Roman Melodus - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 21.5.2008

 

Drahí bratia a sestry,
po rade katechéz o cirkevných otcoch by som dnes chcel hovoriť o málo známej postave - o Romanovi Melodusovi, ktorý sa narodil okolo roku 490 v Emise (dnešnom Homse) v Sýrii. Tento teológ, básnik a skladateľ patrí k veľkému zástupu tých teológov, ktorí teológiu premenili na poéziu. Spomeňme si len na jeho spolurodáka sv. Efréma Sýrskeho, ktorý žil dvesto rokov pred ním. No môžeme si pripomenúť aj západných teológov, napríklad sv. Ambróza, ktorého hymny sú dodnes súčasťou našej liturgie a dotýkajú sa našich sŕdc, alebo teológa a veľkého mysliteľa sv. Tomáša, ktorý zanechal hymny na zajtrajšiu slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi. Spomeňme aj sv. Jána z Kríža a mnohých ďalších. Viera je láska, a preto vytvára poéziu a hudbu. Viera je radosť, a preto vytvára krásu.
Roman Melodus je jedným z nich - teológ, básnik a skladateľ. Po prvých kontaktoch s gréckou a sýrskou kultúrou vo svojom rodnom meste sa presťahoval do Beritu (dnešného Bejrútu), kde sa zdokonalil v klasickom vzdelaní a v rétorických schopnostiach. Bol vysvätený za trvalého diakona (okolo roku 515) a tri roky pôsobil ako kazateľ. Pred koncom vlády Anastázia I. (približne roku 518) sa presťahoval do Konštantínopola a usadil sa v kláštore pri Kostole Theotókos (Bohorodičky). Tu sa odohrala kľúčová udalosť jeho života: Sinassarius informuje, že sa mu vo sne zjavila Božia Matka a darovala mu básnickú charizmu. Mária mu totiž prikázala zhltnúť zvitok. Keď sa nasledujúce ráno zobudil – bol sviatok Narodenia Pána – Roman zvolal z kazateľnice: ,Dnes Panna porodí Transcendentného` (hymnus O narodení I., Prológ). Stal sa tak z neho kazateľ-spevák a zostal ním až do svojej smrti (po roku 555).
Roman sa zapísal do dejín ako jeden z najvýraznejších autorov liturgických hymnov. V tých časoch bola homília pre veriacich prakticky jedinou príležitosťou katechetického poučenia. Roman sa tak stáva významným svedkom náboženského cítenia svojej doby, ale aj živého a originálneho spôsobu katechézy. Jeho skladby nám umožňujú uvedomiť si tvorivosť takejto formy katechézy, tvorivosť teologického myslenia, estetického cítenia a posvätnej hymnografie tých čias. Miesto, kde Roman kázal, bola svätyňa na predmestí Konštantínopola. Vystupoval na kazateľnicu uprostred kostola a prihováral sa k spoločenstvu, využívajúc pomerne okázalú scénu - nástenné maľby alebo ikony na kazateľnici - a niekedy si pomáhal aj dialógom. Jeho homílie boli metrickými spevmi, ktoré sa nazývali kontákiony. Slovo kontákion, malá palica, odkazuje zrejme na paličku, okolo ktorej je obtočený zvitok liturgického alebo iného rukopisu. Takýchto kontákionov, ktoré sa nám zachovali pod Romanovým menom, je 89. Tradícia mu ich však pripisuje až tisíc.
Každý kontákion je zložený spravidla z osemnástich až dvadsiatich štyroch strof s rovnakým počtom slabík štruktúrovaných podľa vzoru prvej strofy (irmo). Rytmické prízvuky veršov všetkých strof sú pripodobnené tým z irmu. Každá strofa sa končí zvyčajne identickým refrénom (efimnio), ktorý vytvára básnický celok. Okrem toho začiatočné písmená každej strofy odkazujú na meno autora (akrostich), ktoré často predchádza prívlastok „pokorný“. Hymnus je zakončený modlitbou vzťahujúcou sa na udalosti, ktoré sa ním oslavujú alebo pripomínajú. Na záver biblického čítania Roman spieval prológ, a to vo forme modlitby alebo prosby. Ohlasoval takto tému homílie a potom vysvetľoval refrén, ktorý sa zborovo opakoval na konci každej strofy, ktorú prednášal dôrazne a nahlas.
Výrečný príklad predstavuje kontákion z Veľkého piatka: ide o dramatický dialóg medzi Máriou a jej Synom, ktorý sa odohráva na krížovej ceste. Mária hovorí: „Kam ideš, syn môj? Prečo tak rýchlo končíš beh svojho života?/ Nikdy by som neverila, ó, synu, že ťa uvidím v takomto stave,/ ani by som si nikdy nepredstavovala, že by zúrivosť bezbožných mohla dospieť až tak ďaleko,/ že by vztiahli na teba ruky proti akejkoľvek spravodlivosti.” Ježiš odpovedá: „Prečo plačeš, mať moja? ... Či nemám trpieť? Či nemám umrieť?/ Ako by som potom mohol zachrániť Adama?“ 
Máriin Syn matku utešuje, ale ju aj odkazuje na jej úlohu v dejinách spásy: „Odlož teda, matka, odlož svoju bolesť:/ nárek ti nepatrí, pretože si bola nazvaná ,milostiplná`“ (Mária pod krížom, 1 - 2; 4 - 5). 
V hymne o Abrahámovej obete si potom Sára vyhradzuje pre seba rozhodnutie o Izákovom živote. Abrahám hovorí: „Keď Sára vypočuje, môj Pane, všetky tvoje slová,/ poznajúc túto tvoju vôľu, povie mi:/ - Ak ten, kto nám ho dal, ho berie späť, prečo nám ho dal?/ ... - Ty, ó, starec, nechaj mi môjho syna,/ a keď ho bude chcieť ten, kto ťa povolal, musí to povedať mne“ (Abrahámova obeta, 7).
Roman nepoužíva vznešenú gréčtinu byzantského dvora, ale jednoduchú, blízku reči ľudu. Chcel by som tu uviesť príklad jeho živého a veľmi osobného spôsobu hovorenia s Pánom Ježišom: nazýva ho „zdrojom, ktorý nepáli, a svetlom proti temnotám“ a hovorí: „Horím túžbou držať ťa v rukách ako lampu;/ kto totiž prináša lampu medzi ľudí, je ožiarený bez toho, aby sa popálil./ Ožiar ma teda ty, ktorý si neuhasiteľnou Lampou“ (Sviatok uvedenia alebo stretnutia, 8). 
Presvedčivá sila jeho kázní bola založená na dokonalom súlade medzi jeho slovami a skutkami. V jednej modlitbe hovorí: „Daj, aby bol môj jazyk jasný, môj Spasiteľu, otvor moje ústa,/ a keď mi ich naplníš, zasiahni moje srdce, aby moje konanie/ bolo v súlade s mojimi slovami“ (Poslanie apoštolov, 2).
Preskúmajme teraz niektoré jeho hlavné témy. Základnou témou jeho kázania bola jednota Božieho konania v dejinách, jednota medzi stvorením a dejinami spásy, jednota medzi Starým a Novým zákonom. 
Ďalšou dôležitou témou je pneumatológia, teda náuka o Duchu Svätom. Na sviatok Turíc zdôrazňuje kontinuitu medzi Kristom, ktorý vystúpil do neba, a apoštolmi, teda Cirkvou, a takto oslavuje misijnú činnosť vo svete: „božskou mocou získali všetkých ľudí;/ vzali si Kristov kríž ako pero,/ slová použili ako siete a chytili do nich svet,/ Slovo mali ako dômyselnú udicu,/ ako návnada im poslúžilo telo zvrchovaného Vládcu vesmíru” (Turíce 2; 18).
Ďalšou ústrednou témou bola, prirodzene, kristológia. Nezachádza pritom do zložitých koncepcií teológie, ktoré boli v tých časoch veľmi diskutované a pre ktoré tak veľmi utrpela jednota nielen medzi teológmi, ale aj medzi kresťanmi v Cirkvi. Hlásal kristológiu jednoduchú, no základnú, kristológiu veľkých koncilov. Roman bol však predovšetkým blízky ľudovej zbožnosti – napokon aj koncepcie veľkých koncilov sa zrodili z ľudovej zbožnosti a z poznania kresťanského srdca –, a preto zdôrazňuje, že Kristus je pravý človek a pravý Boh, a ako pravý Bohočlovek je jedinou osobou, syntézou stvorenia a Stvoriteľa: v jeho ľudských slovách počujeme hovoriť samotné Božie Slovo. „Kristus bol človekom,“ hovorí, „ale bol aj Bohom,/ nebol však rozdelený na dvoje: je Jeden, syn Otca, ktorý je len jeden” (Pašie 19). 
Pokiaľ ide o mariológiu, Roman - vďačný Panne Márii za dar básnickej charizmy - spomína ju temer vo všetkých hymnoch a venuje jej najkrajšie kontákiony: Narodenie, Zvestovanie, Božské materstvo, Nová Eva.
A nakoniec jeho morálne ponaučenia - vzťahujú sa k poslednému súdu (Desať panien II). Vedie nás k tomuto okamihu pravdy nášho života, k stretnutiu so spravodlivým Sudcom, a preto vyzýva na obrátenie cez pokánie a pôst. V pozitívnom zmysle má kresťan praktizovať milosrdnú lásku, dávať almužnu. Zdôrazňuje primát lásky pred odriekaním, a to v dvoch hymnoch - Svadba v Káne a Desať panien. Láska je najväčšia zo všetkých čností: „Desať panien malo čnosť nedotknutého panenstva,/ u piatich z nich však tvrdá prax nepriniesla ovocie./ Ostatné svietili lampami lásky k ľudstvu,/ preto ich ženích pozval” (Desať panien, 1).
Chvejúce sa človečenstvo, planúca viera a hlboká pokora prenikajú všetkými spevmi Romana Melodusa. Tento veľký básnik a skladateľ nám pripomína celý poklad kresťanskej kultúry zrodenej z viery, zrodenej zo srdca, ktoré sa stretlo s Kristom, Božím Synom. Z tohto kontaktu srdca s Pravdou, ktorá je Láskou, sa rodí kultúra, rodí sa z nej celá veľká kresťanská kultúra. Ak viera zostane živá, toto kultúrne dedičstvo sa nestane mŕtvym, ale zostane živé a aktuálne. Ikony sa aj dnes prihovárajú srdciam veriacich, nie sú to veci minulé. Katedrály nie sú stredovekými pamätníkmi, ale sú to domy života, kde sa cítime „doma”: stretávame sa tam s Bohom a jedni s druhými. Ani veľkolepá hudba – gregoriánsky chorál alebo Bach či Mozart – nie je záležitosťou minulosti, ale žije z vitality liturgie a našej viery. 
Ak je viera živá, ani kresťanská kultúra sa nestane „minulosťou”, ale ostane živá a aktuálna. A ak je viera živá, aj dnes môžeme odpovedať na imperatív, ktorý sa ustavične opakuje v žalmoch: „Spievajte Pánovi pieseň novú.” Tvorivosť, inovácia, nová pieseň, nová kultúra a prítomnosť celého kultúrneho bohatstva vo vitalite viery sa navzájom nevylučujú, ale sú jedinou realitou - sprítomňujú Božiu krásu a radosť z toho, že sme jeho deťmi.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)
 

Katechezy: 
Súvisiace: