Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 2. 10. 2008

Milí bratia a sestry,
úcta, ktorú Pavol vždy cítil k Dvanástim, sa nezmenšuje ani smelou obranou evanjeliovej pravdy, ktorou nie je nič iné ako sám Pán Ježiš Kristus. Dnes by som sa chcel pristaviť pri dvoch úryvkoch, ktoré poukazujú na úctu, no zároveň aj na slobodu, s akou sa Pavol obracia na Kéfasa a ďalších apoštolov: ide o tzv. Jeruzalemský snem a konflikt v Sýrskej Antiochii, o ktorých sa hovorí v Liste Galaťanom (porov. 2, 1 – 10; 2, 11 – 14).
Každý koncil (snem) a synoda v Cirkvi sú „udalosťou Ducha Svätého“ a jeho priebeh má dosah na celý Boží ľud. Osobne to zakúsili tí, ktorí mali možnosť zúčastniť sa na Druhom vatikánskom koncile. Keď teda sv. Lukáš informuje o prvom cirkevnom koncile, ktorý sa uskutočnil v Jeruzaleme, takto začína list, ktorý apoštoli pri tejto príležitosti poslali kresťanským spoločenstvám v diaspóre: „Duch Svätý a my sme usúdili...“ (Sk 15, 28). Duch Svätý pôsobiaci v celej Cirkvi, vedie apoštolov za ruku, keď sa vydávajú na nové cesty, aby zrealizovali jeho plány – on je hlavným tvorcom pri budovaní Cirkvi.
A predsa sa v čase zhromaždenia v Jeruzaleme prejavovalo v prvotnom spoločenstve nemalé napätie. Išlo o to, ako vyriešiť problém, či treba vyžadovať obriezku od pohanov, ktorí uverili v Pána Ježiša Krista, alebo či môžu byť oslobodení od Mojžišovho zákona, teda od dodržiavania predpisov nevyhnutných pre spravodlivý život, ako ho stanovuje Zákon, a predovšetkým oslobodení od predpisov týkajúcich sa kultovej čistoty, čistých a nečistých pokrmov a sabatu. O zhromaždení v Jeruzaleme referuje Pavol aj v Gal 2, 1 – 10.
Po štrnástich rokoch od stretnutia so Zmŕtvychvstalým pri Damasku – hovoríme tu o druhej polovici 40-tych rokov po Kristovi – Pavol odchádza s Barnabášom do sýrskej Antiochie a sprevádza ho Títus, jeho verný spolupracovník, ktorý sa pred vstupom do Cirkvi nemusel nechať obrezať, hoci bol pôvodom Grék. Pri tejto príležitosti Pavol predkladá Dvanástim – ktorých opisuje ako úctyhodné osoby – svoje evanjelium slobody od Zákona (porov. Gal 2, 6). Vo svetle stretnutia so zmŕtvychvstalým Kristom totiž pochopil, že v okamihu, keď pohania prijmú evanjelium Ježiša Krista, obriezka a predpisy o pokrmoch či sabate už pre nich nie sú nutné ako poznávacie znamenie spravodlivosti. Našou spravodlivosťou je Kristus a „spravodlivé“ je všetko, čo je s ním v súlade. Pre spravodlivosť už nie sú potrebné žiadne iné znamenia.
V Liste Galaťanom Pavol niekoľkými vetami naznačuje priebeh zhromaždenia v Jeruzaleme. S nadšením pripomína, že evanjelium slobody od Zákona schválil Jakub, Kéfas a Ján – „stĺpy“, ktoré jemu a Barnabášovi podali pravicu na znak cirkevného spoločenstva v Kristovi (porov. Gal 2, 9). Ak bol pre Lukáša, ako sme videli, Jeruzalemský snem vyjadrením pôsobenia Ducha Svätého, pre Pavla predstavuje rozhodné uznanie slobody zo strany všetkých, ktorí sa na ňom zúčastnili. Išlo o slobodu od záväzkov vyplývajúcich z obriezky a zo Zákona, o tú slobodu ktorú „nám vydobyl Kristus“, aby sme sa nedali viac „zapriahnuť do jarma otroctva“ (Gal 5, 1). Dva rôzne spôsoby, akými Pavol a Lukáš opisujú zhromaždenie v Jeruzaleme, spája oslobodzujúce pôsobenie Ducha Svätého, lebo „kde je Pánov Duch, tam je sloboda“, ako sa hovorí v Druhom liste Korinťanom (3, 17).
Avšak – ako je to zjavné z Pavlových listov – kresťanská sloboda nie je totožná s neviazanosťou či svojvoľnosťou robiť to, čo sa mi práve zachce. Uskutočňuje sa totiž v súlade s Kristom, a teda v opravdivej službe bratom, predovšetkým tým najnúdznejším. Preto Pavol svoju správu o zhromaždení uzatvára tým, že pripomína odporúčanie, ktoré dostal od apoštolov: „Len aby sme pamätali na chudobných, čo som sa aj usiloval robiť“ (Gal 2, 10). Každý koncil sa rodí z Cirkvi a k Cirkvi sa vracia. Tentoraz sa k nej vrátil v podobe pozornosti obrátenej na chudobných, a to – ako vyplýva zo zmienok v Pavlových listoch – predovšetkým v jeruzalemskej cirkvi.
Starostlivosť o chorých, o ktorej svedčí najmä Druhý list Korinťanom (porov. 8 – 9) a záverečná časť Listu Rimanom (porov. 15), ukazuje, že Pavol zostal verný rozhodnutiam, ktoré dozreli počas zhromaždenia.
Možno už nie sme schopní celkom pochopiť význam, ktorý Pavol a ním založené spoločenstvá prisudzovali zbierke pre chudobných v Jeruzaleme. Išlo však o celkom novú iniciatívu v oblasti náboženských aktivít: nebola povinná, ale slobodná a spontánna. Podieľali sa na nej všetky cirkvi založené Pavlom na západe. Zbierka vyjadrovala dlh týchto spoločenstiev voči materskej cirkvi v Palestíne, od ktorej prijali nesmierny dar evanjelia. Pavol pripisuje tomuto gestu spoluúčasti taký veľký význam, že ho len zriedkavo nazýva jednoducho „zbierka“. Pre neho je to skôr „služba“, „požehnanie“, „láska“, „milosť“, ba dokonca „liturgia“ (2 Kor 9). Zvlášť prekvapujúci je posledný výraz, ktorý prisudzuje zbierke peňazí aj kultovú hodnotu. Na jednej strane je teda liturgickým gestom alebo „službou“, ktorú jednotlivé spoločenstvá ponúkajú Bohu, na druhej strane je to skutok lásky, vykonaný v prospech ľudu. Láska k chudobným a božská liturgia idú spolu – láska k chudobným je liturgiou. Tieto dva horizonty sú prítomné v každej liturgii, ktorá sa slávi a prežíva v Cirkvi, lebo jej povahe sa prieči oddeľovanie kultu a života, viery a skutkov, modlitby a lásky k bratom.
Jeruzalemský snem sa teda uskutočňuje preto, aby vyriešil otázku, ako sa zachovať k pohanom, ktorí nadobudli vieru. Zvolí si oslobodenie od obriezky a dodržiavania predpisov uložených Zákonom a cirkevné a pastoračné riešenie nachádza v tom, že do centra kladie vieru v Ježiša Krista a lásku k chudobným v Jeruzaleme i v celej Cirkvi.
Druhým úryvkom je známy konflikt v sýrskej Antiochii, ktorý svedčí o Pavlovej vnútornej slobode. Ako sa zachovať v prípade spoločného stolovania veriacich židovského pôvodu a tých, čo pochádzajú z pohanov? Vynára sa tu ďalší ústredný bod Mojžišových predpisov – rozlišovanie medzi čistými a nečistými pokrmami, čo Židov, ktorí ich zachovávali, zásadne oddeľovalo od pohanov. Kéfas, Peter, spočiatku jedol s jednými i druhými, no s príchodom niekoľkých kresťanov spojených s Jakubom, „Pánovým bratom“ (Gal 1, 19), sa Peter začal vyhýbať stolu pohanov, aby nepohoršoval tých, ktorí naďalej zachovávali predpisy o čistote pokrmov. Jeho rozhodnutie schvaľoval aj Barnabáš. Bolo to rozhodnutie, ktoré hlboko rozdelilo kresťanov pochádzajúcich z obriezky a kresťanov pochádzajúcich z pohanstva.
Takéto správanie, ktoré skutočne ohrozovalo jednotu a slobodu Cirkvi, vyvolalo Pavlovu ohnivú reakciu, ktorá vyvrcholila tým, že obvinil Petra a ďalších z pokrytectva: „Keď ty, Žid, žiješ pohansky, a nie po židovsky, ako to, že nútiš pohanov žiť po židovsky?!“ (Gal 2, 14). V skutočnosti stáli proti sebe na jednej strane Pavlove obavy a na druhej odlišné obavy Petra a Barnabáša. Pre Petra a Barnabáša znamenalo oddelenie od pohanov spôsob, ako zachovať a nepohoršiť veriacich pochádzajúcich zo židovstva. Pavol v tom však videl nebezpečenstvo, že univerzálna spása v Kristovi – ktorá bola ponúknutá tak pohanom, ako aj Židom –, nebude správne pochopená. Ak sa ospravedlnenie deje len z moci viery v Krista, v súlade s ním, bez akéhokoľvek skutku Zákona, aký zmysel má ešte zachovávať čistotu pokrmov pri spoločnom stolovaní? Perspektíva Petra a perspektíva Pavla sa pravdepodobne veľmi líšili: kým prvý sa usiloval nestratiť Židov, ktorí uverili evanjeliu, druhému išlo o to, aby sa neznižovala spásna hodnota Kristovej smrti pre všetkých veriacich.
Zvláštne je, že o niekoľko rokov neskôr (približne v polovici 50-tych rokov po Kristovi), keď Pavol píše kresťanom v Ríme, ocitá sa v podobnej situácii ako predtým Peter a sám požiada silných, aby nejedli nečistý pokrm a nestratili alebo nepohoršili tak slabých: „Dobre je nejesť mäso a nepiť víno ani nič, čo pohoršuje tvojho brata“ (Rim 14, 21). Konflikt v Antiochii bol teda dobrou lekciou tak pre Petra, ako aj pre Pavla. Lebo iba v úprimnom dialógu, otvorenom pravde evanjelia, možno nájsť orientáciu pre cestu Cirkvi: „Veď Božie kráľovstvo nie je jedlo a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom“ (Rim 14, 17).
Z tejto lekcie sa musíme poučiť aj my: pri rozdielnosti zverených chariziem – ako u Petra a Pavla –, sa všetci nechajme viesť Duchom Svätým a usilujme sa žiť v slobode, ktorej orientačným bodom je viera v Krista uplatňovaná v službe bratom. Podstatné je čoraz väčšmi sa podobať Kristovi. Takto sa stávame skutočne slobodnými, takto sa v nás napĺňa to najhlbšie jadro Zákona – láska k Bohu a k blížnemu. Prosme Pána, aby nás naučil zmýšľať rovnako ako on, aby sme sa od neho naučili pravej slobode a evanjeliovej láske, ktorá zahŕňa každú ľudskú bytosť.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)