Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 12.6.2008

Drahí bratia a sestry,
dnes by som chcel hovoriť o sv. opátovi Kolumbánovi, najznámejšom Írovi raného stredoveku. Oprávnene ho možno nazývať „európskym” svätým, pretože ako mních, misionár a spisovateľ pracoval v rôznych krajinách západnej Európy. Spolu s inými svojimi rodákmi tých čias si uvedomoval kultúrnu jednotu Európy. V jednom liste, ktorý napísal okolo roku 600 a adresoval pápežovi Gregorovi Veľkému, sa prvý raz vyskytuje výraz „totius Europae” (v celej Európe), odkazujúci na prítomnosť Cirkvi na tomto kontinente (porov. Epistula I, 1).
Kolumbán sa narodil okolo roku 543 v provincii Leinster na juhovýchode Írska. Doma ho vychovávali vynikajúci učitelia, ktorí ho poslali študovať tzv. slobodné umenia. Neskôr sa zveril vedeniu opáta Sinella z komunity v Cluain-Inis v severnom Írsku, kde si mohol prehĺbiť znalosti Svätého písma. Keď mal približne dvadsať rokov, vstúpil do kláštora v Bangore na severovýchode ostrova, kde bol opátom Comgall, mních známy svojimi cnosťami a asketickou prísnosťou. V plnom súlade so svojím opátom Kolumbán horlivo praktizoval prísnu kláštornú disciplínu a viedol život modlitby, askézy a štúdia. Tam bol tiež vysvätený za kňaza. Život v Bangore a príklad opáta ovplyvnili Kolumbánovo chápanie mníšstva, ktoré časom dozrelo a v priebehu života ho ďalej šíril.
Vo veku približne päťdesiat rokov, nasledujúc typicky írsky asketický ideál peregrinatio pro Christo (stať sa pre Krista pútnikom), Kolumbán opustil ostrov, aby sa s dvanástimi druhmi vybral na európsky kontinent na misie. Musíme si pritom uvedomiť, že migrácia národov zo severu a z východu spôsobila, že celé už pokresťančené regióny znovu upadli do pohanstva. Okolo roku 590 pristála táto malá skupinka misionárov na pobreží Bretónska. Kráľ z franskej Austrázie (terajšieho Francúzska) ich prijal láskavo, žiadali si iba kúsok neobrobenej zeme. Dostali celkom zborenú a opustenú antickú rímsku pevnosť Annegray, zarastenú lesom. Mnísi, zvyknutí na veľmi asketický život, si o pár mesiacov dokázali na ruinách postaviť prvú pustovňu. Tak sa ich dielo novej evanjelizácie začalo uskutočňovať predovšetkým prostredníctvom života. 
S novou kultiváciou pôdy sa začala aj nová kultivácia duší. Povesť týchto cudzích mníchov, ktorí sa venovali modlitbe, žili veľmi stroho, budovali domy a obrábali pôdu, sa veľmi rýchlo rozšírila a pritiahla pútnikov a kajúcnikov. Predovšetkým mnoho mladých žiadalo o prijatie do mníšskej komunity, aby mohli ako oni žiť týmto príkladným životom, ktorý obnovoval zem i duše. Čoskoro bolo nutné založiť druhý kláštor. Vybudovali ho len o niekoľko kilometrov ďalej, na ruinách antického kúpeľného mesta Luxeuil. Kláštor sa potom stal centrom šírenia mníšskej a misijnej írskej tradície na európskom kontinente. Tretí kláštor bol postavený vo Fontaine, hodinu cesty na sever.
V Luxeuil žil Kolumbán temer dvadsať rokov. Tam svätec napísal pre svojich nasledovníkov Regulu monachorum, ktorá bola istý čas v Európe rozšírenejšia ako regula sv. Benedikta. Načrtol v nej ideálny obraz mnícha. Ide o jedinú starobylú írsku mníšsku regulu, ktorá sa zachovala. Na doplnenie potom vypracoval Regulu coenobialis, istý druh trestného kódexu na priestupky mníchov. Obsahuje pre moderné vnímanie veľmi zarážajúce tresty, vysvetliteľné iba dobovou a krajovou mentalitou. 
Ďalším veľmi známym dielom, nazvaným De poenitentiarum misura taxanda, napísaným tiež v Luxeuil, Kolumbán zaviedol na kontinente osobnú spoveď a osobné a opakované pokánie. Toto pokánie bolo nazvané „tarifné”, pretože bol stanovený pomer medzi závažnosťou hriechu a druhom pokánia uloženým spovedníkom. Tieto novinky vzbudili u miestnych biskupov podozrenie, ktoré sa zmenilo na nepriateľstvo, keď sa Kolumbán odvážil otvorene ich karhať za niektoré zlozvyky. 
Príležitosťou ako vyjadriť odpor, bola diskusia vo veci termínu Veľkej noci. Írsko sa držalo východnej tradície, ktorá bola iná ako tradícia rímska. Írsky mních bol v roku 603 povolaný do Châlon–sur–Saôn, aby pred synodou zdôvodnil svoje stanovisko týkajúce sa pokánia a Veľkej noci. Namiesto toho, aby sa dostavil pred synodu, poslal list, v ktorom tento problém zľahčoval a vyzýval synodálnych otcov, aby diskutovali nielen o probléme termínu Veľkej noci, podľa neho podružnom, „ale aj o všetkých nutných kánonických normách, ktoré – a to je vážnejšie – mnohí nerešpektujú” (porov. Epistula II, 1). Súčasne napísal pápežovi Bonifácovi IV. – tak ako sa pred niekoľkými rokmi obrátil na pápeža Gregora Veľkého (porov. Epistula I) –, aby bránil írsku tradíciu (porov. Epistula III).
Keďže Kolumbán bol vo všetkých morálnych otázkach neoblomný, dostal sa do konfliktu aj s kráľovským dvorom, lebo kráľovi Teodorikovi ostro vytýkal jeho mimomanželské vzťahy. Zrodil sa z toho celý rad intríg a manévrov na osobnej, rehoľnej i politickej úrovni. V roku 610 vyústili do dekrétu, ktorým boli Kolumbán a všetci mnísi írskeho pôvodu vyhostení z Luxeuil a odsúdení do definitívneho vyhnanstva. Eskortovali ich až k moru a na náklady dvora nalodili a poslali do Írska. Neďaleko brehu však loď narazila na plytčinu a kapitán, ktorý v tom videl znamenie z neba, odmietol pokračovať zo strachu, že bude Bohom prekliaty. Mníchov vysadil na pevnú zem. Mnísi sa však namiesto návratu do Luxeuil rozhodli začať nové evanjelizačné dielo. Nalodili sa a plávali proti prúdu po rieke Rýn. Po prvej etape v Tuggene pri Zürišskom jazere sa vydali do bregenzského regiónu pri Bodamskom jazere, aby evanjelizovali Alemanov.
Onedlho sa však Kolumbán v dôsledku politických udalostí, ktoré jeho dielu veľmi nepriali, rozhodol s väčšinou svojich učeníkov prekročiť Alpy. Ostal len jeden mních menom Gallus - Havel. Z jeho pustovne sa neskôr stalo známe opátstvo vo švajčiarskom San Gallene. Kolumbán prišiel do Itálie, kde bol milo prijatý na longobardskom kráľovskom dvore. Ihneď však musel čeliť mnohým ťažkostiam: život Cirkvi sužovala ariánska heréza, ktorá medzi Longobardmi ešte prevládala, a ďalšia schizma spôsobila odtrhnutie väčšiny miestnych cirkví severnej Itálie od spoločenstva s rímskym biskupom. Kolumbán zaujal v tejto situácii rozhodný postoj – napísal spis proti arianizmu a list Bonifácovi IV., aby ho presvedčil urobiť niektoré rozhodné kroky s cieľom nastoliť jednotu (porov. Epistula V). 
Keď mu longobardský kráľ v roku 612 alebo 613 pridelil pôdu v Bobbio v údolí Trebbia, Kolumbán založil nový kláštor, ktorý sa potom stal kultúrnym centrom porovnateľným so známym Montecassinom. Tu dožil do konca svojho života. Zomrel 23. novembra 615 a tento dátum je doteraz v rímskom ríte jeho pamätným dňom.
Posolstvo sv. Kolumbána vytrvalo zdôrazňuje obrátenie a odpútanie sa od pozemských dobier, pričom má na zreteli večné dedičstvo. Svojím asketickým životom a nekompromisným postojom zoči-voči skazenosti mocných pripomína prísnu postavu Jána Krstiteľa. Jeho prísnosť však nikdy nebola sama osebe cieľom. Bola iba prostriedkom na slobodné otvorenie sa Božej láske, odpoveďou celého jeho bytia na dary prijaté od Boha a znovuvytvorením Božieho obrazu v sebe. Zároveň pritom obrábal pôdu a obnovoval ľudskú spoločnosť. Z jeho Instructiones citujem: „Ak človek používa správne tie schopnosti, ktoré Boh udelil jeho duši, vtedy bude podobný Bohu. Pamätajme, že mu musíme vrátiť všetky tie dary, ktoré si u nás uložil, keď sme boli v prvotnom stave. Svojimi prikázaniami nás naučil, ako to urobiť. Prvé z nich je milovať Pána celým svojím srdcom, pretože on nás miloval ako prvý už na počiatku čias, ešte prv, ako sme uzreli svetlo tohto sveta” (porov. Instr. XI).
Tieto slová svätý Ír skutočne napĺňal vo svojom živote. Bol to veľmi vzdelaný muž, ktorý napísal aj latinské básne a príručku gramatiky - prejavilo sa v tom bohatstvo darov milosti, ktoré dostal. Bol neúnavným budovateľom kláštorov, ako aj zásadovým hlásateľom pokánia. Všetky svoje sily pritom venoval posilneniu kresťanských koreňov rodiacej sa Európy. Svojou duchovnou energiou, vierou, láskou k Bohu a blížnemu sa Kolumbán skutočne stal jedným z otcov Európy: aj nám dnes ukazuje, kde sú korene, z ktorých sa táto naša Európa môže znovuzrodiť.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)