Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 14. 1. 2009

Drahí bratia a sestry,
medzi listami z Pavlovej zbierky listov sú dva, a to Kolosanom a Efezanom, do istej miery ako dvojičky. Jeden i druhý používajú taký spôsob vyjadrovania, aký nachádzame len v nich, a zistilo sa, že viac ako tretina slov z Listu Kolosanom sa nachádza aj v Liste Efezanom. V Liste Kolosanom napríklad čítame výzvu „pod vplyvom milosti spievajte Bohu vo svojich srdciach žalmy, hymny a duchovné piesne“ (Kol 3, 16) a v Liste Efezanom nachádzame rovnaké odporúčanie: „Hovorte spoločne žalmy, hymny a duchovné piesne. Vo svojich srdciach spievajte Pánovi a oslavujte ho“ (Ef 5, 19). Mohli by sme o týchto slovách meditovať takto: srdcom i hlasom máme spievať žalmy a hymny a pripájať sa tak k tradícii modlitby celej Cirkvi Starého i Nového zákona. Tak sa naučíme byť spojení navzájom i s Bohom. Okrem toho sa v oboch listoch nachádza takzvaný „kódex domácnosti“, ktorý v ostatných Pavlových listoch chýba. Je to séria odporúčaní, ktorými sa Pavol obracia na manželov a manželky, rodičov a deti, pánov a otrokov (porov. Kol 3, 18 – 4, 1 a Ef 5, 22 – 6, 9).
Ešte dôležitejšie je zistenie, že iba v týchto dvoch listoch sa Ježišovi Kristovi prisudzuje titul „hlava“, kefalé (gr.). Tento titul sa používa v dvoch rovinách. V prvom zmysle sa Kristus chápe ako hlava Cirkvi (porov. Kol 2, 18 – 19 a Ef 4, 15 – 16). To znamená dve veci. Predovšetkým, že je vládcom, vodcom a čelným predstaviteľom, ktorý vedie kresťanské spoločenstvo ako jeho líder a Pán (porov. Kol 1, 18: „On je hlavou tela, Cirkvi“). Ďalší zmysel je, že predstavuje hlavu, ktorá oživuje a nervami ovláda všetky údy tela, ktorému je nadradená (totiž podľa Kol 2, 19 sa treba držať „hlavy, z ktorej celé telo“ je „vyživované a pospájané väzivami a spojivami“). Ježiš je teda nielen tým, kto rozkazuje, ale aj tým, kto je s nami organicky spojený a od koho pochádza sila správne konať.
V oboch prípadoch sa Cirkev považuje za podriadenú Kristovi, či už preto, že je poslušná jeho najvyššiemu vedeniu – prikázaniam –, alebo tým, že prijíma všetky životné toky, ktoré z neho vyvierajú. Jeho prikázania nie sú totiž iba slovami, príkazmi, ale sú to životné sily, ktoré z neho vychádzajú a pomáhajú nám.
Táto myšlienka je zvlášť rozvinutá v Liste Efezanom, kde sú dokonca cirkevné služby odvodené nie od Ducha Svätého (ako je to v 1 Kor 12), ale od vzkrieseného Krista: to on „ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov“ (4, 11). „Z neho celé telo pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami... rastie a buduje sa v láske“ (4, 16). Kristus sa totiž úplne sústreďuje na to, „aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená“ (5, 27). Tým je povedané, že silou, ktorá buduje, vedie a usmerňuje Cirkev, je práve jeho láska.
Prvým významom je teda Kristus ako hlava Cirkvi, a to či už ide o jej vedenie, alebo, a to predovšetkým, ako jej inšpirácia a organická výživa jeho láskou. V druhom zmysle sa potom Kristus považuje nielen za hlavu Cirkvi, ale za hlavu všetkých nebeských mocností a celého vesmíru. V Liste Kolosanom čítame, že Boh „odzbrojil kniežatstvá a mocnosti, verejne ich predviedol a v ňom triumfoval nad nimi“ (2, 15). Podobne v Liste Efezanom nájdeme napísané, že jeho vzkriesením Boh povýšil Krista „nad každé kniežatstvo, mocnosť, silu a panstvo a nad každé iné meno, ktoré možno vysloviť nielen v tomto veku, ale aj v budúcom“ (1, 21).
Týmito slovami nám oba listy odovzdávajú veľmi pozitívny a plodný odkaz: Kristus sa nemusí obávať žiadneho potenciálneho konkurenta, pretože je vyšší než akákoľvek forma moci, ktorá by si zaumienila ponížiť človeka. Iba on „nás miluje a vydal seba samého Bohu za nás“ (Ef 5, 2). Preto ak sme spojení s Kristom, nemusíme sa obávať žiadneho nepriateľa a žiadnej zášti. To však znamená, že sa ho musíme pevne držať a nepovoliť primknutie sa k nemu!
Pre pohanov, ktorí verili vo svet plný zväčša nebezpečných duchov, proti ktorým sa bolo treba brániť, bola skutočne oslobodzujúcou zvesť o tom, že Kristus je jediným víťazom a kto je s ním, nemusí sa nikoho obávať. To isté však platí aj pre dnešných pohanov, pretože i dnešní stúpenci podobných ideológií vidia vo svete plno nebezpečných mocností. Preto aj im je potrebné ohlasovať, že Kristus je víťaz a kto je s Kristom, kto ostáva spojený s ním, nemusí sa báť nikoho a ničoho.
Zdá sa mi, že aj pre nás je dôležité, aby sme sa naučili čeliť všetkým strachom, pretože on prevyšuje každú vládu, je skutočným Pánom sveta. Dokonca i celý vesmír je mu podriadený a smeruje k nemu ako k vlastnej hlave. Veľmi známe sú slová z Listu Efezanom, kde sa hovorí o Božom pláne „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (1, 10). Podobne v Liste Kolosanom čítame, že „v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné“ (1, 16) a Boh „pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi“ (1, 20). Teda nestojí na jednej strane obrovský materiálny svet a na druhej nepatrná realita dejín našej zeme, ľudský svet - všetko je jedno v Kristovi. On je hlava vesmíru. Aj vesmír stvoril on a stvoril ho pre nás, ak sme s ním spojení.
Taká je racionálna a personalistická predstava vesmíru. Povedal by som, že univerzálnejšiu ani nie je možné vytvoriť - dá sa totiž odvodiť len od vzkrieseného Krista. Kristus je Pantokrator, ktorému sú podriadené všetky veci. Na myseľ tu prichodí Kristus Pantokrator, ktorý býva zobrazený v apsidách byzantských chrámov, často sediaci vysoko nad celým svetom či dokonca na dúhe, aby sa naznačila jeho rovnosť so samotným Bohom, po pravici ktorého zasadol (porov. Ef 1, 20; Kol 3, 1), a teda aj jeho neporovnateľná úloha, pokiaľ ide o riadenie ľudských osudov.
Takúto predstavu dokáže pochopiť len Cirkev. Nie v tom zmysle, že si chce nezaslúžene prisvojiť to, čo jej neprináleží, ale v inom, dvojakom zmysle: Cirkev jednak uznáva, že Kristus je väčší než ona, lebo jeho panstvo siaha aj poza jej hranice, a tiež v tom, že len Cirkev je nazvaná Kristovým telom, nie vesmír. To znamená, že pozemské skutočnosti musíme chápať pozitívne, lebo Kristus ich všetky zjednocuje v sebe, no zároveň máme naplno žiť svoju špecifickú cirkevnú identitu, ktorá je najviac v súlade s identitou samotného Krista.
Existuje ešte jeden zvláštny pojem, ktorý je pre tieto listy typický, a to je pojem „tajomstva“. Raz sa hovorí o „tajomstve vôle“ Boha (Ef 1, 9), inokedy o „Kristovom tajomstve“ (Ef 3, 4; Kol 4, 3), alebo priamo o poznaní „Božieho tajomstva, Krista, v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania“ (Kol 2, 2 – 3). Označuje sa tak nevyspytateľný Boží plán s osudmi ľudí, národov i sveta. Týmto výrazom nám oba listy hovoria, že v Kristovi sa nachádza naplnenie tohto tajomstva. Ak sme s Kristom, aj keď rozumom nedokážeme všetko pochopiť, vieme, že sme v jadre „tajomstva“ a na ceste pravdy. Je to on vo svojej celistvosti - nielen nejaký aspekt jeho osoby alebo istý okamih jeho života -, kto v sebe nesie plnosť nepreskúmateľného Božieho plánu spásy. V ňom je stelesnené to, čo sa nazýva „Božia mnohotvárna múdrosť“ (Ef 3, 10), pretože „v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2, 9). Odteraz už nie je možné myslieť na Božiu láskavú vôľu, na jeho vrcholné odovzdanie sa bez toho, aby sme sa osobne stretli s Kristom, v ktorom je toto „tajomstvo“ vtelené a možno ho priam hmatateľne vnímať.
To nás nasmerúva kontemplovať „Kristovo nevyspytateľné bohatstvo“ (Ef 3, 8), ktoré prevyšuje každé ľudské chápanie. Niežeby Boh nebol zanechal stopy o svojom prechode - veď sám Kristus je Božou stopou, jeho najväčšou stopou. Uvedomujeme si však, „aká je šírka, dĺžka, výška a hĺbka“ tohto tajomstva „presahujúceho každé poznanie“ (Ef 3, 18, porov. 3, 19). Len s rozumovými kategóriami tu nevystačíme. Keď uznáme, že mnohé veci presahujú naše rozumové schopnosti, treba sa nám pohrúžiť do pokornej a radostnej kontemplácie nielen mysľou, ale aj srdcom. napokon aj cirkevní otcovia nám hovoria, že láska chápe viac ako čistý rozum.
A nakoniec sa budem venovať už prv spomenutej koncepcii, ktorá považuje Cirkev za Kristovu nevestu. V Druhom liste Korinťanom porovnáva apoštol Pavol kresťanské spoločenstvo so snúbenicou a píše: „Veď horlím za vás Božou horlivosťou. Zasnúbil som vás jednému mužovi, aby som vás odovzdal Kristovi ako čistú pannu“ (2 Kor 11, 2). List Efezanom rozvíja tento obraz a spresňuje, že Cirkev je nielen snúbenicou, ale skutočnou Kristovou nevestou. On si ju, takpovediac, získal, a to za cenu vlastného života - „seba samého vydal za ňu“, ako sa to píše v Liste Efezanom (5, 25). Aký prejav lásky by mohol byť väčší ako tento? Navyše sa stará aj o jej krásu: nielen o tú, ktorú už získala krstom, ale aj o tú, ktorá má každý deň rásť bezúhonným životom, mravným konaním a „na ktorej niet škvrny ani vrásky“ (porov. Ef 5, 26 – 27). Odtiaľto je už len krôčik k všeobecnej skúsenosti kresťanského manželstva. Ba dokonca nie je celkom jasné, čo bolo pre autora tohto listu východiskovým bodom: či to bol vzťah Kristus - Cirkev, vo svetle ktorého uvažoval nad spojením muža a ženy, alebo či to, naopak, bola skúsenosť manželského spojenia, vo svetle ktorej premýšľal nad vzťahom Krista a Cirkvi. Oba tieto aspekty sa totiž navzájom objasňujú: vo svetle spoločenstva Krista a Cirkvi sa učíme, čo je manželstvo, a pri myšlienke na tajomstvo manželstva sa dozvedáme, ako sa Kristus zjednocuje s nami. V každom prípade sa tento list nachádza akoby na polceste medzi prorokom Ozeášom, ktorý opisoval vzťah medzi Bohom a jeho ľudom v kategóriách už uskutočnenej svadby (porov. Oz 2, 4. 16. 21), a jasnovidcom zo Zjavenia, ktorý načrtáva eschatologické stretnutie Cirkvi a Baránka ako radostnú a nikdy sa nekončiacu svadbu (porov. Zjv 19, 7 – 9; 21, 9).
Ešte by sa dalo mnohé povedať, ale zdá sa mi, že z uvedeného možno pochopiť, že tieto dva listy sú dôležitou katechézou, z ktorej sa môžeme naučiť nielen to, ako byť dobrými kresťanmi, ale aj ako sa stať skutočne ľuďmi. Ak začneme chápať, že svet je Kristovou stopou, pochopíme, v čom spočíva náš správny vzťah k svetu a všetky problémy jeho zachovania. Naučíme sa vidieť svet rozumom, no rozumom vedeným láskou, pokorou a úctou, ktoré umožňujú správne konať. A ak si uvedomíme, že Cirkev je Kristovým telom a že Kristus seba samého vydal za ňu, naučíme sa žiť s Kristom vo vzájomnej láske, v láske, ktorá nás zjednocuje s Bohom a ktorá nám umožňuje vidieť v druhom Kristov obraz, obraz samotného Krista. Prosme Pána, aby nám pomohol správne rozjímať nad Svätým písmom, nad jeho slovom a naučiť sa tak skutočne správne žiť.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)