Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 30.1.2008

Milí bratia a sestry,
po Týždni modlitieb za jednotu kresťanov sa dnes znovu vraciame k veľkej postave sv. Augustína. Môj predchodca Ján Pavol II. mu venoval v roku 1986, teda na 1 600. výročie jeho obrátenia, dlhý a obsažný dokument, apoštolský list Augustinum Hipponensem. Sám pápež definoval tento list ako „poďakovanie Bohu za dar, ktorý týmto zázračným obrátením poskytol Cirkvi a prostredníctvom nej celému ľudstvu” (AAS 74, 1982, s. 802). K téme obrátenia sa chcem vrátiť v niektorej z ďalších katechéz. Ide totiž o základnú tému nielen Augustínovho, ale aj nášho osobného života. V evanjeliu minulej nedele sám Pán zhrnul svoje ohlasovanie slovami: „Obráťte sa.“ Sledujúc cestu sv. Augustína, môžeme uvažovať o tom, čo toto obrátenie značí: hoci je niečím definitívnym a rozhodujúcim, predsa sa základné rozhodnutie musí rozvíjať, musí sa realizovať v celom našom živote. 
Dnešná katechéza je venovaná téme viery a rozumu, ktorá je rozhodujúca, lepšie povedané, je to rozhodujúca téma v životopise sv. Augustína. Už v detstve si od matky Moniky osvojil katolícku vieru. No ako dospievajúci túto vieru zanechal, pretože nevidel jej rozumnosť a nechcel také náboženstvo, ktoré by pre neho nebolo aj výrazom rozumu, čiže pravdy. Jeho smäd po pravde bol radikálny a viedol ho ďaleko od katolíckej viery. No zároveň mu jeho radikálnosť nedovolila uspokojiť sa s filozofiami, ktoré nedospievali až k samotnej pravde, nedospievali až k Bohu. A to k Bohu, ktorý by nebol iba nejakou poslednou kozmologickou hypotézou, ale bol by pravým Bohom, Bohom dávajúcim život a vstupujúcim do nášho vlastného života. Celá intelektuálna a duchovná cesta sv. Augustína teda predstavuje aj dnes platný vzor pre vzťah medzi vierou a rozumom, ktorý je témou nielen pre veriacich, ale pre každého človeka hľadajúceho pravdu. Je to ústredná téma pre rovnováhu a osud každej ľudskej bytosti. Tieto dve stránky, vieru a rozum, nemožno oddeliť, ani stavať proti sebe, musia ísť vždy spoločne. Ako to po svojej konverzii napísal sám Augustín, viera a rozum sú „dve sily, ktoré nás privádzajú k poznaniu“ (Contra Academicos III. 20, 43). V tejto súvislosti sa oprávnene stali slávnymi dva Augustínove výroky (Sermones 43, 9), ktoré vyjadrujú harmonickú syntézu medzi vierou a rozumom: crede ut intelligas (ver, aby si rozumel) – čo značí, že viera otvára cestu k prekročeniu brány pravdy; no neoddeliteľne platí tiež: intellige ut credas (rozumej, aby si veril) – teda, že skúmaním pravdy možno nájsť Boha a uveriť.
Tieto dva Augustínove výroky vyjadrujú veľmi účinnú priamosť a zároveň hĺbkovú syntézu tohto problému, v ktorej Katolícka cirkev vidí vyjadrenie svojej vlastnej cesty. V dejinách sa táto syntéza začala formovať ešte pred príchodom Krista v stretnutí hebrejskej viery a gréckeho myslenia v helénskom judaizme. Potom ju prevzali a rozvinuli mnohí kresťanskí myslitelia. Súlad medzi vierou a rozumom značí predovšetkým to, že Boh nie je ďaleko: nie je vzdialený od nášho rozumu a od nášho života; je blízko každej ľudskej bytosti, blízko nášho srdca a blízko nášho rozumu, ak sa skutočne vydáme na cestu.
Práve na túto Božiu blízkosť k človeku upozornil Augustín s mimoriadnou intenzitou. Božia prítomnosť v človeku je hlboká a zároveň tajuplná, no možno ju spoznať a objaviť vo vlastnom vnútri: „Nechoď von,“ zdôrazňuje Augustín, ale „obráť sa do seba samého; vo vnútornom človeku prebýva pravda; a ak zistíš, že tvoja prirodzenosť je premenlivá, prekroč seba samého. No pamätaj, keď prekračuješ seba samého, prekračuješ mysliacu dušu. Smeruj teda tam, kde sa rozsvecuje svetlo rozumu“ (De vera religione 39, 72). Práve tak, ako to zdôrazňuje vo svojom najslávnejšom výroku na začiatku Vyznaní - duchovnej autobiografie napísanej na chválu Boha: „Stvoril si nás pre seba a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe” (Porov. I. 1, 1).
To, že sme ďaleko od Boha, značí, že sme vzdialení sebe samým, ako vyznáva Augustín (Vyznania III. 6, 11), keď sa priamo na Boha obracia slovami: „Ty si bol vnútornejší nad moje vlastné vnútro a vyšší nad moju najvyššiu výšku” (interior intimo meo et superior summo meo). A dodáva: „Ty si bol predo mnou, ja som sa i od seba samého vzďaľoval a nevedel som sa nájsť, tým skôr som nevedel nájsť ani teba” (Vyznania V. 2, 2). Práve preto, že Augustín osobne prežil túto intelektuálnu a duchovnú cestu, vedel ju vo svojich dielach tak bezprostredne, hlboko a múdro opísať. V dvoch ďalších pasážach z Vyznaní (IV. 4, 9 a 14, 22) priznáva, že človek je „veľkou otázkou“ (magna questio) a „veľkou hlbinou“ (grande profundum), otázkou a hlbinou, ktorú len Kristus môže vyjasniť a zachrániť. Dôležité je toto: človek, ktorý je ďaleko do Boha, je vzdialený aj od seba samého, odcudzený sebe samému a môže sa znovu nájsť, len ak sa stretne s Bohom. Takto dospeje aj k sebe, k svojmu pravému ja, k svojej pravej identite. 
Ľudská bytosť, ako zdôrazňuje Augustín v diele Boží štát (XII. 27), je svojou prirodzenosťou spoločenská, v dôsledku svojej neresti je však nespoločenská. Zachraňuje len Kristus, jediný prostredník medzi Bohom a ľudstvom, ktorý je „univerzálnou cestou slobody a spásy”, ako to opakovane potvrdil môj predchodca Ján Pavol II. (Augustinum Hipponensem 21). Mimo tejto cesty, ktorá nikdy nechýbala ľudstvu, tvrdí Augustín v tom istom diele, „nikto nebol oslobodený, nikto nie je oslobodený a nikto nebude oslobodený” (Boží štát X. 32, s. 316). Keďže jediný prostredník spásy, Kristus, je hlavou Cirkvi a je s ňou mysticky zjednotený, Augustín môže tvrdiť: „Stali sme sa Kristom. Skutočne, ak on je Hlavou a my jeho údmi, úplným človekom je on a my” (In Iohannis evangelium tractatus 21, 8).
Cirkev, Boží ľud a Boží dom, je teda v augustiniánskom poňatí úzko spojená s koncepciou Kristovho tela, založenou na kristologickom výklade Starého zákona a na sviatostnom živote sústredenom na Eucharistiu, v ktorej nám Pán dáva svoje telo a premieňa nás na svoje telo. Podstatné je teda, že Boží ľud, Cirkev, je v kristologickom, nie v sociologickom zmysle skutočne včlenený do Krista, ktorý sa - ako hovorí sv. Augustín na jednej nádhernej strane - „modlí za nás, modlí sa v nás a my sa modlíme k nemu; modlí sa za nás ako náš kňaz, modlí sa v nás ako naša hlava, my sa k nemu modlíme ako k nášmu Bohu: preto v ňom spoznávame náš hlas a v nás spoznávame jeho hlas“ (Enarrationes in Psalmos 85, 1).
Na záver apoštolského listu Augustinum Hipponensem Ján Pavol II. kladie samotnému Augustínovi otázku, čo by povedal dnešným ľuďom. Odpovedá si slovami, ktoré Augustín napísal v jednom liste krátko po svojom obrátení: „Zdá sa mi, že by bolo treba priviesť ľudí späť k nádeji, že je možné nájsť pravdu“ (Epistulae 1, 1). Tú pravdu, ktorou je sám Kristus, pravý Boh, na ktorého sa obracia jednou z najkrajších a najslávnejších modlitieb z knihy Vyznaní začínajúcej slovami: „Neskoro som ťa začal milovať, Krása taká stará a taká nová, neskoro som ťa začal milovať! Ty si bol vnútri, ja vonku, a tam som ťa hľadal, tam v tvojich krásnych stvoreniach som ťa hľadal, ja ošklivý. Ty si bol so mnou, ale ja som nebol s tebou. Od teba ma odťahovalo všetko to, čo by vôbec nebolo, keby nebolo v tebe. Volal si a kričal, tak si prehlušil moju hluchotu. Skvel si sa, žiaril si, tak si zahnal moju slepotu. Šíril si sladkú vôňu a ja som ju vdychoval a túžil som po tebe. Ochutnal som, teraz lačniem a smädí ma. Dotkol si sa ma a zahorel som túžbou po tvojom pokoji” (X. 27, 38). 
Augustín stretol Boha a po celý svoj život ho natoľko zakusoval, že táto skutočnosť – ktorá je predovšetkým stretnutím s osobou, Ježišom – tak zmenila jeho život, ako mení životy toľkých žien a mužov, ktorým sa v každej dobe dostalo milosti stretnúť sa s ním. Modlime sa, aby aj nám Pán dal túto milosť a umožnil nám takto nájsť svoj pokoj.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)