Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 7. 1. 2009

Drahí bratia a sestry,
na tejto prvej generálnej audiencii v roku 2009 vám chcem všetkým úprimne zaželať do nového roku, ktorý sa práve začal, všetko dobré. Oživme svoje úsilie otvoriť Kristovi myseľ i srdce, aby sme sa stali jeho opravdivými priateľmi, a aj tak žili. Jeho priateľstvo spôsobí, že sa tento rok stane cestou plnou radosti a pokoja aj napriek nevyhnutným problémom, ktoré prinesie. Iba ak ostaneme spojení s Ježišom, bude pre nás nový rok dobrý a šťastný.
V úsilí o jednotu s Kristom je nám príkladom aj sv. Pavol. Nadviažem dnes na katechézy, ktoré mu venujeme, a budeme sa zamýšľať nad jedným z dôležitých aspektov jeho myslenia. Týka sa kultu, ktorý sú kresťania povinní zachovávať. V minulosti sa s obľubou hovorilo o akejsi antikultovej tendencii tohto apoštola, o „spiritualizácii“ myšlienky kultu. Dnes lepšie pochopíme, že Pavol vidí v Kristovom kríži historický obrat, ktorý mení a radikálne obnovuje realitu kultu. Táto nová predstava kultu sa objavuje predovšetkým v troch textoch z Listu Rimanom.
1. V Rim 3, 25 Pavol po tom, ako píše o „vykúpení v Kristovi Ježišovi“, pokračuje pre nás tajomnou formuláciou, keď hovorí, že Boh ho „ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery“. Svätý Pavol týmto pre nás dosť zvláštnym výrazom – „prostriedok zmierenia“ – odkazuje na takzvanú zľutovnicu starovekého chrámu alebo na pokrývku archy zmluvy, ktorá bola považovaná za miesto kontaktu Boha s človekom, miesto tajomnej Božej prítomnosti vo svete ľudí. Táto zľutovnica sa počas Dňa zmierenia – Jom Kippur – kropila krvou obetovaných zvierat – krvou, ktorá symbolicky preniesla hriechy uplynulého roka do kontaktu s Bohom, a tak ich vrhla do priepasti Božej dobroty, kde boli akoby pohltené Božou silou, prekonané a odpustené. A život sa začal odznova.
Svätý Pavol naráža na tento rituál a hovorí, že tento rituál bol výrazom túžby vrhnúť všetky naše viny do priepasti Božieho milosrdenstva, a tak ich nechať zmiznúť. Prostredníctvom krvi zvierat sa to však nedá dosiahnuť. Bol potrebný reálnejší kontakt ľudskej viny s Božou láskou. K tomuto kontaktu došlo na Kristovom kríži. Kristus, pravý Boží Syn, ktorý sa stal pravým človekom, vzal na seba celý náš hriech. On sám je miestom, kde sa ľudská bieda stretáva s Božím milosrdenstvom. V jeho srdci sa smutná masa zla spáchaného ľudstvom roztápa a život sa obnovuje.
Svätý Pavol odhaľuje túto zmenu a hovorí, že Kristovým krížom – najvyšším skutkom Božej lásky, ktorá sa stala láskou ľudskou – sa skončil starý kult zvieracích obiet v Jeruzalemskom chráme. Symbolický kult, bohoslužba túžby, je teraz nahradený reálnym kultom: Božou láskou vtelenou v Kristovi a dovŕšenou smrťou na kríži. Nejde teda o nejakú spiritualizáciu reálneho kultu, ale naopak, o reálny kult: pravá božsko-ľudská láska nahrádza symbolický a dočasný kult. Kristov kríž, jeho láska vyjadrená telom a krvou, je reálnym kultom, ktorý zodpovedá realite Boha i človeka. Ešte pred fyzickým zničením chrámu sa tak pre Pavla skončilo obdobie chrámu a jeho kultu. Pavol sa týmto úplne stotožňuje s Ježišovými slovami, ktorými predpovedal koniec chrámu a zvestoval nový chrám, nie „zhotovený rukou“ - chrám jeho zmŕtvychvstalého tela (porov. Mk 14, 58; Jn 2, 19). Toto bol prvý text.
2. Druhý text, o ktorom chcem dnes hovoriť, sa nachádza v prvom verši dvanástej kapitoly Listu Rimanom. Počuli sme ho, no zopakujem ho: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu.“ V týchto slovách sa objavuje zdanlivý paradox: obeta si spravidla vyžaduje smrť obetovaného, Pavol tu však hovorí o obete v súvislosti so životom kresťana. Výraz „prinášajte svoje telá“ nadobúda kultový nádych, ktorý znamená „obetovať, ponúknuť“ a predstavuje koncepciu obety. Výzva „prinášať telá“ podobne ako v Rim 6, 13 „oddajte sa“ sa týka celej osoby. Výslovný odkaz na fyzický rozmer kresťana je tiež vo výzve „Oslavujte teda Boha vo svojom tele“ (1 Kor 6, 20). Ide totiž o to oslavovať Boha v najkonkrétnejšej každodennej existencii, a to viditeľnými a vnímateľnými vzťahmi.
Takéto konanie Pavol kvalifikuje ako „živú, svätú, Bohu milú obetu“. A práve tu sa stretávame s výrazom „obeta“. V bežnom ponímaní je tento termín súčasťou posvätného kontextu a znamená podrezanie zvieraťa, ktorého istá časť môže byť spálená na počesť bohov a ďalšia časť skonzumovaná na hostine tými, čo obetu uskutočnili. Pavol ho však aplikuje na život kresťana a takúto obetu charakterizuje pomocou troch prívlastkov.
Prvý – „živá“ – vyjadruje jej vitalitu. Druhý – „svätá“ – pripomína Pavlovu ideu svätosti, ktorá nesúvisí s miestom či predmetom, ale so samotnou osobou kresťana. Tretí prívlastok – „Bohu milá“ – zrejme odkazuje na častý biblický výraz používaný pre obetu – „príjemnej vône“ (porov. Lv 1, 13. 17; 23, 18; 26, 31; atď.)
Hneď potom Pavol definuje tento nový spôsob života ako „duchovnú bohoslužbu“. Komentátori posvätného textu dobre vedia, že grécky výraz (ten logiken latreian) nemožno ľahko preložiť. Latinská Biblia ho prekladá rationabile obsequium. Samotné slovo rationabile sa objavuje v Prvej eucharistickej modlitbe Rímskeho kánonu, kde sa modlíme, aby Boh prijal túto obetu, ako rationabile (duchovnú). Bežný slovenský preklad „duchovná“ neodráža všetky odtiene gréckeho, ba ani latinského slova. V každom prípade však nejde o menej skutočnú či dokonca iba o metaforickú bohoslužbu, ale o ten najkonkrétnejší a najrealistickejší kult – bohoslužbu, pri ktorej sa človek sám, v celej svojej úplnosti ako bytosť obdarená rozumom, stáva adoráciou, oslavou živého Boha.
Tento pavlovský výraz, ktorý sa vracia v rímskej Eucharistickej modlitbe, je plodom dlhého vývoja náboženskej skúsenosti počas stáročí pred Kristom. V tejto skúsenosti sa stretáva teologický prúd Starého zákona s prúdmi gréckeho myslenia. Chcel by som poukázať aspoň na niektoré prvky tohto vývoja. Proroci a mnohé žalmy veľmi kritizujú krvavé chrámové obety. Napríklad v Žalme 50, v ktorom Boh hovorí: „Aj keď budem hladný, nebudem pýtať od teba; veď moja je zem i s tým, čo ju napĺňa. Vari ja hovädzie mäso jedávam, alebo pijem krv kozľaciu? Obetuj Bohu obetu chvály...“ (v. 12 – 14). V tom istom zmysle sa vyjadruje nasledujúci Žalm 51: „Veď ty nemáš záľubu v obete, ani žertvu neprijmeš odo mňa. Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým“ (v. 18). V Knihe proroka Daniela v období ďalšieho zničenia chrámu helenistickým režimom (2. storočie pred Kristom) nachádzame novú pasáž rovnakého zamerania. Uprostred ohňa – teda v prenasledovaní a utrpení – sa Azariáš modlí takto: „Nateraz niet kniežaťa ani proroka, ani vodcu, ani celopalu, ani obety, ani darov, ani kadidla, ani miesta pre prvotiny pred tebou, aby sme našli milosť. Ale so skrúšenou dušou a poníženým duchom nech dosiahneme prijatie!... takou nech je dnes pred tebou naša obeta, nech je milá tebe“ (Dan 3, 38). Pri zničenom chráme a znemožnenej bohoslužbe, v tejto situácii bez akéhokoľvek znaku Božej prítomnosti, ponúka veriaci ako pravú obetu kajúce srdce, svoju túžbu po Bohu.
Vidíme tu dôležitý pokrok, pekný, no nebezpečný. Ide o nebezpečenstvo spiritualizácie či moralizácie bohoslužby, keď sa bohoslužba stáva iba vecou srdca, ducha, chýba však telo, chýba spoločenstvo. Preto je pochopiteľné, že Žalm 51 a tiež Kniha proroka Daniela napriek kritike bohoslužby vyjadrujú túžbu po návrate do obdobia obiet. No ide pritom o obdobie obnovy, o obnovenú obetu, o syntézu, ktorá ešte nie je predvídateľná, ba ani mysliteľná.
Vráťme sa však k sv. Pavlovi. On je dedičom tohto pokroku, túžby po pravej bohoslužbe, v ktorej sa človek sám, s celým svojím bytím má stať oslavou Boha, živou adoráciou. V tomto zmysle píše Rimanom, aby „svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12, 1). Pavol tak opakuje to, čo už naznačil v tretej kapitole: doba zvieracích, teda zástupných obiet sa skončila. Nastal čas pravej bohoslužby. Aj pritom však hrozí nepochopenie. Táto nová bohoslužba by sa totiž mohla ľahko interpretovať v moralistickom význame: obetovaním svojho života konáme pravú bohoslužbu. Bohoslužba so zvieracími obetami by bola takto nahradená moralizmom: človek by robil všetko sám, vlastným morálnym úsilím. A to zaiste nebolo úmyslom sv. Pavla.
Ostáva teda otázka: ako máme správne interpretovať túto „duchovnú bohoslužbu“? Pavol neprestajne predpokladá, že sme „jeden v Kristovi Ježišovi“ (Gal 3, 28), že v Kristovu smrť sme boli pokrstení (porov. Rim 6, 3) a teraz žijeme s Kristom, skrze Krista a v Kristovi. V tejto jednote – a iba v nej – sa môžeme v ňom a s ním stať „živou obetou“, a tak konať „pravú bohoslužbu“. Obetované zvieratá mali zastupovať človeka, jeho sebadarovanie. To však nemohli. Ježiš Kristus svojím sebadarovaním sa Otcovi a nám nie je nejakou náhradou, ale skutočne v sebe prináša ľudskú bytosť, naše viny a našu túžbu; skutočne nás reprezentuje, prijíma nás do seba. V spoločenstve s Kristom, uskutočnenom vo viere a vo sviatostiach sa, napriek všetkým našim nedostatkom stávame živou obetou: uskutočňuje sa „pravý kult“.
Táto syntéza tvorí pozadie Rímskeho kánonu, v ktorom sa modlíme, aby sa táto obeta stala rationabile – aby sa uskutočnila duchovná bohoslužba. Cirkev vie, že v najsvätejšej Eucharistii sa sprítomňuje Kristovo sebadarovanie ako pravá obeta. Cirkev sa však modlí, aby sa sláviace spoločenstvo skutočne zjednotilo s Kristom, aby sa premenilo. Modlí sa, aby sme sa my sami stali tým, čo nedokážeme vlastnými silami: obetou rationabile, ktorá sa páči Bohu. Eucharistická modlitba tak správne interpretuje slová sv. Pavla.
Svätý Augustín to všetko obdivuhodne objasnil v X. knihe svojho Božieho štátu. Zacitujem len dve vety: „A toto je obeta kresťanov: mnohí sú jedno telo v Kristovi... celá vykúpená obec (civitas), čiže spoločenstvo svätých, bude obetovať Bohu spoločnú obetu rukami Veľkňaza, ktorý aj seba samého obetoval“ (6. kap.).
3. Nakoniec ešte pár slov o treťom texte z Listu Rimanom, ktorý sa týka novej bohoslužby. Svätý Pavol v 15. kapitole hovorí toto: „Milosť, ktorú som dostal od Boha, aby som bol služobníkom Krista Ježiša medzi pohanmi a konal posvätnú službu Božiemu evanjeliu, aby sa pohania stali príjemnou obetou, posvätenou v Duchu Svätom“ (15, 15 n). Chcel by som zdôrazniť len dva aspekty tohto obdivuhodného textu, ktoré sa týkajú jednotnej terminológie Pavlových listov.
Predovšetkým sv. Pavol interpretuje svoje misijné pôsobenie medzi národmi sveta ako kňazskú činnosť s cieľom budovať univerzálnu Cirkev. Ohlasovanie evanjelia s úmyslom zjednotiť národy v spoločenstve zmŕtvychvstalého Krista je „kňazská“ činnosť. Apoštol evanjelia je pravým kňazom a robí to, čo je jadrom kňazstva - pripravuje pravú obetu.
A druhý aspekt: možno povedať, že cieľom misijného pôsobenia je kozmická liturgia, spočívajúca v tom, že sa národy zjednotené v Kristovi, teda celý svet ako taký, stanú Božou slávou, „príjemnou obetou, posvätenou v Duchu Svätom“. V tejto Pavlovej predstave kultu sa objavuje dynamický aspekt, aspekt nádeje: Kristovo sebadarovanie má za následok tendenciu pritiahnuť všetkých do spoločenstva jeho tela, čiže zjednotiť svet. Iba v spoločenstve s Kristom, príkladným Človekom, ktorý je s Bohom jedno, sa svet stáva takým, aký si ho všetci želáme: zrkadlom Božej lásky. Tento dynamizmus je v Eucharistii stále prítomný – tento dynamizmus musí inšpirovať a formovať náš život. A s týmto dynamizmom začíname aj nový rok. Vďaka za vašu trpezlivosť.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)