Sv. Benedikt z Nursie - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 9.4.2008

 

Drahí bratia a sestry,
dnes by som chcel hovoriť o sv. Benediktovi, zakladateľovi západného mníšstva a tiež patrónovi môjho pontifikátu. Začnem slovami sv. Gregora Veľkého, ktoré napísal o sv. Benediktovi: „Boží muž, ktorý zažiaril na tejto zemi toľkými zázrakmi, sa nemenej zaskvel výrečnosťou, s akou predkladal svoju náuku” (Il dial. II, 36). Tieto slová napísal veľký pápež v roku 592. Bolo to len 50 rokov po smrti svätého mnícha - bol ešte živo prítomný v pamäti ľudí, no predovšetkým v ním založenom a prekvitajúcom rehoľnom ráde. Sv. Benedikt z Nursie svojím životom a dielom zásadne ovplyvnil rozvoj európskej vzdelanosti a kultúry. Najdôležitejší prameň o jeho živote predstavuje druhá kniha Dialógov sv. Gregora Veľkého. Nie je to životopis v klasickom zmysle. Podľa vtedajšieho spôsobu myslenia chce autor na príklade konkrétneho človeka – teda sv. Benedikta – ilustrovať výstup na vrchol kontemplácie, ktorý môže uskutočniť len ten, kto sa oddá Bohu. Predkladá nám teda vzor ľudského života ako výstupu na vrchol dokonalosti. Sv. Gregor Veľký hovorí v knihe Dialógov aj o mnohých zázrakoch, ktoré tento svätec vykonal. Ani vtedy mu však nejde iba o opísanie čohosi, čo je podivuhodné, ale chce nimi demonštrovať, ako Boh napomínaním, pomocou, ale aj trestom zasahuje do konkrétnych situácií ľudského života. Chce ukázať, že Boh nie je len vzdialenou hypotézou počiatku sveta, ale že je prítomný v živote človeka, každého človeka.
Vo všeobecnom kontexte doby je táto perspektíva „životopisca“ pochopiteľná: na rozhraní 5. a 6. storočia svet prechádzal hroznou krízou hodnôt a inštitúcií, ktorú spôsobili pád Rímskej ríše, invázia nových národov a úpadok mravov. Tým, že sv. Benedikta predstavil ako „žiarivú hviezdu“, chcel Gregor v tejto ťaživej situácii práve v Ríme naznačiť východisko z „temnej noci dejín“ (porov. Ján Pavol II., Insegnamenti, II/1, 1979, s. 1158). Dielo tohto svätca - a predovšetkým jeho rehoľa – sa skutočne ukázali ako nositelia autentického duchovného kvasu, ktorý po stáročia v rozsahu presahujúcom hranice jeho vlasti i jeho doby, premieňal tvár Európy a po páde politickej jednoty vytvorenej Rímskou ríšou podnietil novú duchovnú a kultúrnu jednotu na báze kresťanskej viery, na ktorej sa podieľali všetky národy tohto kontinentu. Práve tak sa zrodila realita, ktorú nazývame Európa.
Narodenie sv. Benedikta sa datuje približne do roku 480. Ako hovorí sv. Gregor, pochádzal „ex provincia Nursiae“, čiže z regiónu Nursia. Jeho dobre situovaní rodičia ho poslali na štúdiá do Ríma. Vo Večnom meste sa však nezdržal dlho. Gregor to vysvetľuje veľmi vierohodne, keď zdôrazňuje, že mladého Benedikta znechutil životný štýl mnohých jeho spolužiakov oddávajúcich sa hýrivému životu, a nechcel upadnúť do rovnakých chýb ako oni. Túžil sa páčiť iba Bohu - soli Deo placere desiderans (Il dial., Prol. 1). Benedikt preto ešte pred dokončením svojho štúdia opustil Rím a utiahol sa do samoty medzi vrchy východne od Ríma. Spočiatku žil v dedinke Effide (dnešnom Affile), kde určitý čas žil v „rehoľnej komunite“ mníchov, potom sa stal pustovníkom v neďalekom Subiacu. Tam strávil tri roky úplne sám v jaskyni, ktorá sa od vrcholného stredoveku stala „srdcom“ benediktínskeho kláštora nazývaného Sacro Speco -Svätá jaskyňa. Obdobie v Subiacu, obdobie samoty s Bohom, bolo pre Benedikta časom dozrievania. Tu musel znášať a prekonať tri základné pokušenia každého človeka: pokušenie sebapresadzovania a túžby stavať seba do stredu, pokušenie zmyselnosti a napokon pokušenie hnevu a pomsty. Benedikt bol totiž presvedčený, že len po víťazstve nad týmito pokušeniami bude schopný povedať niečo užitočné druhým v núdzi. Keď svoju dušu takto upokojil, bol schopný dokonale kontrolovať poryvy vlastného ja a stať sa tvorcom pokoja vôkol seba. Až potom sa rozhodol založiť prvé vlastné kláštory v údolí Anio blízko Subiaca.
Benedikt v roku 529 Subiaco opustil, aby sa usadil na Monte Cassine. Toto presídlenie niektorí vysvetľovali ako jeho útek pred intrigami miestneho závistlivého kňaza. Pokus o takéto vysvetlenie sa však ukázal málo presvedčivým, lebo Benedikt sa nevrátil, keď kňaz nečakane zomrel (Il dial. 8). Toto rozhodnutie je v skutočnosti prejavom jeho vstupu do novej fázy vnútorného dozrievania a mníšskej skúsenosti. Podľa Gregora Veľkého mal odchod z odľahlého údolia Anio na Monte Cassine – výšine, ktorá sa vypína nad širokou okolitou planinou a je viditeľná už z diaľky – symbolický význam: skrytý mníšsky život je zmysluplný, no kláštor má v živote Cirkvi a spoločnosti aj verejný účel - má zviditeľňovať vieru ako životnú silu. A skutočne: keď Benedikt 21. marca 547 ukončil svoj pozemský život, zanechal vo svojej Regule a v ním založenej benediktínskej rodine dedičstvo, ktoré počas stáročí prinášalo a dodnes prináša ovocie v celom svete.
V celej druhej knihe Dialógov Gregor opisuje, ako bol život sv. Benedikta ponorený do modlitby, nosného základu jeho existencie. Bez modlitby nejestvuje skúsenosť s Bohom. No Benediktova spiritualita nebola len zvnútornenie mimo reality. V nepokojoch a zmätkoch svojej doby žil stále pred Božím zrakom, a práve preto nikdy nestratil zo zreteľa povinnosti každodenného života, ani človeka s jeho konkrétnymi potrebami. Hľadiac na Boha pochopil realitu človeka a jeho poslanie. Vo svojej Regule označil mníšsky život za „školu služby Pánovi“ (Prol. 45) a od svojich mníchov žiadal, aby „nič neuprednostňovali pred Božím dielom (teda posvätnými čítaniami a liturgiou hodín)“ (43, 3). Zdôraznil však, že modlitba je v prvom rade aktom počúvania (Prol. 9 – 11), ktoré vzápätí treba premeniť na konkrétnu činnosť. „Pán očakáva, že každý deň odpovieme svojimi skutkami na jeho svätú náuku,“ hovorí (Prol. 35). Život mnícha sa tak stáva plodnou symbiózou činnosti a kontemplácie, „aby bol vo všetkom zvelebený Boh“ (57, 9). Na rozdiel od ľahkej a egocentrickej sebarealizácie, dnes tak často vyzdvihovanej, je prvým a neodňateľným záväzkom učeníka sv. Benedikta úprimné hľadanie Boha (58, 7, pričom má ísť cestou lásky, ktorú vytýčil pokorný a poslušný Kristus. Pred ňou nesmie nič uprednostniť (4, 21; 72, 11). Práve takto - v službe druhému - sa stane človekom služby a pokoja. Cvičením sa v poslušnosti, ktorú uskutočňuje viera oživovaná láskou (5, 2), mních nadobúda pokoru (5, 1) - Regula jej venuje celú kapitolu (7). Takto sa človek stáva čoraz podobnejším Kristovi a dosahuje pravú sebarealizáciu ako stvorenie na Boží obraz a podobu. 
Poslušnosti učeníka musí zodpovedať múdrosť opáta, ktorý v kláštore zaujíma „postavenie Krista“ (2, 2; 63, 13). Jeho osobnosť, ktorá je opísaná predovšetkým v druhej kapitole Reguly a charakterizovaná duchovnou krásou a náročnosťou záväzku, môžno považovať za Benediktov autoportrét, lebo, ako píše Gregor Veľký, „svätec nemohol učiť inak, ako žil“ (Il dial. II, 36). Opát musí byť zároveň nežným otcom i prísnym učiteľom (2, 24), pravým vychovávateľom. Má byť neochvejný k nerestiam, no predovšetkým je povolaný napodobňovať nežnosť Dobrého pastiera (27, 8) a „skôr pomáhať než vládnuť“ (64, 8), „skôr skutkami ako slovami zdôrazňovať všetko, čo je dobré a sväté“ a „ilustrovať božské prikázania svojím príkladom“ (2, 12). Aby bol opát schopný rozhodovať zodpovedne, musí načúvať „radám spolubratov“ (3, 2), lebo „Boh často práve najmladšiemu zjavuje najlepšie riešenie“ (3, 3). Toto usmernenie robí Regulu napísanú temer pred pätnástimi storočiami, až prekvapivo modernou. Verejne činný človek má byť aj v najmenších oblastiach vždy aj človekom počúvajúcim a učiacim sa od toho, koho počúva.
Sám Benedikt označuje svoju Regulu za „minimum, načrtnuté iba na začiatok“ (73, 8); v skutočnosti však ponúka užitočné usmernenia nielen pre mníchov, ale pre všetkých, ktorí hľadajú vedenie na svojej ceste k Bohu. Pre umiernenosť, ľudskosť a jasné rozlišovanie medzi podstatným a druhotným v duchovnom živote si podnes uchovala inšpirujúcu silu. 
Keď Pavol VI. 24. októbra 1964 vyhlásil sv. Benedikta za patróna Európy, vyjadril tým uznanie obdivuhodnému dielu, ktoré tento svätec prostredníctvom svojej rehole vykonal pre formovanie európskej civilizácie a kultúry. Európa po storočí hlboko poznačenom dvoma svetovými vojnami a po páde dvoch veľkých ideológií, ktoré sa ukázali ako tragické utópie, teraz hľadá svoju vlastnú identitu. Na vytvorenie nového a trváceho celku istotne potrebuje politické, ekonomické a právne nástroje, ale potrebuje aj etickú a duchovnú obnovu čerpajúcu z kresťanských koreňov tohto kontinentu - inak sa Európa nebude dať zrekonštruovať. Bez tejto životnej miazgy zostane človek vystavený nebezpečenstvu, že podľahne dávnemu pokušeniu chcieť sa sám zachrániť – čo je utópia, ktorá - ako na to poukázal Ján Pavol II. – v Európe 20. storočia v rozličných podobách spôsobila „bezprecedentný úpadok bolestných dejín ľudstva” (Insegnamenti, XIII/1, 1990, s. 58). Hľadajme i dnes pravý pokrok načúvaním Regule sv. Benedikta ako svetlu na našej ceste. Tento veľký mních zostáva pravým majstrom, v ktorého škole sa môžeme učiť umeniu žiť pravý humanizmus.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)
 

Katechezy: 
Súvisiace: