Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 18. 6. 2008

Drahí bratia a sestry,
dnes by som chcel hovoriť o sv. Izidorovi zo Sevilly, ktorý bol mladším bratom Leandra, biskupa zo Sevilly a blízkeho priateľa pápeža Gregora Veľkého. Tieto skutočnosti sú dôležité, lebo umožňujú uvedomiť si kultúrny a duchovný kontext nevyhnutný na pochopenie osobnosti sv. Izidora. Za mnohé vďačí Leandrovi, ktorý bol veľmi náročný, usilovný a prísny a ktorý okolo mladšieho brata vytvoril rodinné prostredie charakteristické asketickými požiadavkami, aké sú vlastné mníchom, a pracovným rytmom, aký si vyžaduje seriózne štúdium. Okrem toho sa Leandro postaral, aby pripravil všetko potrebné na riešenie vtedajšej politicko-spoločenskej situácie. V tom čase totiž Vizigóti, barbari a ariáni napadli Iberský poloostrov a obsadili územia patriace Rímskej ríši a bolo ich treba znovu vydobyť pre Rím a katolícku vieru.
Leandrov a Izidorov dom mal knižnicu, ktorá obsahovala značné bohatstvo klasických, pohanských i kresťanských diel. Izidor, ktorého priťahovali zároveň jedny i druhé, bol preto pod vedením staršieho brata vychovávaný k prísnej študijnej disciplíne, diskrétnosti a rozlišovaniu.
V sevillskom biskupstve panovalo pokojné a otvorené ovzdušie. Usudzujeme tak podľa Izidorových kultúrnych a duchovných záujmov, ktoré sú zjavné z jeho vlastných diel obsahujúcich encyklopedické znalosti klasickej pohanskej kultúry a hlbšiu znalosť kresťanskej kultúry. Tým sa vysvetľuje eklektizmus charakteristický pre Izidorovu literárnu tvorbu, v ktorej s nesmiernou ľahkosťou prechádza od Marziala k Augustínovi, od Cicera ku Gregorovi Veľkému. Vnútorný zápas, ktorý musel mladý Izidor podstúpiť, keď sa po bratovi Leandrovi stal v roku 599 jeho nástupcom na biskupskom stolci v Seville, skutočne nebol ľahký. Možno práve pre tento ustavičný zápas so sebou samým vzniká pri čítaní diel tohto významného autora – považovaného za jedného z posledných kresťanských otcov staroveku – dojem voluntaristického prístupu. V roku 653 (len niekoľko rokov po jeho smrti v roku 636) ho Toledský koncil nazval „osvieteným učiteľom našej doby a slávou Katolíckej cirkvi“.
Izidor bol bezpochyby mužom výrazných dialektických protikladov. Aj v osobnom živote prežíval trvalý vnútorný konflikt, veľmi podobný tomu, ktorý sme videli u sv. Gregora Veľkého a sv. Augustína. Ide o konflikt medzi túžbou po samote, po oddaní sa výlučne meditácii Božieho slova a požiadavkami milosrdnej lásky voči bratom, za spásu ktorých ako biskup cítil zodpovednosť. O predstaviteľoch Cirkvi napríklad napísal: „Predstaviteľ Cirkvi (vir ecclesiasticus) sa musí na jednej strane nechať ukrižovať svetu umŕtvovaním tela a na druhej strane musí prijímať rozhodnutia cirkevného poriadku pochádzajúce z Božej vôle, aby sa pokorne venoval vedeniu, hoci to nechce“ (Sententiarum liber III, 33, 1: PL 83, col. 705 B). V nasledujúcom odseku dodáva: „Boží muži (sancti viri) si vôbec neželajú venovať sa svetským veciam a vzdychajú, keď sú na základe tajomného Božieho plánu poverení určitou zodpovednosťou... Robia všetko, aby sa tomu vyhli, ale nakoniec prijmú to, od čoho by najradšej ušli, a robia to, čomu sa chceli vyhnúť. Vstupujú totiž do tajomných hlbín svojho srdca a tam sa usilujú pochopiť, čo od nich žiada tajomná Božia vôľa. A keď si uvedomia, že sa musia podriadiť Božím plánom, pokorne sklonia šiju srdca pod jarmom božského rozhodnutia“ (Sententiarum liber III, 33, 3: PL 83, coll. 705 – 706).
Aby sme mohli Izidora lepšie pochopiť, treba predovšetkým pripomenúť zložitosť politickej situácie v jeho dobe, na ktorú som už poukázal. V rokoch mladosti okúsil horkosť exilu, no aj tak bol preniknutý apoštolským zápalom. Zažil opojnú radosť z toho, že mohol prispieť k formovaniu ľudu, aby napokon znovu našiel svoju jednotu tak na politickej, ako aj na náboženskej úrovni, keď sa vďaka Božej prozreteľnosti dedič vizigótskeho trónu Hermenegild obrátil z ariánstva na katolícku vieru. Predsa však nemožno podceňovať nesmierne ťažkosti, s ktorými sa boril pri riešení dosť závažných problémov, aké predstavovali napríklad vzťahy s heretikmi a so Židmi. Celý rad problémov, ktoré riešil v niektorých regiónoch Iberského polostrova v 6. storočí, sa javí veľmi realistický, najmä ak vezmeme do úvahy, že aj dnes sme svedkami dosť podobných situácií.
Bohatstvo kultúrnych poznatkov, ktorými Izidor disponoval, mu umožňovalo ustavične konfrontovať kresťanskú novosť s klasickým grécko-rímskym dedičstvom, hoci cennejší ako táto syntéza sa zdá jeho dar takzvaného collatio, teda zhromažďovania, čo sa prejavovalo v jeho mimoriadnej osobnej erudícii, hoci nie vždy tak usporiadanej, ako by sa žiadalo. V každom prípade je obdivuhodná jeho túžba neprehliadnuť nič z toho, čo ľudská skúsenosť v dejinách jeho vlasti a celého sveta vytvorila. Izidor nechcel stratiť nič z toho, čo človek vytvoril v dávnych dobách, či už boli pohanské, židovské alebo kresťanské. Nemožno sa preto diviť, že pre tento cieľ sa mu nie vždy podarilo primerane - a tak ako by bol chcel - odovzdať svoje znalosti prostredníctvom očistných vôd kresťanskej viery. Napriek tomu však Izidorovým zámerom bolo, aby to, čo predkladal, bolo vždy v súlade s katolíckou vierou, ktorú pevne zastával. 
V diskusiách o rozličných teologických problémoch preukázal pochopenie ich zložitosti a často navrhoval prezieravé riešenia, ktoré zahŕňali a vyjadrovali kompletnú kresťanskú pravdu. To umožnilo veriacim v priebehu ďalších stáročí až do našich čias vďačne využívať jeho definície. Významným dokladom toho je Izidorovo učenie o vzťahu medzi aktívnym a kontemplatívnym životom. Píše: „Tí, ktorí hľadajú spočinutie v kontemplácii, sa musia najskôr cvičiť na štadióne aktívneho života; a takto, oslobodení od nánosov hriechu, budú schopní ponúknuť čisté srdce, ktoré jedine umožňuje vidieť Boha“ (Differentiarum Lib II, 34, 133: PL 83, col 91 A). Realizmus opravdivého pastiera ho však presvedčil o riziku, že veriaci sú náchylní redukovať svoju ľudskú existenciu len na jeden rozmer. Preto dodáva: „Stredná cesta, skladajúca sa z jednej i druhej formy života, je preto zvyčajne užitočnejšia na riešenie napätí, ktoré sú často voľbou len jedného spôsobu života vyostrené, a naopak, striedaním oboch foriem bývajú zmiernené“ (o. c., 134: ivi, col 91 B).
Definitívne potvrdenie správnej životnej orientácie hľadá Izidor v Kristovom príklade a hovorí: „Spasiteľ Ježiš nám ponúkol príklad aktívneho života, keď sa cez deň v meste venoval konaniu znamení a zázrakov, ale ukázal nám aj kontemplatívny život, keď sa utiahol na vrch a tam strávil noc pohrúžený do modlitby“ (o. c. 134: ivi). Vo svetle tohto príkladu božského Majstra Izidor uzatvára toto vzácne morálne ponaučenie: „Preto sa Boží služobník, nasledujúc Krista, venuje kontemplácii bez toho, aby odmietal aktívny život. Správať sa inak by nebolo správne. Skutočne, ako treba milovať Boha v kontemplácii, tak treba milovať aj blížneho v činnosti. Preto je nemožné žiť bez súčasnej prítomnosti jedného i druhého spôsobu života, ani milovať, ak sa nežije jeden i druhý“ (o. c. 135: ivi, col 91 C). Myslím si, že toto je syntéza života, ktorá sa usiluje tak o kontempláciu Boha, dialóg s Bohom v modlitbe a v čítaní Svätého písma, ako aj o činnosť v službe ľudskému spoločenstvu a blížnemu. Táto syntéza je ponaučením, ktoré zanechal veľký biskup zo Sevilly i nám súčasným kresťanom povolaným svedčiť o Kristovi na začiatku nového milénia.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)