12 darov, ktoré pomôžu katechétovi

1. Čas

Musíme sa oň podeliť s druhými, druhých ním musíme obdariť. Ale aj katechéta potrebuje čas. Ten sa práve na najdôležitejšie veci nenájde. Katechéta je v časovej núdzi. Čomu by sme mali venovať čas? Nasledovnému:

  • Počúvať Božie slovo, lebo sme jeho služobníkmi.
  • Načúvať hlasu svojho srdca, kde sídli Duch Svätý.
  • Študovať – svedomito sa pripraviť. Naša služba nie je zamestnaním, ale poslaním.
  • Spoznať svet katechizovaných: ich jazyk, hudbu, módu, ktoré sú pre nich dôležitými symbolmi.
  • Je pravdou, že naša služba tvorí podstatu poslania Cirkvi, ale sme zodpovední aj za našu odbornosť. K zdokonaľovaniu je potrebný čas.
2. Vzory

Je jasné, že náš život je príkladom pre druhých. Ako ľudia prijímajú učenie Krista v dnešnom svete? V čom je príkladom život katechétu pre jemu zverených? Aký obraz poskytujeme o Božom kráľovstve? Osobný život katechétu je najlepším výchovným prostriedkom. O našej hlbokej viere svedčí naša oduševnenosť, vytrvalosť a oddanosť.

3. Prijatie druhých

Sme si vedomí toho, že sa iba vtedy dokážeme zdokonaľovať, keď z nás majú iní radosť, keď nás vedia prijať, povzbudiť sa z nás. Vieme aj to, že aj ostatní hľadajú svoje životné poslanie a môžu ho nájsť aj vďaka nám. To však môžeme uskutočniť iba vtedy, ak poznáme svoje možnosti a schopnosti, nadanie, nedostatky a situáciu druhých. Aké miesto má mladý človek v našom živote? (Zaujímame sa o neho, rozprávame sa s ním? Aj on by dokázal obohatiť svojou prítomnosťou našu katechetickú činnosť?) Súčasný človek je zranený. Potrebuje našu pomoc.

4. objavenie Dobra v druhých

Pozeráme sa na nám zverených Božím pohľadom. Do istej miery sme za nich zodpovední. Ako sa Otec pozerá na svoj ľud, tak sa snažíme aj my pozerať na svojich zverencov. Naše poslanie sa vždy spája s obohacova­ním spoločenstva. Každý z nás dokáže niečím prispieť.

5. prijatie svojej obmedzenosti

Vieme uznať, že sa nedokážeme každému venovať, vieme sa zmieriť s tým, že vždy budú ľudia, ktorých nedokážeme osloviť, lebo nevedia prijať náš názor. Ľudí „nelovíme“ násilím, ale  ich oslovujeme a pozýva-

me, vždy si ctíme slobodné rozhodnutie druhého človeka.

6. Sebahodnotenie

Keďže často pomáhame druhým nájsť seba samých, aj my musíme prijať seba samých. Vyvyšovanie seba a prílišné zdôrazňovanie našej ne­dokonalosti znižuje dôstojnosť a dôležitosť našej služby a charakter nášho povolania. Osamelý a zranený človek potrebuje zdravého katechétu. Ten, kto iných hodnotí prísne, kto druhým vynadá, kto hľadá chyby, kto nie je ústretový a uzavrie sa pred ostatnými, nevie ľuďom poskytnúť to, čo od neho právom očakávajú. Iba radosť, vďaka a láska k blížnemu dokáže vytvoriť tieto hodnoty. 

7. duch zmierenia

Aj my si uvedomujeme, že sme na ceste hľadania Božej blahozvesti, a že sa každodenne stretávame s hriechom. S hlbokou dôverou sa obraciame k Bohu, ktorý nám pomáha nájsť zmierenie s ľuďmi. Využívame každú príležitosť na dosiahnutie Kristovho odpustenia. Často Ho prosíme o od­pustenie.

8. Otvorenosť

Sme otvorení podeliť sa s druhými o naše myšlienky, radosti, problémy. V tom je naša ľudskosť, čo prehlbuje našu vieru. Zrelý človek si je vedomý toho, že všetko mu daroval Boh a práve otvorenosťou si môže pomáhať na ceste rastu a zdokonaľovania.

9. Pomoc ostatným, aby sa aj oni učili a zdokonaľovali

Posilňujme spoločenstvo. Objavujme dary a prejavy ostatných a po­skytujme im možnosť, aby sa o ne podelili s druhými.

10. Pozornosť

Buďme tiež  pozorní k iným. Ak chceme rozprávať iba my, a nedávame možnosť druhým prejaviť sa, potom sa v skutočnosti nesnažíme o vytvorenie rodinnej atmosféry v rámci spoločenstva. Duch Svätý prejavuje starostlivosť o druhých aj cez nás. Boží duch je otvorený, aby sa mu mohol zveriť každý človek. Táto starostlivosť je láskyplná, plodná a bez­hraničná. Nie je pasívna, ale aktívna, pomáha. Otázkami a otvore­nosťou nabádame katechizovaných k tomu, aby sa nám zdôverili. Ich dôveru nezneužívame. Pritom načúvame aj svojmu vnútru, lebo Duch Svätý pôsobí aj v nás.

11. Slávenie

Prednostne sa zúčastňujeme slávenia Eucharistie. Sme významnými

a tvorivými členmi sláviaceho spoločenstva. Žijeme to, čo slávime a slá-vime to, čo žijeme. Slávenie je významnou formou vďakyvzdávania. Ten, kto nedokáže sláviť významné udalosti, nedokáže byť ani vďačný. To už nie je kresťanské.

12. schopnosť  prijímať, nielen dávať

Dokážeme prijať dobro, o ktoré sa s nami podelia ostatní. Veríme pravde, ktorú o nás iní hovoria, neodmietame ju. Uvedomujeme si, že aj druhí nás dokážu obohatiť, že sa od nich môžeme učiť. Dávame ostatným možnosť, aby nás obohacovali. Ctíme si ich zmýšľanie, odlišné ná-zory a hľadáme v nich hodnoty.

 

Judit Fogassy SDSH: Príručka katechétu