Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 28. 8. 2008

Drahí bratia a sestry,
na poslednej katechéze pred prázdninami – pred dvoma mesiacmi, začiatkom júla – som začal novú sériu katechéz pri príležitosti Roku sv. Pavla uvažovaním o svete, v ktorom sv. Pavol žil. Dnes by som chcel pokračovať vo svojich úvahách o apoštolovi národov tým, že predložím jeho stručný životopis. Budúcu stredu sa potom budeme venovať mimoriadnej udalosti, ku ktorej došlo na ceste do Damasku - obráteniu sv. Pavla -, zásadnej zmene v jeho živote po stretnutí s Kristom. Dnes sa krátko pristavíme pri celom jeho živote.
Približné životopisné údaje o Pavlovi nachádzame v Liste Filemonovi, v ktorom sa sám označuje za „starca” (Flm 9 - presbýtes) a v Skutkoch apoštolov, ktoré ho vo chvíli kameňovania Štefana opisujú ako „mladého muža” (7, 58 - neanías). Tieto údaje sú, pravdaže, len všeobecné - podľa antického myslenia bol človek „mladý” do tridsať rokov, zatiaľ čo „starcom” sa nazýval ten, kto dosiahol šesťdesiatku.
Pokiaľ ide o presnejšie údaje, dátum Pavlovho narodenia závisí z veľkej časti od datovania Listu Filemonovi. Tradične sa jeho redakcia kladie do čias jeho rímskeho väznenia v polovici šesťdesiatych rokov. Pavol by sa tak bol narodil v roku 8 a mal by teda viac-menej šesťdesiat rokov, zatiaľ čo pri Štefanovom kameňovaní by bol mal tridsať. To by mohla byť správna chronológia. Aj oslavy Roku sv. Pavla boli ustanovené na jej základe - rok 2008 bol vybratý preto, že sa za rok jeho narodenia považuje približne rok 8.
V každom prípade sa Pavol narodil v Tarze v Cilícii (porov. Sk 22, 3). Mesto bolo administratívnym centrom regiónu a v roku 51 po Kristovi v ňom nebol konzulom nik iný ako Marcus Tullius Cicero. O desať rokov neskôr, v roku 41, sa v Tarze prvý raz stretli Marcus Aurelius s Kleopatrou.
Ako Žid z diaspóry Pavol hovoril po grécky, hoci mal meno latinského pôvodu, koniec koncov odvodené z hebrejského originálu Saul (Saulos), a bol rímskym občanom (porov. Sk 22, 25 – 28). Pavol sa teda nachádzal na hraniciach troch rozličných kultúr – rímskej, gréckej, židovskej –, azda preto bol pripravený na plodnú všeobecnú otvorenosť, sprostredkovateľskú úlohu medzi kultúrami a pravú univerzálnosť. Naučil sa aj manuálnu prácu, možno od svojho otca. Išlo o remeslo „výrobcu stanov” (porov. Sk 18, 3 - skenopoins), čo pravdepodobne treba chápať tak, že spracovával hrubú koziu vlnu alebo vlákna ľanu, aby z nich vyrábal rohožky alebo stany (porov. Sk 20, 33 – 35).
Vo veku 12 – 13 rokov, keď sa hebrejský chlapec stáva bar micva („syn prikázania”), Pavol odchádza z Tarzu a sťahuje sa do Jeruzalema, aby sa pri nohách rabína Gamaliela Staršieho, vnuka veľkého rabína Hilela, vzdelával podľa tých najprísnejších farizejských noriem a nadobudol veľkú horlivosť za Mojžišovu Tóru (porov. Gal 1, 14; Flp 3, 5 – 6; Sk 22, 3; 23, 6; 26, 5).
Na základe hlbokej pravovernosti, ktorej sa naučil v Hilelovej škole v Jeruzaleme, Pavol videl v novom hnutí, ktoré sa odvolávalo na Ježiša z Nazareta, nebezpečenstvo, ohrozenie židovskej identity a pravovernosti otcov. To vysvetľuje, prečo tak hrdo „prenasledoval Božiu Cirkev”, ako to tri razy pripustil vo svojich listoch (1 Kor 15, 9; Gal 1, 13; Flp 3, 6). Hoci nie je jednoduché predstaviť si, v čom konkrétne spočívalo toto prenasledovanie, jeho postoj bol prejavom neznášanlivosti.
Práve do tohto obdobia spadá udalosť pri Damasku, ku ktorej sa vrátime v nasledujúcej katechéze. Isté je, že jeho život sa od tej chvíle zmenil a Pavol sa stal neúnavným apoštolom evanjelia. Veď do dejín sa dostal väčšmi za to, čo vykonal ako kresťan, ba apoštol, než ako farizej.
Jeho apoštolská činnosť sa tradične delí podľa jeho troch misijných ciest, ku ktorým sa pridáva štvrtá, keď šiel ako väzeň do Ríma. O všetkých rozpráva Lukáš v Skutkoch apoštolov.
Pokiaľ ide o tri misijné cesty, prvú treba odlíšiť od ďalších dvoch. Za prvú totiž nemal Pavol priamu zodpovednosť, lebo bola zverená Barnabášovi z Cypru. Vyslaní tamojšou Cirkvou spolu odišli z Antiochie po rieke Orontes (porov. Sk 13, 1 – 3) a potom vyplávali z prístavu Seleucia na sýrskom pobreží, prešli naprieč ostrovom Cyprus - od Salaminy až po Pafos -, odtiaľ sa doplavili k južnému pobrežiu Anatólie - dnes Turecka, navštívili mestá Atália, Perge v Pamfýlii, Antiochiu v Pizídii, Ikónium, Lystru a Derbe a vrátili sa tam, odkiaľ vyšli. Tak sa zrodila Cirkev národov, Cirkev pohanov.
Medzitým sa však najmä v Jeruzaleme rozpútala tvrdá diskusia o tom, do akej miery sú títo kresťania pochádzajúci z pohanstva zaviazaní nasledovať život a zákon Izraela (zachovávať rôzne predpisy, ktoré oddeľovali Izrael od ostatného sveta), aby skutočne mali podiel na prisľúbeniach prorokov a naozaj vstúpili do dedičstva Izraela. Aby sa tento problém, ktorý bol pre zrod budúcej Cirkvi zásadný, vyriešil, zišiel sa v Jeruzaleme tzv. snem apoštolov, aby rozriešil tento problém, od ktorého závisel vznik univerzálnej Cirkvi. Bolo rozhodnuté, že obráteným pohanom sa nemá prikazovať, aby zachovávali Mojžišov zákon (porov. Sk 15, 6 – 30) - neboli teda povinní riadiť sa židovskými normami. Jediná povinnosť bola byť Kristov, žiť s Kristom a podľa jeho slov. Tým, že boli Kristovi, boli tiež Abrahámovi, Boží a mali účasť na všetkých prisľúbeniach.
Po tejto rozhodujúcej udalosti sa Pavol oddelil od Barnabáša, vybral si Sílasa a začal svoju druhú misijnú cestu (porov. Sk 15, 36 – 18, 22). Keď prešiel Sýriu a Cilíciu, znovu navštívil mesto Lystra, kde vzal so sebou Timoteja (to je veľmi dôležitá postava v rodiacej sa Cirkvi, syn Židovky a pohana) a dal ho obrezať, prešiel strednou Anatóliou a dorazil do mesta Troada na severnom pobreží Egejského mora. A tu sa opäť prihodilo niečo dôležité: vo sne uvidel Macedónčana, ktorý mu z druhej strany mora, teda z Európy, hovoril: „Príď a pomôž nám!“ Bola to budúca Európa, ktorá ho prosila o pomoc a svetlo evanjelia.
Na základe tohto videnia Pavol odplával do Macedónie a vstúpil do Európy. Vylodil sa v Neapole, prišiel do Filíp, kde založil peknú komunitu, a potom odišiel do Solúna. Odtiaľ musel odísť v dôsledku ťažkostí, ktoré mu spôsobovali Židia, prešiel Bereu a dorazil do Atén.
V tomto hlavnom meste gréckej kultúry kázal najskôr na Agore a potom na Areopágu pohanom i Grékom. Jeho príhovor na Areopágu, uvedený v Skutkoch apoštolov, je vzorom, ako pretlmočiť evanjelium do gréckej kultúry a ako umožniť Grékom pochopiť, že tento Boh kresťanov, Židov, nebol pre ich kultúru cudzím Bohom, ale Bohom neznámym, ktorého očakávali, a skutočnou odpoveďou na tie najhlbšie otázky ich kultúry.
Z Atén potom Pavol dorazil do Korintu, kde sa zdržal poldruha roka. A tu máme jednu veľmi presne datovanú udalosť, najistejšiu z celého jeho životopisu.
Počas tohto prvého pobytu v Korinte sa mal dostaviť pred guvernéra senátorskej provincie Achája, prokonzula Galliona, pretože bol obvinený z nezákonného kultu. O tomto Gallionovi a jeho pôsobení v Korinte existuje starobylý nápis nájdený v Delfách, kde stojí, že bol prokonzulom v Korinte v rokoch 51 – 53. Tu je teda ten absolútne istý časový údaj. Pavlov pobyt v Korinte spadá do týchto rokov. Môžeme predpokladať, že tam prišiel asi už v roku 50 a zostal tam až do roku 52.
Z Korintu potom zamieril cez východný prístav Kenchry do Palestíny, kde pristál v Cézarei Prímorskej, odkiaľ vystúpil do Jeruzalema, aby sa potom po rieke Orontes vrátil do Antiochie.
Tretiu misijnú cestu (porov. Sk 18, 23. 21, 16) začal ako vždy v Antiochii, ktorá sa stala miestom zrodu Cirkvi pohanov, východiskom misií k pohanom a tiež miestom, kde sa zrodil termín „kresťania“. Tu boli po prvý raz - ako nám hovorí sv. Lukáš - Ježišovi nasledovníci nazvaní „kresťanmi“. Odtiaľ Pavol zamieril priamo do Efezu, hlavného mesta provincie Ázie, kde pobudol dva roky a konal tam službu, ktorá priniesla plody celému regiónu. V Efeze Pavol napísal list Solúnčanom a Korinťanom. Miestni striebrotepci však proti nemu poštvali obyvateľov mesta, lebo v dôsledku upadajúceho kultu Artemidy (jej zasvätený chrám Artemision bol jedným zo siedmich divov antického sveta) im klesal zisk. Pavol preto musel utiecť na sever. Znova prešiel Macedóniu, zostúpil do Grécka, pravdepodobne do Korintu, kde zostal tri mesiace a napísal svoj slávny List Rimanom.
Odtiaľ svoje kroky obrátil a prešiel Macedóniou, loďou dorazil do Troady a potom, len čo sa pristavil na ostrovoch Mityléna, Chios a Samos, dorazil do Milétu, kde mal dôležitý príhovor k starším Cirkvi, v ktorom im načrtol obraz pravého pastiera Cirkvi. Odtiaľ opäť odplával do Týru a ďalej do Cézarey Prímorskej, aby ešte raz vystúpil do Jeruzalema. Tam ho na základe nedorozumenia zatkli: niektorí Židia si totiž mysleli, že iní Židia, gréckeho pôvodu, sú pohania a Pavol ich voviedol do priestoru chrámu, ktorý bol vyhradený iba pre Izraelitov. Od predpokladaného odsúdenia na smrť ho zachránil zásah rímskeho tribúna, ktorý bol v chráme na stráži (porov. Sk 21, 27 – 36).
Toto sa udialo, keď bol v Judsku cisárskym prokurátorom Antónius Félix. Po uplynutí času väznenia (o jeho trvaní sa diskutuje) a na základe toho, že sa Pavol ako rímsky občan odvolal k cisárovi, ktorým bol vtedy Nero, ho nasledujúci prokurátor Porcius Festus poslal s vojenskou strážou do Ríma.
Cesta do Ríma viedla cez stredozemné ostrovy Kréta a Malta, ďalej cez mestá Syrakúzy, Regium a Puteola. Rímski kresťania mu išli oproti po Via Appia až k Appiovmu Fóru (asi 70 km južne od mesta) a iní až k Trom Tabernám (asi 40 km).
V Ríme sa Pavol stretol s delegátmi židovskej obce, ktorým sa zveril, že nosí okovy pre „nádej Izraela“. Lukášovo rozprávanie sa však končí zmienkou o dvoch rokoch strávených v Ríme pod miernym vojenským dohľadom bez toho, že by čo len vetou spomenul nejaký rozsudok cisára (Nera), tým menej smrť obvineného. Neskoršia tradícia hovorí o jeho oslobodení, ktoré mu umožnilo jednak misijnú cestu do Španielska, jednak nasledujúcu cestu na východ a zvlášť na Krétu, do Efezu a Nikopolu v Epíre. Stále len na základe domnienok sa usudzuje, že bol opäť zatknutý a väznený v Ríme, odkiaľ mal napísať tri tzv. pastorálne listy, a to dva Timotejovi a jeden Títovi. Potom mal nasledovať druhý proces, pre neho nepriaznivý. Celý rad dôvodov však mnohých odborníkov zaoberajúcich sa sv. Pavlom vedie k tomu, aby zakončili apoštolov životopis Lukášovým rozprávaním zo Skutkov apoštolov.
K Pavlovmu mučeníctvu sa vrátime v cykle týchto našich katechéz neskôr. V tomto krátkom zozname Pavlových ciest si teraz stačí uvedomiť, ako bol oddaný hlásaniu evanjelia bez toho, aby šetril silami, ako musel čeliť celému radu ťažkých skúšok, ktorých zoznam nám zanechal v Druhom liste Korinťanom (porov. 11, 21 – 28). Napokon on sám píše: „Všetko robím pre evanjelium“ (1 Kor 9, 23). Vykonával s absolútnou veľkodušnosťou to, čo sám nazýva „starosť o všetky cirkvi“ (2 Kor 11, 28). Vidíme jeho veľké úsilie, ktoré možno vysvetliť iba tým, že jeho duša bola skutočne očarená svetlom evanjelia, zamilovaná do Krista, vedená hlbokým presvedčením, že je nutné priniesť Kristovo svetlo svetu a všetkým hlásať jeho evanjelium.
Z tohto krátkeho prehľadu ciest sv. Pavla nech nám zostane toto: keď vidíme jeho vášnivé zaujatie pre evanjelium, nech vytušíme veľkosť, krásu, ba hlbokú nutnosť evanjelia pre nás všetkých. Prosme, aby Pán, ktorý umožnil Pavlovi uvidieť svoje svetlo, dal mu počuť svoje slovo a dotkol sa jeho srdca, dal aj nám vidieť svoje svetlo, aby sa aj nášho srdca dotklo jeho slovo, aby sme aj my mohli dávať dnešnému svetu, ktorý po ňom žízni, svetlo evanjelia a Kristovu pravdu.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)