Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 13. 8. 2008

Drahí bratia a sestry,

po návrate z Bressanone, kde som strávil obdobie odpočinku, som rád, že vás môžem pozdraviť a stretnúť sa s vami, drahí obyvatelia Castel Gandolfa, a s vami, milí pútnici, ktorí ste ma dnes prišli navštíviť. Chcel by som ešte raz poďakovať tým, ktorí ma privítali a bdeli nad mojím pobytom v horách. Boli to dni pokoja a uvoľnenia, počas ktorých som neustále pripomínal Pánovi tých, ktorí sa zverili do mojich modlitieb. Je skutočne veľa tých, ktorí mi píšu, aby som sa za nich modlil. Zverujú sa mi so svojimi radosťami, ale aj starosťami, so svojimi životnými plánmi, ale aj problémami v rodine a v práci, s očakávaniami a nádejami, ktoré nosia v srdci, a zároveň s úzkosťami prameniacimi v neistotách, ktoré sužujú ľudstvo v tejto dobe. Môžem vás ubezpečiť, že si spomínam na všetkých a na každého zvlášť najmä pri každodennom slávení svätej omše a pri modlitbe posvätného ruženca. Dobre viem, že prvoradá služba, ktorú môžem pre Cirkev a pre ľudstvo vykonať, je modlitba, pretože v modlitbe vkladám do rúk Pána službu, ktorú mi on sám zveril, spolu s osudmi celého cirkevného a občianskeho spoločenstva.
Kto sa modlí, nikdy nestráca nádej, hoci sa občas nachádza v ťažkých či dokonca z ľudského hľadiska beznádejných situáciách. Práve to nás učí Sväté písmo a o tom svedčia aj dejiny Cirkvi. V koľkých rôznorodých prípadoch práve modlitba podopierala na ceste svätcov a kresťanský ľud! Zo svedectva našej doby by som chcel spomenúť dvoch svätcov, ktorých si pripomíname v týchto dňoch: sv. Teréziu Benediktu z Kríža, občianskym menom Editu Steinovú, ktorej sviatok sme slávili 9. augusta, a sv. Maximiliána Márie Kolbeho, ktorého si pripomenieme 14. augusta, na vigíliu slávnosti Nanebovzatia Panny Márie.
Obaja ukončili svoju pozemskú púť mučeníckou smrťou v koncentračnom tábore Osvienčim. Na prvý pohľad by ich existencia mohla byť považovaná za porážku, ale práve v ich mučeníctve žiari odlesk Lásky, ktorá víťazí nad temnotou egoizmu a nenávisti. Sv. Maximiliánovi Kolbemu sú pripisované nasledujúce slová, ktoré mal vysloviť uprostred hrôz nacistického prenasledovania: ,Nenávisť nie je tvorivou silou, tou je iba láska.` Dôkazom hrdinskej lásky bola aj veľkorysá ponuka seba samého na výmenu za spoluväzňa, ponuka, ktorú zavŕšila smrť vyhladovaním v bunkri 14. augusta 1941.“
Edita Steinová potom 6. septembra nasledujúceho roku, tri dni pred svojím dramatickým koncom, povedala svojim spolusestrám v kláštore v holandskom Echte: ,Som pripravená na všetko. Ježiš je aj tu, medzi nami. Doteraz som sa mohla veľmi dobre modliť a celým srdcom som povedala: Ave, crux, spes unica.` Svedkovia, ktorým sa podarilo uniknúť hroznému masakru rozprávali, že keď Terézia Benedikta z Kríža oblečená do karmelitánskeho rúcha vedome šla v ústrety smrti, líšila sa od všetkých ostatných svojím správaním plným pokoja, jasnou mysľou a vyrovnanosťou a zároveň pozornosťou k potrebám druhých. Modlitba bola tajomstvom tejto svätej spolupatrónky Európy, ktorá ,aj napriek tomu, že sa oddala pravde v tichu kontemplatívneho života, mala až do dna prežiť mystérium kríža` (Apoštolský list Spes aedificandi, Učenie Jána Pavla II., XX, 2, 1999, str. 511).
,Ave, Mária!` znelo posledné zvolanie z úst sv. Maximiliána Márie Kolbeho, keď naťahoval ruku k tomu, ktorý ho zabíjal injekciou fenolovej kyseliny. Dojatí môžeme konštatovať, že pokorné a dôverčivé spoľahnutie sa na Pannu Máriu je vždy prameňom odvahy a pokoja. Keď sa teda pripravujeme na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, ktorá patrí k najdrahším mariánskym sviatkom kresťanskej tradície, zverme sa opäť tej, ktorá nad nami v každej chvíli bdie z Nebies s materinskou láskou. Tak to napokon hovoríme aj v nám všetkým blízkej modlitbe Zdravas´, Mária, keď ju žiadame, aby za nás prosila ,teraz i v hodine smrti našej‛.