Katechéza Svätého Otca Františka 26. 10. 2016

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Pokračujeme v uvažovaní o telesných skutkoch milosrdenstva, ktoré nám Pán Ježiš Kristus odovzdal, aby sa naša viera uchovávala vždy živá a dynamická. Tieto skutky ukazujú, že kresťania nie sú unavení a leniví pri očakávaní konečného stretnutia s Pánom, ale každý deň mu idú v ústrety, rozpoznávajúc jeho tvár v tvárach mnohých osôb prosiacich o pomoc.
Dnes sa pristavíme pri týchto Ježišových slovách: «Bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma» (Mt 25,35-36). V našich časoch je viac než aktuálna dobročinná činnosť týkajúca sa cudzincov. Ekonomická kríza, ozbrojené konflikty a klimatické zmeny nútia mnohé osoby emigrovať. Migrácie však nie sú novým fenoménom, ale patria k dejinám ľudstva. Myslieť si, že sú vlastné len našim časom je nedostatkom historickej pamäte.
Biblia nám ponúka mnoho konkrétnych príkladov migrácie. Stačí pomyslieť na Abraháma. Božie volanie ho núti zanechať svoju krajinu, aby šiel do inej: «Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem» (Gen 12,1). A tak to bolo aj s Izraelským ľudom, ktorý putoval z Egypta, kde bol otrokom, štyridsať rokov v púšti, až pokiaľ neprišiel do Bohom zasľúbenej zeme. Samotná Svätá rodina – Mária, Jozef a malý Ježiš – bola nútená emigrovať, aby unikla pred hrozbou Herodesa: «Jozef vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. Tam zostal až do Herodesovej smrti» (Mt 2, 14-15). Dejiny ľudstva sú dejinami migrácií: v žiadnych zemepisných šírkach neexistuje národ, ktorý by nepoznal migračný fenomén.
V priebehu storočí sme boli svedkami veľkých výrazov solidarity, aj keď nechýbali ani spoločenské napätia. Dnes žiaľ kontext ekonomickej krízy napomáha vzchádzaniu postojov uzavretosti a neprijatia. V niektorých častiach sveta vznikajú múry a bariéry. Niekedy sa zdá, že tichá dobročinnosť mnohých mužov a žien, ktorí sa rozličnými spôsobmi venujú pomoci a asistencii utečencom a migrantom, je zatienená hlukom iných, ktorí dávajú hlas inštinktívnemu egoizmu. Avšak uzavretosť nie je riešením, naopak, ťaží z nej kriminálne obchodovanie. Jedinou východiskovou cestou je cesta solidarity. Solidarita. Solidarita s migrantom, solidarita s cudzincom.
Úsilie kresťanov v tejto oblasti je dnes, tak ako aj v minulosti, urgentné. Len pri pohľade na minulé storočie, spomeňme úžasnú osobnosť Františky Cabriniovej, ktorá spolu so svojimi spoločníčkami venovala svoj život migrantom smerujúcim do Spojených štátov amerických. Aj dnes potrebujeme tieto svedectvá, aby sa mohlo milosrdenstvo dostať k mnohým núdznym. Ide o úsilie zapájajúce všetkých bez výnimky. Diecézy, farnosti, inštitúty zasväteného života, združenia a hnutia, ako aj jednotliví kresťania, všetci sme povolaní prijať bratov a sestry utekajúcich pred vojnou, hladom, násilím a neľudskými podmienkami života. Všetci spolu sme jednou veľkou podpornou silou pre tých, čo stratili vlasť, rodinu, prácu a dôstojnosť.
Pred niekoľkými dňami sa v meste udiala drobná príhoda. Bol tu istý utečenec, ktorý hľadal cestu a jedna pani sa k nemu priblížila a povedala mu: „Hľadáte niečo?“ Ten utečenec bol bez topánok. On jej na to: „Chcel by som ísť do Baziliky sv. Petra prejsť Svätou bránou“. Pani si pomyslela: „Veď nemá topánky, ako budeme kráčať?“ A zavolala taxík. Ten migrant, ten utečenec však zapáchal a vodič taxíka takmer nechcel aby nastúpil, no napokon privolil. A pani si sadla vedľa neho. Cestou sem trvajúcou asi desať minút, sa ho spýtala na jeho príbeh ako utečenca a migranta. Tento muž rozpovedal svoj príbeh plný bolesti, vojny, hladu, ako aj to, prečo utiekol zo svojej vlasti, aby prišiel sem. Keď dorazili, pani otvorí svoju tašku, aby taxikárovi zaplatila a taxikár, muž, šofér, ktorý na začiatku nechcel, aby tento migrant nastúpil, lebo zapáchal, panej povedal: „Nie pani, som to ja, čo mám zaplatiť Vám, lebo vďaka Vám som si vypočul príbeh, ktorý zmenil moje srdce.“ Táto pani vedela čo je to bolesť migranta, lebo v jej žilách koluje arménska krv a ona tiež pozná utrpenie svojho ľudu. Keď konáme podobnú vec, na začiatku to odmietame, lebo nám to spôsobuje trochu nepohodlia – „veď zapácha...“. No nakoniec nám príbeh prevonia dušu a zmení nás. Pomyslite na tento príbeh a myslime na to, čo môžeme urobiť pre utečencov.
Ďalšou vecou je tu „zaodiať nahého“: čo to môže znamenať, ak nie prinavrátiť dôstojnosti tomu, kto ju stratil? Istotne, dávajúc odev tomu, komu chýba; avšak pomyslime aj na ženy – obete obchodovania s ľuďmi uvrhnuté na ulice či na iné, premnohé spôsoby využívania ľudského tela ako tovaru, a to dokonca aj tela maloletých. A rovnako aj nemať prácu, dom, spravodlivú mzdu – to je jedna forma nahoty –, či byť diskriminovaní kvôli rase, viere – všetko sú to formy „nahoty“, voči ktorým sme ako kresťania povolaní byť pozornými, bdelými a pripravenými konať.  
Drahí bratia a sestry, neupadnime do pasce uzavtárať sa do seba samých, byť ľahostajnými k potrebám bratov a strachovať sa len o naše záujmy. Práve v tej miere, v akej sa otvárame iným, sa život stáva plodným, spoločnosť znovunadobúda pokoj a osoby znovuzískavajú ich plnú dôstojnosť. A nezabudnite na tú pani, nezabudnite na toho migranta, čo zapáchal a nezabudnite na šoféra, ktorému migrant zmenil dušu. Ďakujem. 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)