sv. Augustín - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 27.2.2008

 

 

Drahí bratia a sestry,
na dnešnom stretnutí by som chcel uzavrieť svoju prezentáciu postavy sv. Augustína. Po tom, ako sme sa venovali jeho životu, dielam a niektorým stránkam jeho myslenia, by som sa dnes chcel vrátiť k vnútornej skúsenosti obrátenia tohto muža, jedného z najväčších konvertitov v kresťanských dejinách. Tejto Augustínovej skúsenosti som sa osobitne venoval v zamyslení na minuloročnej púti do Pavie, kde som si chcel uctiť ostatky tohto cirkevného otca. Chcel som mu tým vzdať hold za celú Katolícku cirkev, ale aj navonok prejaviť osobnú úctu a uznanie voči tejto osobnosti, s ktorou sa cítim vo svojom živote teológa, kňaza a pastiera veľmi úzko spojený.
Ešte i dnes sa možno vrátiť k tejto skúsenosti sv. Augustína, najmä vďaka jeho Vyznaniam, napísaným na Božiu slávu, ktoré stoja na počiatku jednej z najšpecifickejších literárnych foriem Západu - autobiografie, osobného vyjadrenia autora o vlastnom sebapoznaní. Ktokoľvek sa teda s touto mimoriadnou a očarujúcou a aj dnes veľmi čítanou knihou zoznámi, uvedomí si, že Augustínovo obrátenie nebolo ani náhle, ani sa neuskutočnilo hneď naplno, ale v plnom a vlastnom zmysle ho možno označiť za cestu, ktorá je vzorom pre každého z nás. Toto putovanie istotne vyvrcholilo jeho obrátením a potom krstom. Neskončilo sa však na veľkonočnú vigíliu v roku 387, keď bol africký rétor v Miláne pokrstený biskupom Ambrózom. Cesta Augustínovho obrátenia totiž nenápadne pokračovala až do konca jeho života. Skutočne teda možno povedať, že jej tri pomerne ľahko rozlíšiteľné etapy sú jedným veľkým obrátením.
Sv. Augustín bol vášnivým hľadačom pravdy, a to od začiatku až do konca svojho života. Prvá etapa jeho cesty k obráteniu sa realizovala práve postupným približovaním sa ku kresťanstvu. V skutočnosti mu jeho matka Monika, s ktorou si boli vždy veľmi blízki, zabezpečila kresťanskú výchovu. Hoci vo svojej mladosti viedol neporiadny život, vždy pociťoval ku Kristovi hlbokú príťažlivosť. Ako sám píše, lásku k Pánovmu menu pil už s materským mliekom (porov. Vyznania III. 4, 8). Ale aj filozofia, predovšetkým platónska, prispela k tomu, aby sa nakoniec priblížil ku Kristovi. Odhalila mu totiž existenciu Logosu - stvoriteľského rozumu. Knihy filozofov mu ukázali existenciu rozumu, z ktorého pochádza celý svet, nepovedali mu však, ako dosiahnuť tento Logos, ktorý sa mu zdal taký vzdialený. Až čítanie listov sv. Pavla, napísaných vo viere Katolíckej cirkvi, mu v plnosti zjavilo pravdu. Túto skúsenosť Augustín opísal v jednej z najznámejších častí svojich Vyznaní. Rozpráva v nej, ako sa trápený myšlienkami utiahol do záhrady a zrazu začul detský hlas spevavo opakujúci slová, ktoré predtým nikdy nepočul: „Tolle, lege, tolle, lege“ – vezmi, čítaj, vezmi, čítaj (VIII, 12, 29). Vtedy si spomenul na obrátenie sv. Antona, otca mníšstva, a horlivo sa vrátil k Pavlovým listom, ktoré krátko predtým držal v rukách. Otvoril ich a pohľad mu padol na úryvok z Listu Rimanom, kde apoštol nabáda veriacich, aby zanechali skutky tela a obliekli si Krista (porov. 13, 13 – 14). Pochopil, že tieto slová boli v tom konkrétnom okamihu adresované jemu osobne. Prichádzali cez apoštola od Boha a ukazovali mu, čo má v danej chvíli robiť. Pocítil, ako sa temnota pochybnosti rozplýva a konečne je slobodný, aby sa úplne odovzdal Kristovi. „Tak si ma totiž obrátil,“ komentuje túto udalosť (VIII. 12, 30). To bolo jeho prvé a rozhodujúce obrátenie.
K tejto rozhodujúcej etape svojej dlhej cesty dospel africký rétor vďaka vášnivému záujmu o človeka a o pravdu, ktorý ho viedol k hľadaniu veľkého a nedosiahnuteľného Boha. Vďaka viere v Krista pochopil, že Boh, ktorý sa zdal taký vzdialený, v skutočnosti nie je vzdialený. Stal sa nám blízky, ba stal sa dokonca jedným z nás. V tomto zmysle viera v Krista priviedla dlhé Augustínovo hľadanie pravdy k jeho zavŕšeniu. Iba Boh, ktorý sa stal „dosiahnuteľným“, lebo sa stal jedným z nás, bol konečne Bohom, ku ktorému bolo možné sa modliť, pre ktorého a s ktorým bolo možné žiť. Toto je tá cesta, ktorú treba prejsť s odvahou a zároveň s pokorou, v otvorenosti pre trvalé očisťovanie sa, ktoré každý z nás stále potrebuje. No v tú veľkonočnú vigíliu v roku 387 - ako sme povedali - Augustínova cesta ešte neskončila. Keď sa vrátil do Afriky a založil tam malý kláštor, utiahol sa doň s niekoľkými priateľmi, aby svoj život zasvätil kontemplácii a štúdiu. To bolo jeho životným snom. Cítil, že je povolaný žiť úplne pre pravdu, s pravdou a v priateľstve s Kristom, ktorý je pravdou. Tento pekný sen trval tri roky, až kým nebol proti svojej vôli v Hippo vysvätený za kňaza, aby slúžil veriacim, žijúc naďalej s Kristom a pre Krista, no v službe všetkým. Bolo to pre neho veľmi ťažké. Od začiatku však chápal, že iba keď bude žiť pre ostatných, a nie len pre svoju súkromnú kontempláciu, bude môcť skutočne žiť s Kristom a pre Krista. A tak sa Augustín vzdal svojho života v meditácii, aby sa, často s ťažkosťami, učil dávať plody svojej inteligencie k dispozícii druhým. Učil sa odovzdávať svoju vieru jednoduchým ľuďom a tak cez ňu žiť v meste, ktoré sa stalo jeho mestom, a neúnavne vyvíjal veľkodušnú a namáhavú aktivitu, ktorú opísal v jednej zo svojich najkrajších kázní takto: „Neustále kázať, diskutovať, znovu získavať, utvrdzovať a byť k dispozícii všetkým – to je obrovská úloha, veľká záťaž a nesmierna námaha” (Serm. 339, 4). Túto ťarchu však Augustín na seba vzal, lebo pochopil, že práve takto môže byť bližšie ku Kristovi. Keď si uvedomil, že k druhým treba pristupovať s jednoduchosťou a pokorou, znamenalo to jeho pravé druhé obrátenie.
No je tu ešte tretia etapa Augustínovej cesty, tretie obrátenie, ktoré ho každý deň jeho života viedlo k tomu, aby prosil Boha o odpustenie. Na začiatku si myslel, že keď už bol pokrstený a vedie život v spoločenstve s Kristom, vo sviatostiach a v slávení Eucharistie, dosiahne život, aký predkladá reč na vrchu - dokonalosť darovanú krstom a potvrdzovanú v Eucharistii. V posledných rokoch svojho života však pochopil, že to, čo hovoril vo svojich prvých kázňach o reči na vrchu – teda že ako kresťania trvalo žijeme tento ideál –, bolo pomýlené. Iba sám Kristus naozaj a úplne uskutočnil reč na vrchu. My však potrebujeme byť očisťovaní Kristom, ktorý nám umýva nohy a neustále nás obnovuje. Potrebujeme ustavičnú konverziu. Až do konca budeme potrebovať pokoru, ktorá uznáva, že sme hriešnici na ceste dovtedy, kým nám Pán definitívne nepodá ruku a neuvedie nás do večného života. V tomto poslednom postoji pokory, prežívanom deň po dni, Augustín zomrel.
Postoj hlbokej pokory pred jediným Pánom, Ježišom, ho priviedol aj k skúsenosti intelektuálnej pokory. Augustín, ktorý je jednou z najväčších postáv dejín myslenia, chcel v posledných rokoch svojho života podrobiť všetky svoje diela dôslednému kritickému preskúmaniu. A tak vznikli Retractationes (Revízie), ktorými zaraďuje svoje skutočne hlboké teologické myslenie do pokornej a svätej viery tej, ktorú nazýva jednoduchým menom Catholica, teda Cirkvi. „Pochopil som,“ píše práve v tejto veľmi originálnej knihe, „že len jeden je skutočne dokonalý a slová z reči na vrchu sa úplne uskutočnili iba v jednom jedinom – v Ježišovi Kristovi. Avšak celá Cirkev – my všetci vrátane apoštolov – musíme každý deň prosiť: odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (I. 19, 1 – 3).
Augustín tým, že sa obrátil ku Kristovi, ktorý je pravda a láska, a nasledoval ho po celý život, stal sa pre každého človeka – pre každého z nás, ktorí hľadáme Boha – vzorom. Preto som chcel svoju púť do Pavie ukončiť pri hrobe tohto veľkého milovníka Boha a symbolicky tam venovať Cirkvi a svetu svoju prvú encykliku nazvanú Deus caritas est. Pretože jej obsah najmä v prvej časti v mnohom vychádza práve z myslenia sv. Augustína. Aj dnes, tak ako v jeho dobe, potrebuje ľudstvo poznať a predovšetkým prežívať túto základnú pravdu: Boh je láska a stretnutie s ním je jedinou odpoveďou na nepokoj ľudského srdca, v ktorom prebýva nádej. V mnohých našich súčasníkoch je ešte nejasná a neuvedomelá, nám kresťanom však už dnes otvára budúcnosť, takže sv. Pavol o nej napísal, že „v nádeji sme spasení” (Rim 8, 24). Nádeji som venoval svoju ďalšiu encykliku Spe salvi, ktorá tiež v mnohom vychádza z Augustína a z jeho stretnutia s Bohom.
V jednom nádhernom texte sv. Augustín opisuje modlitbu ako výraz túžby a tvrdí, že Boh odpovedá tým, že rozširuje naše srdce smerom k nemu. My zasa musíme očisťovať svoje túžby a nádeje, aby sme mohli prijať Božiu nehu (porov. In I Ioannis 4, 6). Tá jediná nás totiž otvára pre druhých a zachraňuje nás. Modlime sa preto, aby náš život bol každý deň zasvätený nasledovaniu príkladu veľkého konvertitu, aby sme ako on v každom okamihu svojho života stretali Pána Ježiša, jediného, ktorý nás zachraňuje, očisťuje a dáva nám pravú radosť, pravý život.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)
 

Katechezy: 
Súvisiace: