Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 17. 10. 2008

Drahí bratia a sestry,
minulú stredu som v katechéze hovoril o vzťahu sv. Pavla k predveľkonočnému Ježišovi, teda kým žil pozemský život. Zaoberali sme sa otázkou: Čo vedel Pavol o Ježišovom živote, o jeho slovách, o jeho umučení? Dnes by som chcel hovoriť o učení sv. Pavla o Cirkvi. Musíme začať konštatovaním, že talianske slovo chiesa (cirkev) – podobne ako francúzske église a španielske iglesia – bolo odvodené z gréckeho ekklēsia! To pochádza zo Starého zákona a označuje Bohom zvolané zhromaždenie izraelského ľudu, ktorého príkladom je zhromaždenie na úpätí vrchu Sinaj. Týmto slovom sa teraz označuje nové spoločenstvo veriacich v Krista, ktorí sa cítia Božím zhromaždením, nanovo zvolaným zo všetkých národov Bohom a pred Boha. Výraz ekklēsia sa po prvý raz objavuje v Pavlových spisoch, lebo on je prvým kresťanským autorom. Stretáme sa s ním na začiatku Prvého listu Solúnčanom, kde sa Pavol doslova obracia na „solúnsku cirkev“ (porov. aj Kol 4, 16: „v laodicejskej cirkvi“). V ďalších listoch hovorí o Božej cirkvi v Korinte (1 Kor 1, 2; 2 Kor 1, 1) a o galatských cirkvách (Gal 1, 2 atď.) – teda o partikulárnych cirkvách –, ale hovorí aj o tom, že prenasledoval „Božiu Cirkev“. Teda nie určitú miestnu komunitu, ale „Božiu Cirkev“ ako takú.
Vidíme, že slovo „cirkev“ má mnohoznačný význam: na jednej strane označuje Božie zhromaždenie na určitých miestach (v meste, v krajine, v dome), značí však aj Cirkev ako celok. Z toho je zrejmé, že „Božia Cirkev“ nie je len sumou, súhrnom rôznych miestnych cirkví, ale že jednotlivé miestne cirkvi sú uskutočnením jedinej Božej Cirkvi. Všetky spolu tvoria „Božiu Cirkev“, ktorá jednotlivé miestne cirkvi predchádza a zároveň v nich nachádza svoje vyjadrenie, svoju realizáciu.
Dôležité je všimnúť si, že slovo „cirkev“ sa temer vždy objavuje s dodatkom „Božia“. Nejde teda o ľudské združenie, ktoré by vzniklo na základe spoločných myšlienok a záujmov, ale o zhromaždenie zvolané Bohom. On ho zvolal, a preto je Cirkev jedna a tá istá vo všetkých svojich konkrétnych realizáciách. Božia jednota tvorí jednotu Cirkvi na všetkých miestach, na ktorých sa nachádza. Neskôr, v Liste Efezanom, Pavol podrobne rozpracúva koncepciu jednoty Cirkvi, a to v nadväznosti na koncepciu Božieho ľudu, Izraela, ktorý proroci považovali za „Božiu nevestu“, povolanú žiť s Bohom v manželskom vzťahu. Pavol predstavuje jedinú Božiu Cirkev ako „Kristovu nevestu“, ktorá je v láske jedným telom a jedným duchom so samotným Kristom.
Známe je, že Pavol bol v mladosti urputným nepriateľom nového hnutia založeného ako Kristova Cirkev. Bol mu nepriateľom, lebo v tomto novom hnutí videl ohrozenie vernosti tradícii Božieho ľudu, živenej vierou v jediného Boha. Táto vernosť sa vyjadrovala predovšetkým obriezkou, dodržiavaním predpisov o kultovej čistote, zdržiavaním sa niektorých pokrmov, rešpektovaním soboty. Za túto vernosť platili Izraeliti mučeníckou krvou v období Machabejcov, keď helénsky režim nariaďoval všetkým národom, aby sa prispôsobili helénskej kultúre. Mnohí Izraeliti bránili povolanie Izraela vlastnou krvou. Mučeníci zaplatili životmi za obranu identity svojho národa vyjadrenej týmito znakmi. Po stretnutí so zmŕtvychvstalým Kristom Pavol pochopil, že kresťania nie sú zradcovia. Naopak, v novej situácii Boh Izraela rozšíril skrze Krista svoje povolanie na všetky národy a stal sa Bohom všetkých národov. Práve takto sa uskutočňovala vernosť jedinému Bohu a spomínané rozlišujúce prvky v podobe zachovávania osobitných noriem a predpisov už neboli potrebné, lebo všetci boli vo svojej rôznosti povolaní stať sa súčasťou jediného Božieho ľudu, „Božej Cirkvi“ v Kristovi.
Jedna vec bola Pavlovi v novej situácii hneď zrejmá: základný a zakladajúci význam Krista a slova, ktoré ho ohlasovalo. Pavol vedel nielen to, že kresťanom sa nemožno stať z donútenia, ale aj to, že na základe vnútorného uspôsobenia nového spoločenstva je tento inštitucionálny prvok nevyhnutne spojený so „živým“ slovom, s ohlasovaním živého Krista, v ktorom sa Boh zjavuje všetkým národom a spája ich do jediného Božieho ľudu. Príznačné je, že Lukáš v Skutkoch apoštolov niekoľkokrát používa spojenie „ohlasovanie slova“ aj v súvislosti s Pavlom (Sk 4, 29. 31; 8, 25; 11, 19; 13, 46; 14, 25; 16, 6. 32), a to s jasným zámerom čo najviac vyzdvihnúť rozhodujúci význam hlásania „slova“. Toto slovo predstavuje kríž a zmŕtvychvstanie Krista, v ktorom sa naplnili Písma.
Veľkonočné tajomstvo, ktoré na ceste do Damasku zmenilo Pavlov život, tvorí – ako inak – jadro apoštolovho kázania (porov. 1 Kor 2, 2; 15, 14). Toto tajomstvo, ohlasované slovom, sa uskutočňuje vo sviatostiach krstu a Eucharistie a konkretizuje sa v kresťanskej láske k blížnemu. Pavlovo evanjelizačné pôsobenie je zamerané na zakorenenie komunity veriacich v Kristovi. Táto myšlienka je prirodzenou súčasťou etymológie samotného slova ekklēsia, ktoré Pavol - a s ním celé kresťanstvo -uprednostnilo pred výrazom synagóga. A to nielen preto, že prvé je pôvodne „civilnejšie“ (je odvodené z gréčtiny, kde znamenalo politické, nie priamo náboženské zhromaždenie), ale aj preto, že priamo naznačuje teologickú myšlienku povolania ab extra (zvonka). Nejde teda len o jednoduché spolčovanie sa. Veriaci sú Bohom povolaní a Boh ich zhromažďuje v jednom spoločenstve svojej Cirkvi.
V tejto línii môžeme chápať aj originálnu, výlučne pavlovskú koncepciu Cirkvi ako „Kristovho tela“. Treba mať pritom na pamäti dve stránky tejto koncepcie. Jedna má spoločenský charakter: telo je zložené zo svojich súčastí a bez nich by neexistovalo. Táto interpretácia sa objavuje v Liste Rimanom a v Prvom liste Korinťanom, kde Pavol preberá obraz, ktorý bol v rímskej spoločnosti bežný. Hovorí, že ľud je ako telo s rôznymi údmi, pričom každý má svoju funkciu, ale všetky, aj tie najmenšie a zdanlivo bezvýznamné sú potrebné, aby telo mohlo žiť a plniť svoje funkcie. Apoštol správne poznamenáva, že v Cirkvi je mnoho povolaní - proroci, apoštoli, učitelia i jednoduchí ľudia - a všetci sú povolaní žiť každý deň v láske, všetci sú potrební na to, aby tvorili živú jednotu tohto duchovného organizmu.
Ďalšia interpretácia sa vzťahuje na samotné Kristovo telo. Pavol tvrdí, že Cirkev nie je len organizmom, ale stáva sa skutočne Kristovým telom vo sviatosti Eucharistie, v ktorej všetci prijímame jeho telo a skutočne sa stávame jeho telom. Takto sa napĺňa tajomstvo manželského zväzku, keď sa v Kristovi všetci stávajú jedným telom a jedným duchom. Skutočnosť teda ďaleko presahuje len čisto sociologický obraz, lebo je v nej vyjadrená najhlbšia podstata, a to jednota všetkých pokrstených v Kristovi. Apoštol ich všetkých, prispôsobených cez sviatosť jeho tela, považuje za „jedno“ v Kristovi.
Z toho, čo Pavol hovorí, je zrejmé, že dobre vie a aj nás na to upozorňuje, že Cirkev nie je jeho a nie je ani naša: Cirkev je Kristovo telo, je to „Božia Cirkev“, „Božie pole, Božia stavba... Boží chrám“ (1 Kor 3, 9. 16). Najmä posledné z označení je zaujímavé, lebo pradivu medziľudských vzťahov prisudzuje názov, ktorý zvyčajne slúžil na označenie fyzického miesta, považovaného za posvätné. Vzťah medzi Cirkvou a chrámom tak nadobúda dva komplementárne rozmery: na jednej strane sa na cirkevné spoločenstvo vzťahuje charakteristika oddelenosti a čistoty, aká patrí posvätnej budove, na druhej strane sa predstava materiálneho priestoru prekonáva, aby sa jeho schopnosť preniesla na realitu živého spoločenstva viery. Ak boli chrámy kedysi považované za miesta Božej prítomnosti, dnes vieme a vidíme, že Boh nebýva v budovách zhotovených z kameňa, ale miestom Božej prítomnosti vo svete je živé spoločenstvo veriacich.
Osobitnú úvahu by si zaslúžilo označenie „Boží ľud“, ktoré Pavol aplikuje najmä na ľud Starého zákona a neskôr na pohanov, ktorí boli „nie-ľudom“, ale vďaka svojmu pripojeniu sa ku Kristovi prostredníctvom slova a sviatosti sa Božím ľudom stali.
A napokon ešte posledný detail. V Liste Timotejovi Pavol nazýva Cirkev „Božím domom“ (1 Tim 3, 15), a to je skutočne originálne, lebo to hovorí o Cirkvi ako o komunitnej štruktúre, v ktorej panujú vrelé medziosobné vzťahy rodinného charakteru. Apoštol nám pomáha čoraz hlbšie pochopiť tajomstvo Cirkvi v rôznych dimenziách tohto Božieho zhromaždenia vo svete. V tom je veľkosť Cirkvi i veľkosť nášho povolania: sme Božím chrámom vo svete, miestom, kde Boh skutočne prebýva, a sme zároveň spoločenstvom, rodinou Boha, ktorý je Láska. Ako Božia rodina a Boží dom musíme vo svete uskutočňovať Božiu lásku a mocou pochádzajúcou z viery sa stať miestom a znamením jeho prítomnosti. Prosme Pána, aby nám umožnil byť čoraz väčšmi jeho Cirkvou, jeho telom, miestom prítomnosti jeho lásky v tomto našom svete a v našich dejinách.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)