Sv. Lev Veľký - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 5.3.2008

 

Drahí bratia a sestry,
na našom dnešnom stretnutí pokračujeme v putovaní za cirkevnými otcami, ktorí z diaľky svietia ako pravé hviezdy, a pristavíme sa pri postave pápeža, ktorého Benedikt XIV. v roku 1754 vyhlásil za učiteľa Cirkvi. Ide o Leva Veľkého. Ako naznačuje prívlastok, ktorý mu tradícia veľmi skoro prisúdila, bol skutočne jedným z najväčších pápežov, ktorí zasadli na rímsky stolec. Veľmi prispel k posilneniu jeho autority a prestíže. Bol prvým rímskym biskupom, ktorý si dal meno Lev. Po ňom si ho dalo ďalších dvanásť najvyšších veľkňazov. Je tiež prvým pápežom, po ktorom sa zachovali homílie, ktorými sa prihováral ľudu zhromaždenému okolo neho pri bohoslužbe. Preto je prirodzené, že si na neho spomíname v rámci týchto stredajších generálnych audiencií, ktoré sa v posledných desaťročiach stali pre rímskeho biskupa bežnou formou stretania s veriacimi a s mnohými návštevníkmi pochádzajúcimi zo všetkých kútov sveta. 
Lev pochádzal z Tuscie. Okolo roku 430 sa stal diakonom Cirkvi v Ríme a časom si v nej získal významné postavenie. Do tohto výnimočného postavenia ho uviedla v roku 440 Galla Placidia, ktorá vtedy vládla Západorímskej ríši, a vyslala ho do Galie, aby tam urovnal zložitú situáciu. No v lete toho roku zomrel pápež Sixtus III., ktorého meno sa spája s nádhernými mozaikami v Bazilike Santa Maria Maggiore, a za jeho nástupcu bol zvolený práve Lev. Správu sa dozvedel počas svojej mierovej misie v Galii. Po návrate do Ríma bol 29. septembra 440 vysvätený. Začal sa tak jeho pontifikát, ktorý trval vyše 21 rokov a stal sa bezpochyby jedným z najvýznamnejších v dejinách Cirkvi. Po smrti 10. novembra 461 bol tento pápež pochovaný v hrobke Baziliky sv. Petra. Jeho ostatky sa podnes uchovávajú v jednom z oltárov vatikánskej baziliky.
Pápež Lev žil vo veľmi zložitých časoch: opakované barbarské nájazdy, postupné slabnutie cisárskej autority na Západe a dlhotrvajúca sociálna kríza donútili rímskeho biskupa – podobne ako v ešte väčšej miere o jeden a pol storočia neskôr, počas pontifikátu Gregora Veľkého – ujať sa významnej úlohy aj v občianskych a politických udalostiach. Vďaka tomu, samozrejme, vzrástol význam a prestíž rímskeho stolca. Známou sa stala najmä jedna epizóda z Levovho života. Stalo sa to v roku 452, keď sa pápež spolu s rímskou delegáciou v Mantove stretol s Atilom, vodcom Hunov, a odradil ho od pokračovania v dobyvačnej vojne, ktorou už zničili severovýchodné regióny Itálie. Zachránil tak zvyšok polostrova. Táto významná udalosť sa čoskoro stala pamätihodnou a zostala natrvalo charakteristickým znakom pápežovho mierového pôsobenia. Ďalšia pápežská aktivita o tri roky neskôr, žiaľ, už nemala taký úspešný výsledok. Svedčí však o odvahe, ktorá udivuje ešte aj dnes. Na jar 455 Lev nedokázal zabrániť Genserichovým Vandalom, aby dorazili až k bránam Ríma, obsadili nechránené mesto a následne ho dva týždne plienili. Pápež, ktorý bez zbrane v sprievode svojho kléru vyšiel v ústrety útočníkovi, aby ho donútil zastaviť sa, však predsa svojím gestom zabránil aspoň vypáleniu Ríma. Baziliky sv. Petra, sv. Pavla a sv. Jána, v ktorých našla útočisko časť terorizovaného obyvateľstva, tak boli uchránené od hrozného drancovania.
Pôsobenie pápeža Leva je dobre známe vďaka jeho nádherným homíliám v skvelej a jasnej latinčine, z ktorých sa zachovalo takmer sto, a tiež vďaka jeho približne 150 listom. V týchto textoch sa pápež prejavuje v celej svojej veľkosti, pravde slúžil láskou cez ustavičné pôsobenie slovom, v ktorom sa predstavil súčasne ako teológ a pastier. Lev Veľký sa neustále staral o svojich veriacich a rímsky ľud, ale aj o spoločenstvo medzi rôznymi cirkvami a ich potreby. Neúnavne pritom posilňoval a zastával rímsky primát, lebo sa ukázal ako autentický dedič apoštola Petra. To si dobre uvedomovali aj mnohí biskupi, z veľkej časti východní, zhromaždení na Chalcedónskom koncile.
Chalcedónsky koncil, ktorý sa konal v roku 451 za účasti 350 biskupov, bol najvýznamnejším zhromaždením v dovtedajších dejinách Cirkvi. Predstavoval akýsi cieľ kristologickej línie troch predchádzajúcich ekumenických koncilov: Nicejského z roku 325, Konštantínopolského z roku 381 a Efezského z roku 431. Už v 6. storočí boli tieto štyri koncily, ktoré zhrnuli vieru antickej Cirkvi, prirovnávané k štyrom evanjeliám. Svedčí o tom Gregor Veľký vo svojom slávnom liste (I, 24), v ktorom vyhlasuje, že „prijíma a ctí si tieto štyri koncily tak ako štyri knihy svätého evanjelia”, pretože na nich – vysvetľuje ďalej Gregor – „ako na štvorhrannej skale spočíva stavba svätej viery”. Chalcedónsky koncil odmietol Eutychovu herézu, ktorá popierala pravú ľudskú prirodzenosť Božieho Syna, potvrdil jednotu jeho jedinej osoby, v ktorej sú nezmiešane a neoddelene dve prirodzenosti – ľudská a božská.
Túto vieru v Ježiša Krista, pravého Boha a pravého človeka, pápež potvrdil v dôležitom vieroučnom texte tzv. Tomus ad Flavianum adresovanom biskupovi Konštantínopolu. Prítomní biskupi ho po prečítaní na Chalcedónskom koncile prijali veľmi výrečným a jednomyseľným zvolaním: „Ústami Leva prehovoril Peter!“. Zachovala sa o tom správa v koncilových spisoch. Predovšetkým z tejto pápežovej intervencie, ale aj z iných, uskutočnených počas kristologických sporov prebiehajúcich v tých rokoch, jasne vidieť, ako mimoriadne naliehavo pápež vnímal zodpovednosť Petrovho nástupcu, ktorý má v Cirkvi jedinečnú úlohu. Pretože „len jedinému apoštolovi je zverené to, čo bolo odovzdané všetkým apoštolom”, tvrdí Lev v jednej zo svojich kázní na sviatok sv. Petra a Pavla (83, 2). A túto zodpovednosť si dokázal splniť tak na Západe, ako aj na Východe, keď v rozličných okolnostiach zasahoval rozvážne, pevne a jasne prostredníctvom svojich textov i svojich vyslancov. Ukázal tak, aké bolo v tých časoch pre účinnú službu spoločenstvu, ktoré charakterizuje jedinú Kristovu Cirkev, nevyhnutné uplatňovať rímsky primát - a rovnako je aj dnes.
Lev Veľký, vedomý si historickosti chvíle, v ktorej žil, a premeny pohanského Ríma na kresťanský, ku ktorej dochádzalo v období hlbokej krízy, dokázal byť blízko ľuďom a veriacim vo svojej pastoračnej činnosti i svojím kázaním. V Ríme, trápenom hladomorom, prílivom utečencov, nespravodlivosťami a biedou, povzbudzoval k milosrdnej láske. Čelil pohanským poverám a pôsobeniu manichejských skupín. Liturgiu spájal s každodenným životom kresťanov: napríklad spájaním pôstnej praxe s charitou a almužnou, predovšetkým pri príležitosti Quattro tempora, ktoré počas roka sprevádzali zmenu ročných období. Lev Veľký učil svojich veriacich zvlášť to – a jeho slová platia aj dnes pre nás –, že kresťanská liturgia nie je spomienkou na minulé udalosti, ale je sprítomnením neviditeľných skutočností, ktoré účinkujú v živote každého z nás. V jednej svojej homílii (64, 1 – 2) pri príležitosti Veľkej noci zdôrazňuje, že ju máme sláviť v každom období roka „nie iba ako niečo minulé, ale skôr ako prítomnú udalosť“. To všetko je súčasťou konkrétneho plánu, ako zdôrazňuje svätý pápež: ako Stvoriteľ svojím dychom oživil rozumného človeka utvoreného z prachu zeme, tak po prvotnom hriechu poslal svojho Syna na svet, aby navrátil človeku stratenú dôstojnosť a zničil vládu diabla prostredníctvom nového života milosti.
Toto je kristologické tajomstvo, ku ktorému Lev Veľký účinne a podstatne prispel svojím listom koncilu v Efeze, ktorý navždy potvrdil, čo povedal sv. Peter v Cézarei Filipovej. S Petrom a ako Peter vyznal: „Ty si Kristus, Syn živého Boha.“ A keďže bol zároveň Bohom i človekom, „nie je cudzí ľudskému rodu, ale vzdialený hriechu“ (porov. Serm. 64). V sile tejto kristologickej viery bol nositeľom pokoja a lásky. Ukazuje nám tak cestu: vierou sa učíme milosrdnej láske. Učme sa teda so svätým Levom Veľkým veriť v Krista, pravého Boha a pravého človeka, a uskutočňovať túto vieru každý deň konaním vedúcim k pokoju a láskou k blížnemu.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)
 

Katechezy: 
Súvisiace: