Dionýz Areopagita - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 14.5.2008

 

Drahí bratia a sestry,
v rámci katechéz o cirkevných otcoch by som dnes rád hovoril o dosť tajuplnej postave - teológovi zo 6. storočia, ktorého meno nepoznáme a ktorý písal pod pseudonymom Dionýz Areopagita. Tento pseudonym sa vzťahuje na úryvok z Písma, ktorý sme pred chvíľou počuli, teda na udalosť, o ktorej rozpráva sv. Lukáš v 17. kapitole Skutkov apoštolov. Opisuje sa tam, ako Pavol kázal na areopágu v Aténach pre elitu z veľkého gréckeho intelektuálneho sveta. Väčšina poslucháčov však nakoniec neprejavila záujem, vysmiali sa mu a odišli. Predsa však niektorí, ako píše Lukáš, sa k Pavlovi pripojili a uverili. Evanjelista udáva dve mená - Dionýz Areopagita a istá žena menom Damaris.
Ak si tento spisovateľ zvolil o päť storočí neskôr pseudonym Dionýz Areopagita, možno povedať, že jeho zámerom bolo dať grécku múdrosť do služieb evanjelia tým, že napomôže stretnutie medzi gréckou vzdelanosťou a kultúrou a Kristovým ohlasovaním. Chcel spraviť to, čo zamýšľal Dionýz zo Skutkov, teda umožniť stretnutie gréckeho myslenia s ohlasovaním sv. Pavla, a to tak, že sa ako Grék stal učeníkom sv. Pavla, čiže aj Kristovým učeníkom.
Prečo zatajil svoje meno a vybral si pseudonym? Čiastočne sme už odpovedali: chcel tým vyjadriť spomínané základné nasmerovanie svojho myslenia. No vzhľadom na vysvetlenie tohto anonymu či pseudonymu existujú dve hypotézy. Prvá hypotéza hovorí, že to bola vedomá falzifikácia, pomocou ktorej malo byť jeho dielo datované do 1. storočia, do čias sv. Pavla, čím chcel dodať svojej literárnej produkcii temer apoštolskú vážnosť. No vierohodnejšia ako táto sa mi javí iná hypotéza. Skutočne mu zrejme išlo akt pokory. Nechcel presláviť svoje meno, ani si svojím dielom vybudovať pomník, ale chcel naozaj slúžiť evanjeliu, vytvoriť cirkevnú, nie individuálnu teológiu, založenú na sebe samom. 
V skutočnosti sa mu podarilo vytvoriť teológiu, ktorú datujeme do 6. storočia, no predsa ju neprisudzujeme len jednej osobe z vtedajšej doby: je to teológia, ktorá je tak trochu odindividualizovaná, čiže teológia, ktorá vyjadruje všeobecné myslenie a jazyk. Išlo o obdobie prudkých polemík po Chalcedónskom koncile. Dionýz však vo svojom Siedmom liste hovorí: „Nerád by som polemizoval; hovorím jednoducho o pravde, hľadám pravdu.“ A svetlo pravdy samo od seba odstraňuje omyly a dáva zažiariť tomu, čo je dobré. Pomocou tohto princípu očistil Dionýz grécke myslenie a spojil ho s evanjeliom. Tento princíp, ktorý vyslovil vo svojom Siedmom liste, je tiež výrazom pravého dialogického ducha: nehľadať, čo nás rozdeľuje, ale hľadať samotnú Pravdu. Tá potom zažiari a odstráni omyly.
Hoci je teológia tohto autora takpovediac „nadosobná“, skutočne cirkevná, predsa ju môžeme zaradiť do 6. storočia. Prečo? Gréckeho ducha, ktorého dal do služieb evanjelia, našiel Dionýz v diele istého Proklosa, ktorý zomrel v Aténach v roku 485. Tento autor patril k neskorému platonizmu, myšlienkovému prúdu, ktorý transformoval Platónovu filozofiu na istý druh náboženstva s cieľom vytvoriť rozsiahlu apológiu gréckeho polyteizmu a po úspechu kresťanstva umožniť návrat gréckeho náboženstva. Proklos chcel dokázať, že božstvá sú v skutočnosti sily pôsobiace vo vesmíre. V dôsledku toho sa mal polyteizmus považovať za pravdivejší ako monoteizmus s jediným Bohom Stvoriteľom. Proklos ukázal veľkolepý kozmický systém tajomných síl, božstiev, pomocou ktorého mohol človek v tomto zbožštenom vesmíre nájsť prístup k božstvu. Rozlišoval však cestu pre jednoduchých ľudí, ktorí nie sú schopní povzniesť sa do výšin pravdy a ktorým mohli postačovať isté ríty, a cestu pre mudrcov, ktorí sa však museli očistiť, aby prišli k čistému svetlu.
Takéto myslenie je zreteľne hlboko protikresťanské. Je to oneskorená reakcia na víťazstvo kresťanstva. Ide o protikresťanské zneužitie Platóna, keď sa už učenie tohto veľkého filozofa aplikovalo aj v kresťanstve. Zaujímavé je, že Pseudo-Dionýz si pomohol práve týmto myslením, aby ukázal Kristovu pravdu. Tento polyteistický vesmír premenil na vesmír stvorený Bohom, na harmóniu Božieho vesmíru, kde sú všetky sily oslavou Boha. Ukázal tak, že táto veľká harmónia, táto kozmická symfónia – počnúc serafínmi, anjelmi a archanjelmi až po človeka a všetko stvorenie - spoločne odzrkadľuje krásu Boha a je oslavou Boha. Polyteistický obraz tak premenil na oslavu Stvoriteľa a jeho stvorenia. 
Keďže je stvorenie oslavou Boha, Pseudo-Dionýzova teológia sa stáva liturgickou teológiou: Boha možno nájsť predovšetkým vtedy, ak ho chválime, nie ak o ňom iba rozmýšľame. A liturgia nie je niečo, čo sme vytvorili my, čo sme si vymysleli preto, aby sme v istom čase mali nejakú náboženskú skúsenosť; je spevom zboru stvorenia a vstupuje do samotnej kozmickej reality. A práve tým sa liturgia – zdanlivo len cirkevná – stáva rozsiahlou a veľkolepou, stáva sa jednotou nás samých s jazykom všetkého stvorenia. Dionýz hovorí: o Bohu nemožno hovoriť abstraktne. Hovoriť o Bohu znamená vždy – ak použijeme grécke slovo – hymnein, spievať Bohu veľký chválospev tvorstva, ktorý sa odráža a konkretizuje v liturgickej chvále. 
No napriek tomu, že jeho teológia je kozmická, cirkevná a liturgická, je aj hlboko osobná. Dionýz vytvoril prvú veľkú mystickú teológiu. Ba dokonca aj slovo „mystický“ nadobúda uňho nový význam. Až dovtedy bolo toto slovo pre kresťanov ekvivalentom slova sviatostný, teda prináležiaci k mysterion, k sviatosti. V jeho poňatí sa slovo mystika stáva osobnejším: vyjadruje cestu duše k Bohu. 
A ako možno Boha nájsť? Tu pozorujeme ďalší dôležitý prvok dialógu medzi gréckou filozofiou a kresťanstvom, osobitne biblickou vierou. Platón a veľkí filozofi zdanlivo hovorili o Bohu oveľa vznešenejšie a pravdivejšie, v porovnaní s nimi sa Biblia zdá „barbarská“, jednoduchá, či - ako sa dnes zvykne vravieť - predkritická. Dionýz však tvrdí, že je nutné práve to, aby sme pochopili, že aj najvyššie predstavy o Bohu nikdy nedosahujú jeho pravú veľkosť - vždy sú nenáležité. 
Tieto obrazy nám v skutočnosti len umožňujú pochopiť, že Boh presahuje všetky naše predstavy. V jednoduchosti obrazov nachádzame viac pravdy než v tých najdokonalejších predstavách. Božia tvár predstavuje našu neschopnosť reálne vyjadriť to, kým je. Preto hovoríme, ako to robí Pseudo-Dionýz, o „negatívnej teológii“. Ľahšie je nám povedať, aký Boh nie je, než vyjadriť, kým v skutočnosti je. Iba s pomocou týchto obrazov môžeme vytušiť jeho pravú tvár. Na druhej strane je však Božia tvár veľmi konkrétna: je to Ježiš Kristus. A hoci nám Dionýz podľa Proklosovho vzoru ukazuje takú harmóniu nebeských zborov, až sa zdá, že každý od každého závisí, pravdou zostáva, že naša cesta k Bohu je od neho veľmi ďaleko. Pseudo-Dionýz však ukazuje, že cestou k Bohu je napokon sám Boh, ktorý sa nám priblížil v Ježišovi Kristovi.
Veľká a tajomná teológia sa tým stáva tak v liturgickej interpretácii, ako aj v rozprávaní o Ježišovi Kristovi veľmi konkrétnou. Dionýz Areopagita týmto všetkým silne ovplyvnil celú stredovekú teológiu i celú mystiku - tak východnú, ako aj západnú. V 13. storočí ho znovu objavil predovšetkým sv. Bonaventúra, veľký františkánsky teológ, ktorý v jeho mystickej teológii našiel konceptuálny nástroj na interpretáciu jednoduchého a zároveň veľmi hlbokého dedičstva sv. Františka. Ten spolu s Dionýzom napokon hovoria, že láska vidí viac ako rozum. Tam, kde je láska, nemá viac prístup temnota rozumu. Láska vidí, láska je zrakom a táto skúsenosť nám dá viac ako uvažovanie. Aká je to skúsenosť, to Bonaventúra vidí u sv. Františka - je to skúsenosť veľmi pokornej, veľmi realistickej cesty, po ktorej sa deň čo deň kráča spoločne s Kristom prijatím kríža ako on. V tejto chudobe a v tejto pokore, ktorá sa žije aj cirkevne, je skúsenosť Boha, ktorá prevyšuje skúsenosť dosiahnutú uvažovaním - v nej sa skutočne dotýkame Božieho Srdca.
Dnes je Dionýz Areopagita znova aktuálny: javí sa ako významný prostredník v modernom dialógu medzi kresťanstvom a mystickými náboženstvami Ázie, ktorých charakteristickým znakom je presvedčenie, že nemožno povedať, kto je Boh. Možno o ňom hovoriť len „negatívnou“ formou – kým nie je. O Bohu sa dá hovoriť len pomocou záporného „nie je...“ a aj dosiahnuť ho možno len vstúpením do tejto skúsenosti „nie je...“. Tu sa črtá istá blízkosť medzi myslením Areopagitu a ázijskými náboženstvami. Preto môže byť prostredníkom aj v súčasnosti tak, ako bol medzi gréckym duchom a evanjeliom.

Ukazuje sa, že dialógu neprospieva povrchnosť. Vstup do hlbín stretnutia s Kristom otvára široký priestor aj pre dialóg. Kto sa stretne so svetlom Pravdy, zistí, že je svetlom pre všetkých. Spory sa stratia a zrazu možno druhého pochopiť, alebo aspoň s ním hovoriť, zblížiť sa. Cestou pre dialóg je práve byť v Kristovi blízko Bohu, v hĺbke stretnutia s ním, v skúsenosti pravdy, ktorá nás otvára svetlu a pomáha nám ísť v ústrety druhým: svetlu pravdy, svetlu lásky. A nakoniec nám hovorí: choďte každý deň cestou skúsenosti, pokornej skúsenosti viery. Srdce sa vtedy stáva veľkým a môže vidieť a osvietiť aj rozum, aby videl krásu Boha. Prosme Pána, aby nám aj dnes pomáhal dať do služby evanjelia múdrosť našej doby, odhaľujúc opäť krásu viery a stretnutie s Bohom v Kristovi
.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: