kňaz alebo ktorýkoľvek človek Cirkvi utiecť, aby si zachránil život: „Ak je nebezpečenstvo pre všetkých spoločné, teda pre biskupov, klerikov aj laikov, tí, ktorí potrebujú druhých, nech neostanú opustení zo strany tých, ktorých potrebujú. V takomto prípade nech sa všetci buď presunú na bezpečné miesto; alebo ak niektorí musia zostať, nech ich tí, ktorí majú povinnosť pomáhať im sviatostnou službou, neopustia; takže buď sa spolu zachránia, alebo spoločne podstúpia súženia, ak Otec rodiny dopustí, aby trpeli“ (Ep. 228, 2). Augustín uzatvára: „Toto je najväčšia skúška lásky“ (tamže 3). Ako nevidieť v týchto slovách hrdinské posolstvo, ktoré počas stáročí toľkí kňazi prijali a si osvojili?
Zatiaľ mesto Hippo vzdorovalo. Augustínov kláštorný dom mal svoje dvere otvorené pre prijatie bratov v biskupskej službe, ktorí požiadali o pohostinstvo. Medzi nimi bol aj Possidius, jeho učeník, ktorý nám tak mohol zanechať priame svedectvo o týchto posledných dramatických dňoch. „V treťom mesiaci obliehania – rozpráva – zaľahol Augustín s horúčkou: bola to jeho posledná choroba“ (Vita 29, 3). Svätý starec využil tento konečne získaný voľný čas na to, aby sa intenzívnejšie venoval modlitbe. Zvyklo sa hovoriť, že nikto, ani biskup, ani rehoľník, ani laik – akokoľvek vzorným by sa mohol zdať jeho život -, nemôže čeliť smrti bez náležitého pokánia. Preto Augustín pomedzi slzy nepretržite opakoval kajúce žalmy, ktoré toľkokrát recitoval spolu s ľudom (porov. tamže 31, 2).
Čím viac sa choroba zhoršovala, tým väčšmi cítil biskup potrebu samoty a modlitby: „Aby ho nikto v jeho vnútornom sústredení nerušil, asi desať dní pred tým, ako opustil svoje telo, nás prítomných poprosil, aby sme nikoho nevpúšťali do jeho izby mimo čias, keď ho prichádzali navštíviť lekári, alebo keď mu prinášali pokrm. Jeho prianie sme presne splnili a celý tento čas strávil v modlitbe“ (tamže 31, 3). Augustín skonal 28. augusta v roku 430 a jeho veľké srdce konečne spočinulo v Bohu.
„Pri uložení jeho tela do hrobu – informuje Possidius – bola Bohu prinesená obeta, na ktorej sme sa všetci zúčastnili, a potom ho pochovali“ (Vita 31, 5). Jeho telo bolo nevedno kedy prevezené na Sardíniu a odtiaľ okolo roku 725 do mesta Pávia, kde dodnes odpočíva v Bazilike sv. Petra v zlatom nebi (Basilica di San Pietro in Ciel d’oro). Jeho prvý životopisec Possidius o ňom na záver vynáša takýto súd: „Zanechal Cirkvi veľký počet kňazov, mužské a ženské kláštory s mnohým osobami, povolanými k zdržanlivosti v poslušnosti voči svojim predstaveným, a zároveň s knižnicami obsahujúcimi knihy a príhovory jeho i iných svätých, z ktorých spoznávame, aké boli z Božej milosti ich zásluhy a ich význam pre Cirkev, a v nich ho veriaci stále nachádzajú živého“ (Possidius: Vita 31, 8). 
Keď čítam spisy sv. Augustína, nemám pocit, že by to bol človek mŕtvy už nejakých tisícšesťsto rokov, ale vnímam ho ako človeka dneška: ako priateľa, súčasníka, ktorý hovorí ku mne, hovorí k nám svojou sviežou a aktuálnou vierou. U sv. Augustína, ktorý hovorí k nám, hovorí ku mne vo svojich spisoch, vidíme vieru trvale aktuálnu; vieru, ktorá pochádza od Krista, večného vteleného Slova, Božieho Syna a Syna človeka. A môžeme vedieť, že táto viera nie je včerajšia, hoci bola ohlasovaná včera. Je stále dnešná, pretože Kristus je skutočne včera, dnes a navždy. On je cesta, pravda a život. Takto nás sv. Augustín povzbudzuje, aby sme sa zverili tomuto Kristovi stále živému a takto našli cestu života.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)
 

Katechezy: 
Súvisiace: