Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 4.6.2008

Drahí bratia a sestry,
na našom dnešnom stredajšom stretnutí sa vrátim k mimoriadnej postave pápeža Gregora Veľkého, aby sme z jeho bohatého učenia prijali ďalšie svetlo. Napriek mnohým úlohám spojeným s jeho funkciou biskupa Ríma, zanechal mnohé diela, z ktorých Cirkev v nasledujúcich storočiach čerpala plným priehrštím. Okrem značnej zbierky listov – Registra obsahujúceho vyše 800 listov, ktorý som spomenul v minulej katechéze –, zanechal predovšetkým spisy exegetického charakteru, medzi ktorými vynikajú Morálny komentár k Jóbovi známy pod latinským názvom Moralia in Iob, Homílie na Ezechiela, Homílie na evanjeliá. Ďalej je významné dielo hagiografického charakteru Dialógy, ktoré Gregor napísal na povzbudenie longobardskej kráľovnej Teodolindy. Jeho hlavným a najznámejším dielom je však bezpochyby Regula pastoralis, ktorú pápež napísal s jasne programovým zameraním na začiatku svojho pontifikátu.
Ak chceme urobiť stručný rozbor týchto diel, musíme predovšetkým poznamenať, že Gregor sa vo svojich spisoch nesnaží načrtnúť „svoju“ náuku, vlastné originálne myslenie. Skôr chce byť hlásateľom tradičného učenia Cirkvi, chce byť jednoducho ústami Krista a jeho Cirkvi na ceste, ktorú treba prejsť smerom k Bohu. V tejto súvislosti sú príkladom jeho exegetické komentáre. Bol vášnivým čitateľom Biblie, ku ktorej pristupoval nielen s čisto špekulatívnymi cieľmi. Uvedomoval si, že kresťan musí zo Svätého písma čerpať nielen teoretické poznatky, ale skôr každodennú potravu pre svoju dušu, pre svoj ľudský život na tomto svete. Napríklad v Homíliách na Ezechiela zdôrazňuje práve túto funkciu posvätného textu: pristupovať k Svätému písmu len pre uspokojenie svojej túžby po poznaní znamená upadnúť do pokušenia pýchy a vystaviť sa tak riziku skĺznutia do herézy. Pre toho, kto chce, vychádzajúc z tejto svätej knihy, preniknúť do nadprirodzených skutočností, je prvým pravidlom intelektuálna pokora. Pokora, pochopiteľne, nevylučuje seriózne štúdium. Ostáva však nevyhnutná na to, aby toto štúdium bolo napokon duchovne osožné, lebo umožňuje preniknúť do hĺbky textu. Len s takýmto vnútorným postojom sa dá skutočne počúvať a napokon i vnímať Boží hlas. Na druhej strane, pokiaľ ide o Božie slovo, samotné jeho pochopenie je nanič, ak nevedie ku konaniu. 
V Homíliách na Ezechiela sa nachádza aj jedno krásne vyjadrenie, že „hlásateľ musí naplniť svoje pero krvou svojho srdca, len tak jeho hlásanie dosiahne ucho blížneho“. Pri ich čítaní vidno, že Gregor ich skutočne písal krvou svojho srdca, a preto oslovujú dnes aj nás.
Túto tému Gregor rozvíja aj vo svojom Morálnom komentári k Jóbovi. Nasledujúc patristickú tradíciu, skúma posvätný text v jeho troch rozmeroch - literárnom, alegorickom a morálnom, čo sú rozmery jediného zmyslu Svätého písma. Gregor však predsa väčšiu váhu pripisuje morálnemu zmyslu. V tejto perspektíve predkladá svoje myslenie pomocou niekoľkých príznačných dvojíc slov: vedieť - robiť, hovoriť - žiť, poznať - konať. Naznačuje nimi dve stránky ľudského života, ktoré by mali byť komplementárne, hoci sa často stávajú protikladnými. Hovorí, že morálny ideál spočíva vždy v uskutočnení harmonickej jednoty slova a činu, myslenia a záväzku, modlitby a venovania sa povinnostiam vlastného stavu: to je cesta ako realizovať syntézu, vďaka ktorej božské zostúpi na človeka a človek sa povznesie až po stotožnenie sa s Bohom. Veľký pápež tak načrtáva kompletný plán života autentického veriaceho. Práve preto sa morálny Komentár k Jóbovi stal v stredoveku istým druhom summy kresťanskej morálky.
