Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 13.3.2008

Drahí bratia a sestry,
dnes by som chcel hovoriť o dvoch cirkevných spisovateľoch, Boetiovi a Kasiodorovi, ktorí žili v rokoch najväčšieho utrpenia kresťanského Západu a osobitne talianskeho polostrova. Odoaker, kráľ germánskeho kmeňa Herulov, sa vzbúril a spôsobil pád Západorímskej ríše (r. 476). No čoskoro sa musel podrobiť Teodorichovým Ostrogótom, ktorí si na niekoľko desiatok rokov zaistili kontrolu nad talianskym polostrovom. 
Boetius sa narodil v Ríme okolo roku 480 ako člen vznešeného rodu Aniciovcov. Už ako mladý vstúpil do verejného života a vo veku 25 rokov sa stal senátorom. Verný tradícii svojej rodiny sa zapojil do politickej činnosti v presvedčení, že hlavné črty rímskej spoločnosti možno zosúladiť s hodnotami nových národov. V tejto novej dobe stretávania sa kultúr považoval za svoje poslanie zmierovať a spájať dve kultúry – klasickú rímsku kultúru s rodiacou sa kultúrou Ostrogótov. 
V politike zostal aktívny aj pod vládou Teodoricha, ktorý si ho spočiatku veľmi vážil. 
Boetius však napriek svojej verejnej činnosti nezanedbával ani štúdium. Osobitne sa venoval hlbšiemu rozboru filozoficko-náboženských tém. Napísal aj aritmetické, geometrické, hudobné či astronomické príručky: všetko s úmyslom odovzdať budúcim generáciám veľkú grécko-rímsku kultúru.
Na tomto poli, teda v úsilí podporovať stretávanie sa kultúr, používal kategórie gréckej filozofie na to, aby predkladal kresťanskú vieru aj tým, ktorí sa usilovali o syntézu helénsko-rímskeho dedičstva s evanjeliovým posolstvom. Práve pre toto bol Boetius označený za posledného predstaviteľa antickej rímskej kultúry a prvého stredovekého intelektuála.
Jeho najznámejším dielom je De consolatione philosophiae (O úteche z filozofie), ktoré napísal vo väzení, aby dal zmysel svojmu nespravodlivému zadržaniu. Bol obvinený zo sprisahania proti kráľovi Teodorichovi, keď sa na súde ujal obhajoby svojho priateľa senátora Albína. To však bola iba zámienka. Arián a barbar Teodorich v skutočnosti Boetia podozrieval zo sympatie voči byzantskému cisárovi Justiniánovi. Boetius bol odsúdený na smrť a popravený 23. októbra 524 vo veku iba 44 rokov. 
Práve pre tento tragický koniec sa Boetius môže prihovárať vlastnou skúsenosťou aj nejednému súčasnému človeku a predovšetkým tým, ktorých postihol rovnaký osud v dôsledku nespravodlivosti, často prítomnej v „ľudskej spravodlivosti”. 
V tomto svojom diele hľadá útechu, svetlo a múdrosť vo väzení a hovorí, že práve v tejto situácii sa naučil rozoznávať medzi zdanlivými dobrami, ktoré vo väzení chýbajú, a pravými dobrami, ako je skutočné priateľstvo, ktoré sa nestrácajú ani vo väzení. Najväčším dobrom je Boh. Boetius sa naučil – a učí to aj nás – neupadať do fatalizmu, ktorý ničí nádej. Učí nás, že vo svete nevládne osud, ale Prozreteľnosť, ktorá má tvár. S Prozreteľnosťou sa možno aj rozprávať, pretože Prozreteľnosťou je Boh. Tak mu aj vo väzení ostáva možnosť modliť sa, viesť dialóg s tým, ktorý nás zachraňuje. Zároveň si aj v tejto situácii zachováva zmysel pre krásu kultúry a odvoláva sa na učenie veľkých antických gréckych a rímskych filozofov, Platóna a Aristotela – ktorých diela začal prekladať z gréčtiny do latinčiny – a tiež Cicera, Senecu, ale aj básnikov ako Tibulus a Vergílius.
Filozofia ako hľadanie pravej múdrosti je podľa Boetia pravým liekom duše (Lib. I). Na druhej strane môže človek zakúsiť pravé šťastie len vo svojom vlastnom vnútri (Lib. II). Preto Boetius dokáže nájsť zmysel v tom, že svoju osobnú tragédiu vidí vo svetle múdroslovného textu zo Starého zákona (Múd 7, 30 – 8, 1), ktorý cituje: „Proti múdrosti zloba nič nezmôže. Siaha mocne od jedného konca k druhému, a všetko riadi najlepšie“ (Lib. III, 12: PL 63, col. 780). Takzvaná prosperita zlých sa ukazuje ako klamstvo (Lib. IV) a prejavuje sa prozreteľnostná povaha iného šťastia (adversa fortuna). 
Ťažkosti života odhaľujú nielen to, aký pominuteľný a krátky, ale niekedy sa ukazujú dokonca ako užitočné na rozlíšenie a udržanie autentických medziľudských vzťahov. Adversa fortuna skutočne umožňuje rozoznať falošných priateľov od tých pravých a pochopiť, že pre človeka nie je nič cennejšie ako pravé priateľstvo. Prijať fatalisticky nejaké utrpenie je absolútne nebezpečné, dodáva veriaci Boetius, pretože to „od koreňov odstraňuje samotnú možnosť modlitby a teologálnej nádeje, ktoré sú základom vzťahu človeka s Bohom“ (Lib. V, 3: PL 63, col. 842).
Záverečná reč z De consolatione philosophiae sa dá považovať za syntézu celého učenia, ktoré Boetius adresuje sebe samému i tým, ktorí sa ocitnú v rovnakej situácii. Vo väzení píše: „Bojujte proti nerestiam, venujte sa cnostnému životu, usmerňovanému nádejou, ktorá ťahá srdce k výšinám, až kým modlitbami živenými pokorou nedosiahne nebesia. Trest, ktorý podstupujete, sa môže zmeniť, keď odmietnete klamať v ohromnej výhode, že neustále máte pred očami najvyššieho sudcu, ktorý vidí a vie, ako sa veci skutočne majú“ (Lib. V, 6: PL 63, col. 862). Každý väzeň, bez ohľadu na to, prečo sa ocitol za mrežami, vie, aká ťažká je táto ľudská skúsenosť, osobitne vtedy, ak je - ako sa to stalo Boetiovi - navyše zhoršená mučením. Obzvlášť absurdná je situácia tých, ktorí sú umučení až na smrť, a to len pre svoje názorové, politické alebo náboženské presvedčenie, podobne ako Boetius, ktorého si mesto Pavia ctí a oslavuje ho v liturgii ako mučeníka. 
Boetius, symbol nesmierneho množstva nespravodlivo väznených všetkých čias a zo všetkých krajov, sa stal vstupnou bránou ku kontemplácii tajomného Ukrižovaného z Golgoty.
Boetiovým súčasníkom bol Flavius Magnus Aurelius Kasiodor, Kalábrijčan, ktorý sa narodil v Squillace okolo roku 485 a zomrel v požehnanom veku okolo roku 580 vo Vivariu. Aj on pochádzal z vyššej spoločenskej vrstvy a venoval sa politickému a kultúrnemu životu ako málokto v tej dobe v Západorímskej ríši. Azda jediní, ktorí sa mu v tomto jeho úsilí mohli rovnať, boli už spomínaný Boetius a neskorší rímsky pápež Gregor Veľký (590 – 604). 
Kasiodor, vedomý si toho, že nemožno nechať upadnúť do zabudnutia celé to ľudské a humanistické dedičstvo, nazhromaždené v zlatých časoch Rímskej ríše, veľkodušne spolupracoval na najvyššej politickej úrovni s novými národmi, ktoré prekročili hranice impéria a usadili sa v Taliansku. Aj on bol vzorom dialógu a zmierenia pri stretávaní sa kultúr. Historické udalosti mu nedovolili uskutočniť jeho politické a kultúrne sny, ktoré smerovali k vytvoreniu syntézy medzi talianskou rímsko-kresťanskou tradíciou a novou gótskou kultúrou. 
Tie isté historické udalosti ho však presvedčili o prozreteľnostnej úlohe mníšskeho hnutia, ktoré sa v kresťanských krajoch čoraz viac presadzovalo. Rozhodol sa podporiť ho tým, že mu obetoval všetko svoje materiálne bohatstvo a svoje duchovné sily.
Dostal nápad zveriť práve mníchom úlohu obnovy, zachovania a odovzdávania kultúrneho dedičstva predkov budúcim generáciám, aby nepodľahlo skaze. S týmto cieľom založil Vivarium, kláštor, v ktorom bolo všetko organizované tak, aby sa intelektuálna práca mníchov uznávala ako najcennejšie a najpotrebnejšia. Stanovil, aby sa ani tí mnísi, ktorí nemali intelektuálnu formáciu, nemuseli zaoberať iba manuálnou prácou v poľnohospodárstve, ale aby sa venovali aj prepisovaniu rukopisov, a tak pomáhali odovzdávať významné kultúrne dedičstvo budúcim pokoleniam, nie však na úkor duchovného, mníšskeho a kresťanského úsilia a charitatívnej činnosti pre chudobných. 
V jeho náuke, zachytenej v mnohých dielach, no predovšetkým v traktáte De anima (O duši) a v Institutiones divinarum litterarum, má modlitba, živená Svätým písmom a predovšetkým častým čítaním žalmov (porov. PL 69, col. 1149), vždy ústredné miesto ako pokrm nevyhnutný pre všetkých. 
Tento učený Kalábrijčan vo svojom Expositio in Psalterium (Úvode k žalmom) napríklad píše: „Po tom, ako som v Ravenne odmietol a zavrhol ponuky na politickú kariéru, poznačené zlou príchuťou svetských starostí, našiel som útechu v Žaltári, knihe, ktorá prišla z neba ako pravý med pre dušu. Ihneď som sa žiadostivo a nefalšovane ako vysmädnutý ponoril do jeho skúmania, aby som sa nechal preniknúť jeho sladkosťou po tom, čo som už okúsil dosť horkostí života“ (PL 70, col. 10).
Hľadanie Boha smerujúce k jeho kontemplácii – poznamenáva Kasiodor – ostáva trvalým cieľom mníšskeho života (porov. PL 69, col. 1107). Dodáva však, že s pomocou Božej milosti (porov. PL 69, col. 1131.1142) možno dosiahnuť lepší úžitok zo zjaveného slova s použitím vedeckých výdobytkov a profánnych kultúrnych prostriedkov, ktoré vlastnili už Gréci a Rimania (porov. PL 69, col. 1140). 
Kasiodor sa venoval filozofickému, teologickému a exegetickému štúdiu. A hoci nebol zvlášť tvorivý, pozorne vnímal intuíciu, ktorú považoval u druhých za správnu. S rešpektom a úctou čítal najmä Hieronyma a Augustína. O druhom z nich sa vyjadril takto: „U Augustína je také veľké bohatstvo, že mi pripadá nemožné nájsť niečo, čo by on nebol už obsiahlo preskúmal“ (porov. PL 70, col. 10). 
Citovaním Hieronyma zasa povzbudzoval mníchov z Vivaria: „Palmu víťazstva nedosiahnu len tí, ktorí bojujú až do vyliatia krvi, alebo ktorí žijú v panenstve, ale aj tí, ktorí s Božou pomocou víťazia nad neresťami tela a uchovajú si pravú vieru. No aby ste s Božou pomocou mohli ľahšie zvíťaziť nad ponukami sveta i jeho zvodmi a zostať v ňom ako pútnici, ktorí sú stále na ceste, usilujte sa predovšetkým zaistiť si podľa odporúčania prvého žalmu spásnu pomoc, a to rozjímajúc dňom i nocou o Pánovom zákone. Nepriateľ totiž nenájde nijaký vchod, aby vás dobyl, ak bude celá vaša pozornosť sústredená na Krista“ (De Institutione Divinarum Scripturarum, 32: PL 69, col. 1147).
Toto napomenutie si môžeme vziať k srdcu aj my. Aj my žijeme v dobe stretávania sa rôznych kultúr, keď hrozí nebezpečenstvo, že násilie zničí kultúry, a keď je potrebné úsilie odovzdávať veľké hodnoty a učiť nové generácie, ako dosiahnuť zmierenie a pokoj. Túto cestu nájdeme, keď sa zameriame na Boha s ľudskou tvárou, na Boha, ktorý sa nám zjavil v Kristovi.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)