Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 8. 10. 2008

Drahí bratia a sestry,
v predchádzajúcich katechézach o sv. Pavlovi som hovoril o jeho stretnutí so zmŕtvychvstalým Kristom, ktoré hlboko zmenilo jeho život, ďalej o jeho vzťahu s dvanástimi apoštolmi – osobitne s Jakubom, Kéfasom a Jánom –, ktorých Ježiš povolal, a o jeho vzťahu k cirkvi v Jeruzaleme. Ešte ostáva nezodpovedaná otázka, čo sv. Pavol vedel o Ježišovom pozemskom živote, o jeho učení a umučení.
Skôr ako sa na ňu pokúsime odpovedať, je dobré si uvedomiť, že sv. Pavol rozlišuje dva spôsoby poznania Ježiša a dva spôsoby poznania človeka vôbec. V Druhom liste Korinťanom píše: „Preto odteraz nepoznáme nikoho podľa tela. A ak sme aj poznali Krista podľa tela, teraz už nepoznáme“ (5, 16). Poznanie „podľa tela“, telesným spôsobom, znamená poznať iba zvonka, na základe vonkajších kritérií. Mohli sme viac ráz nejakú osobu vidieť, a teda spoznať jej výzor aj rôzne detaily jej správania: ako rozpráva, ako sa pohybuje a pod. Predsa však, ak niekoho poznáme takto, nepoznáme ho opravdivo, nepoznáme jadro jeho bytosti. Človeka možno skutočne poznať len srdcom.
Farizeji a saduceji poznali Ježiša naozaj len zvonka, oboznámili sa s jeho učením, vedeli o ňom veľa podrobností, no nepoznali ho pravdivo. Podobné rozlíšenie nájdeme aj v Ježišových slovách. Po svojom premenení na vrchu sa pýta apoštolov: „Za koho ma pokladajú ľudia?... A za koho ma pokladáte vy?“ (Mk 8, 27 – 29). Ľudia ho poznajú, no iba povrchne; vedia o ňom rôzne veci, ale v skutočnosti ho nepoznajú. Dvanásti však vďaka priateľstvu, ktoré je záležitosťou srdca, pochopili aspoň podstatu a začali poznávať, kým je Ježiš. Tieto rôzne spôsoby poznania existujú aj dnes: jestvujú učené osoby, ktoré vedia o Ježišovi mnohé podrobnosti, a sú aj jednoduchí ľudia, ktorí tieto podrobnosti nepoznajú, ale poznajú ho pravdivo: „srdce hovorí k srdcu“. A Pavol chce v podstate povedať, že Ježiša pozná takto, srdcom, a že takto sa poznáva človek v jeho podstate, pravdivo; a až potom sa poznávajú ďalšie podrobnosti.
No i po tomto vysvetlení ostáva otázka: čo vlastne Pavol vedel o skutočnom Ježišovom živote, slovách, umučení a zázrakoch? Zdá sa isté, že sa s ním počas jeho pozemského života nestretol. Prostredníctvom apoštolov a rodiacej sa Cirkvi sa však určite dozvedel podrobnosti z Ježišovho pozemského života.
V jeho listoch môžeme nájsť tri spôsoby referovania o  Ježišovi pred Veľkou nocou. V prvom rade ide o výslovné a priame odkazy. Pavol hovorí o Ježišovom pôvode z Dávidovho rodu (porov. Rim 1, 3), vie o existencii jeho „bratov“ či pokrvných príbuzných (1 Kor 9, 5; Gal 1, 19), pozná priebeh Poslednej večere (porov. 1 Kor 11, 23) i ďalšie Ježišove výroky, napríklad o nerozlučiteľnosti manželstva (porov. 1 Kor 7, 10 a Mk 10, 11 – 12), o tom, že ak niekto ohlasuje evanjelium, spoločenstvo sa má oňho postarať, lebo robotník je hoden svojej mzdy (porov. 1 Kor 9, 14 a Lk 10, 7). Pavol pozná aj Ježišove slová, ktoré povedal pri Poslednej večeri (porov. 1 Kor 11, 24 – 25 a Lk 22, 19 – 20) a pozná aj jeho kríž. To sú priame slovné odkazy na slová a skutky z Ježišovho života.
Ako druhé možno rozpoznať v niektorých vetách Pavlových listov rôzne odkazy na tradíciu zaznamenanú v synoptických evanjeliách. Napríklad slová, ktoré čítame v Prvom liste Solúnčanom, podľa ktorých „Pánov deň príde ako zlodej v noci“ (5, 2), nemožno vysvetliť tým, že odkazujú na starozákonné proroctvá, lebo prirovnanie k zlodejovi v noci sa nachádza iba v Matúšovom a Lukášovom evanjeliu, je teda prevzaté zo synoptickej tradície. Tak ako keď čítame, že „čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh“ (1 Kor 1, 27 – 28), počujeme ozvenu Ježišovho učenia o maličkých a chudobných (porov. Mt 5, 3; 11, 25; 19, 30).
Ďalej sú to slová, ktoré Ježiš vyslovil v mesiášskom chválospeve: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým“ (Mt 11, 25). Pavol zo svojej misionárskej skúsenosti vie, aké pravdivé sú tieto slová, totiž že práve jednoduchí ľudia majú srdce otvorené pre poznanie Ježiša. Aj narážka na Ježišovu poslušnosť „až na smrť“, ktorú nachádzame v Liste Filipanom 2, 8, nám nutne pripomína totálnu pripravenosť pozemského Ježiša plniť vôľu svojho Otca (porov. Mk 3, 35; Jn 4, 34).
Pavol teda vie o Ježišovom umučení a o jeho kríži i o tom, ako prežíval posledné okamihy svojho života. Ježišov kríž a tradícia o udalosti ukrižovania predstavujú ústredný bod Pavlovej kerygmy (ohlasovania).
Ďalším pilierom Ježišovho života, o ktorom sv. Pavol vedel, bola jeho Reč na vrchu, z ktorej cituje temer doslovne niektoré výroky, keď píše Rimanom: „Milujte sa navzájom... žehnajte tých, čo vás prenasledujú... Žite v pokoji so všetkými ľuďmi... dobrom premáhaj zlo...“ (porov. 12, 10 – 21). V Pavlových listoch sa teda verne odráža táto Ježišova reč (porov. Mt 5 – 7).
A napokon sa v Pavlových listoch stretáme aj s tretím spôsobom uvádzania Ježišových slov: a to vtedy, keď transponuje predveľkonočnú tradíciu na situáciu po Veľkej noci. Typickým príkladom je téma Božieho kráľovstva, ktorá bezpochyby predstavuje ústrednú tému v kázaní historického Ježiša (porov. Mt 3, 2; Mk 1, 15; Lk 4, 43). U Pavla si možno všimnúť transpozíciu tejto témy, lebo po zmŕtvychvstaní je evidentné, že Ježiš, Zmŕtvychvstalý, je sám Božím kráľovstvom. Kráľovstvo teda prichádza tam, kam prichádza Ježiš. A tak sa nevyhnutne téma Božieho kráľovstva, ktorá anticipovala Ježišovo tajomstvo, mení na kristológiu. Pritom tie isté dispozície, ktoré požadoval Ježiš na vstup do Božieho kráľovstva, platia aj u Pavla pre ospravedlnenie z viery: tak vstup do Božieho kráľovstva, ako aj ospravedlnenie si vyžadujú postoj hlbokej pokory a disponibility, a tiež oslobodenie od predsudkov, aby človek mohol prijať Božiu milosť. Napríklad podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi (porov. Lk 19, 9 – 14) prináša poučenie, ktoré nachádzame aj u Pavla, keď trvá na tom, že pred Bohom sa treba zbaviť akejkoľvek pýchy. Aj Ježišove výroky o mýtnikoch a prostitútkach, ochotnejších ako farizeji prijať evanjelium (porov. Mt 9, 10 – 13; Lk 15, 1 – 2), nachádzajú plnú odozvu v Pavlovom učení o  Božej milosrdnej láske k hriešnikom (porov. Rim 5, 8 – 10; a tiež Ef 2, 3 – 5). Takto sa téma Božieho kráľovstva predkladá novou formou, hoci naďalej ostáva verná tradícii o historickom Ježišovi.
Ďalším príkladom vernej transformácie Ježišovho učenia sú „tituly“, ktoré sa na neho vzťahujú. Pred Veľkou nocou sa on sám označuje za Syna človeka, po Veľkej noci sa stáva zrejmým, že Syn človeka je Božím Synom. Preto Pavol uprednostňuje pri označovaní Ježiša titul Kýrios, „Pán“ (porov. Flp 2, 9 – 11), ktorý vyjadruje Ježišovo božstvo. Pán Ježiš sa s týmto titulom zjavuje v plnom svetle zmŕtvychvstania. Na Olivovej hore v okamihu Ježišovej smrteľnej úzkosti (porov. Mk 14, 36) učeníci počuli, skôr než zaspali, ako sa rozpráva s Otcom a nazýva ho „Abba – Otče“. Je to veľmi familiárne oslovenie, ekvivalent nášho „otecko“, ktoré používajú deti v komunikácii so svojím otcom. Dovtedy bolo nepredstaviteľné, aby Žid používal podobné oslovenie, keď sa obracal na Boha. Ježiš, keďže je pravým Synom, ho v tejto intímnej chvíli použije, hovoriac: „Abba, Otče.“ V listoch sv. Pavla Rimanom a Galaťanom sa prekvapujúco toto oslovenie „Abba“, ktoré vyjadruje exkluzivitu Ježišovho synovstva, objavuje na perách novopokrstencov (porov. Rim 8, 15; Gal 4, 6), pretože prijali „Synovho Ducha“ a teraz v sebe nesú toho istého Ducha a môžu hovoriť tak ako Ježiš a s Ježišom ako opravdiví synovia svojho Otca môžu povedať „Abba“, lebo sa stali synmi v Synovi.
A nakoniec by som chcel poukázať na spásonosný rozmer Ježišovej smrti, ktorý nachádzame v evanjeliovej výpovedi, podľa ktorej „Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 45; Mt 20, 28). Verný odraz týchto Ježišových slov sa nachádza v Pavlovom učení o Ježišovej smrti ako o výkupnom (porov. 1 Kor 6, 20), vykúpení (porov. Rim 3, 24), oslobodení (porov. Gal 5, 1) a zmierení (porov. Rim 5, 10; 2 Kor 5, 18 – 20). To tvorí jadro pavlovskej teológie, ktorá sa zakladá na týchto Ježišových slovách.
Napokon sv. Pavol nezahaľuje Ježiša do historického rúcha ako osobu z minulosti. Určite pozná veľkú tradíciu o Ježišovom živote, slovách, smrti a zmŕtvychvstaní, no o tomto všetkom nehovorí ako o niečom minulom. Predkladá to ako realitu živého Ježiša. Ježišove slová a skutky nie sú pre Pavla súčasťou minulosti. Ježiš žije teraz a teraz k nám hovorí a žije pre nás. To je pravý spôsob, ako poznať Ježiša a prijať tradíciu, ktorá o ňom hovorí.
Aj my sa musíme naučiť poznávať Ježiša nie podľa tela, ako osobu z minulosti, ale ako nášho Pána a brata, ktorý je dnes s nami a ukazuje nám, ako žiť a ako zomierať.

(Preklad: Slovenská redakcia VR