Veľmi významné a pekné sú Homílie na evanjeliá. Prvá z nich bola prednesená v Bazilike sv. Petra v Adventnom období v roku 590, teda pár mesiacov po jeho zvolení za pápeža, a posledná v Bazilike sv. Vavrinca na druhú nedeľu po Turícach v roku 593. Pápež kázal ľudu v chrámoch, kde sa slávili tzv. statio – štácie (miesta zastavenia), osobitné modlitbové ceremónie počas významných liturgických období – alebo sviatky titulárnych mučeníkov. Hlavná myšlienka, ktorá spája roličné Gregorove príhovory, je obsiahnutá v slove praedicator (kazateľ): nielen Boží služobník, ale aj každý kresťan má za úlohu stať sa „kazateľom“ toho, čo zakúsil vo vlastnom vnútri, podľa príkladu Krista, ktorý sa stal človekom, aby všetkým priniesol spásu. Túto úlohu treba chápať v eschatologickom horizonte. Očakávanie, že všetko sa zavŕši v Kristovi, tvorí konštantu myslenia tohto veľkého pápeža a stáva sa inšpirujúcim podnetom každej jeho myšlienky a aktivity. Z nej vychádzajú aj jeho neprestajné výzvy na bdelosť a angažovanie sa v dobrých dielach.
Azda najucelenejším dielom Gregora Veľkého je Regula pastoralis, napísaná v prvých rokoch jeho pontifikátu. V nej sa sv. Gregor usiluje vykresliť osobu ideálneho biskupa, učiteľa a vodcu svojho stáda. Z tohto dôvodu opisuje závažnosť úradu pastiera Cirkvi a povinnosti, ktoré zahŕňa, a pripomína, že túto úlohu nemajú ľahkovážne vyhľadávať tí, ktorí na ňu nie sú povolaní, a tí, ktorí ju prijali bez potrebnej reflexie, nech v duši pocítia náležitú bázeň. 
Rozvíjajúc svoju obľúbenú tému, Gregor tvrdí, že biskup je predovšetkým typickým kazateľom, a ako taký musí byť v prvom rade príkladom pre druhých, aby sa ostatní mohli orientovať podľa jeho správania. Účinné pastoračné pôsobenie si vyžaduje, aby poznal jeho adresátov a prispôsobil svoje príhovory ich konkrétnej situácii. Gregor opisuje aj rôzne kategórie veriacich pomocou vhodných a výstižných postrehov, čo potvrdzuje názor tých, ktorí v tomto diele vidia aj psychologický traktát. Z toho je zrejmé, že svoje stádo skutočne poznal a obracal sa na konkrétnych ľudí svojej doby a svojho mesta.
Veľký pápež pritom kladie dôraz na to, že pastier má povinnosť každý deň si znovu uvedomovať svoju nehodnosť, aby pred očami najvyššieho Sudcu pýcha nezmarila vykonané dobro. Preto je posledná kapitola jeho Reguly venovaná pokore: „Ak pocítime uspokojenie z mnohých dosiahnutých cností, je dobre zamyslieť sa nad svojimi nedostatkami a pokoriť sa: namiesto toho, aby sme uvažovali o vykonanom dobre, treba uvažovať o tom, čo sme zanedbali.“ 
Všetky tieto cenné usmernenia poukazujú na to, akú vznešenú predstavu mal sv. Gregor o dušpastierskej starostlivosti, ktorú nazýval ars artium, umenie umení. 
Regula mala taký veľký úspech, že bola čoskoro preložená do gréčtiny a do anglosaských jazykov, čo bolo veľmi zriedkavé. Významné je aj dielo Dialógy, v ktorom Gregor priateľovi, diakonovi Petrovi, presvedčenému, že skazenosť vtedajších mravov neumožňuje zrod svätcov tak ako v minulosti, ukazuje opak: svätosť je možná stále, aj v ťažkých časoch. Dokazuje to tak, že rozpráva o živote súčasných alebo nedávno zosnulých ľudí, ktorých možno právom označiť za svätých, hoci neboli kanonizovaní. Rozprávanie sprevádzajú teologické a mystické úvahy, ktoré robia z knihy jedinečný hagiografický text, schopný podmaniť si celé generácie čitateľov. Obsah čerpá zo živých ľudových tradícií a má za cieľ povzbudiť a formovať upriamením pozornosti čitateľa na celý rad otázok, ako napríklad zmysel zázraku, interpretácia Svätého písma, nesmrteľnosť duše, existencia pekla, predstava posmrtného sveta, teda témy vyžadujúce si primerané vysvetlenie. Druhý diel je celý venovaný postave Benedikta z Nursie a je jedinečným starobylým svedectvom o živote tohto svätého mnícha, ktorého duchovná krása z textu jasne vystupuje.
V teologickom chápaní, ktoré Gregor prostredníctvom svojich diel rozvíja, sa minulosť, súčasnosť i budúcnosť relativizujú. Pre neho je najdôležitejšie celé rozpätie dejín spásy, ktoré sa neprestajne odvíjajú pomedzi temné zákutia čias. V tejto perspektíve je príznačné, že do stredu Morálneho komentára k Jóbovi zaraďuje správu o obrátení Anglov. V jeho očiach totiž táto udalosť znamenala napredovanie Božieho kráľovstva, o ktorom hovorí Písmo, a preto mohla byť oprávnene spomenutá v komentári k tejto svätej knihe. Podľa neho sa vodcovia kresťanských spoločenstiev musia usilovať o nové chápanie rozličných udalostí vo svetle Božieho slova. V tomto zmysle veľký pápež cítil povinnosť usmerniť pastierov i veriacich na ich duchovnej ceste k osvietenému a konkrétnemu lectio divina zasadenému do rámca vlastného života.
Prv než uzavriem túto katechézu, musím sa ešte zmieniť o vzťahoch, ktoré Gregor pestoval s patriarchami Antiochie, Alexandrie a samotného Konštantínopolu. Neprestajne sa usiloval o uznanie a rešpektovanie ich práv, vyhýbajúc sa akémukoľvek zásahu, ktorý by obmedzil ich legitímnu autonómiu. Ak sa však Gregor v kontexte danej historickej situácie postavil proti titulu „ekumenický“ vo vzťahu k patriarchovi z Konštantínopolu, nerobil to preto, že by chcel obmedziť alebo poprieť jeho legitímnu autoritu, ale preto, lebo sa obával o bratskú jednotu univerzálnej Cirkvi. Robil to predovšetkým pre svoje hlboké presvedčenie, že pokora musí byť základnou cnosťou každého biskupa, tým viac patriarchu. 
Gregor ostal vo svojom srdci jednoduchým mníchom, a preto bol rozhodne proti akýmkoľvek vznešeným titulom. Chcel byť – a to sú jeho slová – servus servorum Dei. Tento výraz, ktorý používal, nebol v jeho ústach len zbožnou frázou, ale opravdivým vyjadrením jeho spôsobu života a konania. Bol hlboko zasiahnutý pokorou Boha, ktorý sa v Kristovi stal naším sluhom a umyl a umýva nám špinavé nohy. Preto bol presvedčený, že predovšetkým biskup by mal túto Božiu pokoru napodobňovať a tak nasledovať Krista. Jeho túžbou bolo žiť skutočne ako mních neustále v rozhovore s Božím slovom. Avšak z lásky k Bohu sa dokázal v časoch plných súženia a utrpenia stať sluhom všetkých, dokázal sa stať „sluhom sluhov“. Práve preto, že to dokázal, je veľký a ukazuje aj nám mieru opravdivej veľkosti.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)