Sv. Maxim Vyznávač - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 26. 6. 2008

 

Drahí bratia a sestry,

rád by som vám dnes predstavil postavu jedného z veľkých cirkevných otcov Východu neskoršej doby. Ide o mnícha sv. Maxima, ktorý si od kresťanskej tradície vyslúžil titul Vyznávač (Confessor) pre svoju neohrozenú odvahu, s ktorou vedel aj svojím utrpením svedčiť – „vyznávať“ – o svojej viere v integritu Ježiša Krista, pravého Boha a pravého človeka, Spasiteľa sveta.
Maxim sa narodil v Palestíne, v Pánovej zemi, okolo roku 580. Už v mladosti začal viesť mníšsky život a študovať Písma, a to aj prostredníctvom diela významného učiteľa Origena, ktorý už v treťom storočí založil alexandrijskú exegetickú tradíciu. Maxim sa presťahoval z Jeruzalema do Konštantínopolu, odtiaľ utiekol pred barbarskými nájazdmi do Afriky. Tam sa vyznamenal veľkou odvahou pri obrane ortodoxného učenia.
Maxim neuznával žiadnu redukciu Kristovho človečenstva. Objavila sa totiž teória, podľa ktorej mal Kristus len jednu vôľu, a to božskú. V snahe obrániť jednotu jeho osoby mu upierali pravú a vlastnú ľudskú vôľu.
Na prvý pohľad by sa to mohlo zdať dobré, že by v Kristovi bola len jedna vôľa. Sv. Maxim však ihneď pochopil, že by to zničilo tajomstvo spásy, lebo človečenstvo bez vôle, človek bez vôle, nie je pravým človekom - je akoby znetvorený. Človek Ježiš Kristus by teda nebol pravým človekom, keby nezažil drámu ľudského bytia, ktorá spočíva v ťažkosti pripodobniť našu vôľu pravde bytia. Sv. Maxim preto veľmi rozhodne tvrdí: Sväté písmo nám neukazuje znetvoreného človeka, človeka bez vôle, ale pravého a úplného človeka. Boh v Ježišovi Kristovi skutočne prijal kompletné ľudské bytie – pravdaže, okrem hriechu –, teda aj ľudskú vôľu. A zdá sa to jasné, keď sa povie: Kristus alebo je, alebo nie je človek. Ak je človek, má aj ľudskú vôľu.
Vzniká však jeden problém: nesmeruje to k istej forme dualizmu? Nebudeme nakoniec tvrdiť, že ide o dve úplné osobnosti s vlastným rozumom, vôľou a citmi?
Ako prekonať tento dualizmus, zachovať úplnosť ľudského bytia, a pritom ochrániť jednotu osoby Krista, ktorý nebol schizofrenikom?
Sv. Maxim ukazuje, že človek nenachádza svoju jednotu, integritu a úplnosť v sebe samom, ale v prekonaní seba, vo vyjdení zo seba. Človek vychádzajúci zo seba tak seba nachádza v Kristovi, v Bohu, v Božom Synovi. Nemožno znetvoriť človeka, aby sme vysvetlili vtelenie - treba len pochopiť dynamizmus ľudského bytia, ktoré sa realizuje iba vyjdením zo seba samého. Iba v Bohu nájdeme seba samých, svoju integritu a úplnosť. Z toho vidieť, že nie človek, ktorý sa uzavrie do seba, je úplný, ale človek otvorený, ktorý vyjde zo seba samého, sa stáva úplným a práve v Božom Synovi nachádza samého seba a svoje pravé človečenstvo.
Pre sv. Maxima táto predstava nie je len filozofickou špekuláciou. Vidí ju uskutočnenú v konkrétnom Ježišovom živote, predovšetkým v getsemanskej dráme. V tejto tragickej Ježišovej agónii, v úzkostnom strachu zo smrti, v protiklade medzi ľudskou vôľou nezomrieť a božskou vôľou, ktorá sa odovzdáva smrti, v tejto getsemanskej dráme sa uskutočňuje celá ľudská dráma, dráma nášho vykúpenia.
Vieme, že je pravda, čo nám hovorí sv. Maxim: Adam si myslel (a Adamom sme my všetci), že vrcholom slobody je „nie“. Iba ten, kto môže povedať „nie“, je vraj skutočne slobodný. Aby človek mohol naozaj používať svoju slobodu, musí povedať Bohu „nie“, lebo si myslí, že len tak je konečne samým sebou a dosiahol vrchol slobody. Tento sklon mala v sebe aj Kristova ľudská prirodzenosť, Ježiš ju však prekonal, lebo videl, že maximum slobody neznačí „nie“.
Maximum slobody je „áno“, stotožnenie sa s Božou vôľou. Iba v tomto „áno“ sa človek stane skutočne samým sebou. Iba vo veľkej otvorenosti onoho „áno“, v zjednotení svojej vôle s Božou vôľou sa človek stáva nesmierne otvoreným, stáva sa „božským“. Adamovou túžbou bolo byť ako Boh, teda byť úplne slobodný. Ale človek, ktorý sa uzavrie do seba, nie je úplne slobodný. Stáva sa ním, keď vyjde zo seba, slobodným ho robí ono „áno“. A toto je dráma v Getsemanskej záhrade: nie moja, ale tvoja vôľa. Presunutím svojej vôle do Božej vôle sa rodí pravý človek, takto sme vykúpení. To je v krátkosti základný odkaz, ktorý nám sv. Maxim chcel zanechať, a vidíme, že je tu v hre skutočne celé ľudské bytie; ide o celý náš život.
Sv. Maxim mal problémy už v Afrike, keď obhajoval túto predstavu o človeku a o Bohu. Potom bol povolaný do Ríma a v roku 649 sa aktívne zúčastnil na Lateránskom koncile zvolanom pápežom Martinom I., aby obhajoval dve vôle v Kristovi proti cisárovmu ediktu, ktorý – pro bono pacis – zakazoval diskutovať o tejto otázke. Pápež Martin musel draho zaplatiť sa svoju odvahu. Hoci bol chorľavý, uväznili ho a predviedli do Konštantínopolu, kde ho obžalovali a odsúdili na smrť. Trest mu neskôr zmenili na definitívne vyhnanstvo na Kryme, kde po dvoch dlhých rokoch ponižovania a mučenia 16. septembra 655 zomrel.
O pár rokov neskôr, v roku 662, prišiel rad na Maxima, ktorý sa svojím neprestajným opakovaním, že „nemožno tvrdiť, že Kristus mal len jednu vôľu“ (porov. PG 91, cc. 268 – 269), tiež staval proti cisárovi. Preto musel spolu so svojimi dvoma učeníkmi – obaja sa nazývali Anastáz – podstúpiť vyčerpávajúci súdny proces, hoci mal už vyše 80 rokov. Cisársky tribunál ho obvinil z herézy a odsúdil na kruté vyrezanie jazyka a odťatie pravej ruky – dvoch orgánov, pomocou ktorých Maxim slovami a písmom bojoval proti bludnému učeniu o jedinej Kristovej vôli. Nakoniec takto znetvoreného svätého mnícha poslali do vyhnanstva v Kolchide pri Čiernom mori, kde v tom istom roku 13. augusta 662 vo veku 82 rokov zomrel vyčerpaný podstúpeným trápením.
Keď sme hovorili o Maximovom živote, zmienili sme sa o jeho literárnom diele na obranu ortodoxie. Odvolávali sme sa najmä na dielo Dišputa s Pirrom, patriarchom Konštantínopolu. Maximovi sa v ňom podarilo presvedčiť protivníka o jeho omyloch. Na konci Dišputy Pirrus veľmi čestne priznáva: „Prosím o odpustenie pre mňa a mojich predchodcov: z nevedomosti sme dospeli k týmto absurdným myšlienkam a argumentom. Modlím sa, aby sa našiel spôsob, ako tieto absurdnosti odstrániť a zároveň uchovať pamiatku tých, ktorí sa mýlili“ (PG 91, c. 352). Nasledovali ďalšie desiatky významných diel, medzi ktorými vyniká Mistagoghía, jeden z najdôležitejších spisov sv. Maxima, ktorý predstavuje prehľadne usporiadanú syntézu celej jeho teologickej náuky.
Maximovo myslenie nie je len teologické, špekulatívne a do seba zamerané, pretože vždy bolo ukotvené v konkrétnej realite sveta a jeho spásy. V kontexte podstúpeného trápenia nemohol unikať do čisto teoretických filozofických tvrdení, ale musel hľadať zmysel života a pýtať sa: kto som ja a čím je svet? Boh zveril človeku, stvorenému na jeho obraz a podobu, poslanie zjednotiť svet. A tak ako Kristus zjednotil v sebe ľudské bytie, Stvoriteľ v človeku zjednotil vesmír. Ukázal nám, ako možno v spoločenstve s Kristom zjednocovať svet a tak skutočne dospieť k vykúpenému vesmíru.
Na túto mocnú spásonosnú víziu poukazuje jeden z najväčších teológov 20. storočia Hans Urs von Balthasar, ktorý znovu objavil postavu Maxima. Jeho náuku priliehavo nazval Kosmische Liturgie, „vesmírna liturgia“. V centre tejto slávnostnej „liturgie“ ostáva vždy Ježiš Kristus, jediný Spasiteľ sveta. Účinnosť jeho spásneho konania, ktoré definitívne zjednotilo celý vesmír, zaručuje skutočnosť, že hoci bol úplným Bohom, bol aj úplným človekom – vrátane ľudskej „energie“ a vôle.
Maximov život a myslenie sú mocne prežiarené jeho nesmiernou odvahou svedčiť o integrálnej realite Krista, bez akejkoľvek redukcie alebo kompromisu. A tak ukazuje, kým človek skutočne je a ako máme žiť, aby sme odpovedali na naše povolanie. Musíme žiť v spojení s Bohom, aby sme boli spojení so sebou samými a s vesmírom a dali tak samotnému vesmíru a človečenstvu v nás správnu formu. Univerzálne Kristovo „áno“ nám tiež jasne ukazuje, kam správne umiestniť všetky ostatné hodnoty. Mám na mysli dnes právom uznávané hodnoty, ako sú tolerancia, sloboda, dialóg. Ale tolerancia, ktorá by nevedela rozlišovať medzi dobrom a zlom, by bola chaotická a autodeštruktívna, podobne aj sloboda, ktorá by nerešpektovala slobodu druhých a nehľadala by spoločnú mieru našich vzájomných slobôd, by sa stala anarchiou a zničila by autoritu. Dialóg, ktorý by nevedel, o čom je, by bol prázdnym rečnením.
Všetky tieto hodnoty sú veľké a základné, ale môžu zostať pravými hodnotami iba vtedy, ak existuje vzťažný bod, ktorý ich spája a dáva im pravý význam. Týmto vzťažným bodom je syntéza medzi Bohom a vesmírom, je ním postava Krista, v ktorej sa učíme pravde o nás samých a osvojujeme si, kam zasadiť všetky ostatné hodnoty, aby sme objavili ich pravý význam. Ježiš Kristus je tým vzťažným bodom, ktorý osvetľuje všetky ostatné hodnoty. A to je aj konečným cieľom svedectva tohto veľkého vyznávača. Nakoniec nám totiž Kristus ukazuje, že vesmír sa má stať liturgiou, Božou oslavou, a že adorácia je začiatkom pravej premeny, pravej obnovy sveta.
Preto by som chcel túto katechézu uzavrieť dôležitým úryvkom z diela sv. Maxima: „Klaniame sa jedinému Synovi, spolu s Otcom a Duchom Svätým, ako pred vekmi, tak aj teraz a na všetky veky, i na veky po vekoch. Amen!

(Preklad: Slovenská redakcia VR)
 

Katechezy: 
Súvisiace: