Katechéza Svätého Otca Františka 26. 6. 2013

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnes by som chcel v krátkosti priblížiť ďalší z obrazov, ktorý nám pomáha opísať tajomstvo Cirkvi: obraz chrámu (porov. dogm. konšt. Lumen gentium, 6).
Čo nám naznačuje slovo chrám? Predstavíme si stavbu, budovu. Mnohým osobitným spôsobom pripomína dejiny izraelského národa, o ktorých rozpráva Starý zákon. V Jeruzaleme bol miestom stretnutia s Bohom v modlitbe veľký Šalamúnov chrám. Vo vnútri chrámu bola Archa zmluvy, znamenie Božej prítomnosti uprostred jeho ľudu. V Arche sa uchovávali tabule Zákona, manna a Áronova palica ako pripomienka skutočnosti, že Boh bol vždy v dejinách svojho ľudu, sprevádzal ho na ceste a viedol jeho kroky. Chrám pripomína tieto dejiny. Tak aj my, keď ideme do chrámu, máme si tieto dejiny pripomenúť, každý z nás svoju vlastnú históriu, ako ma Ježiš stretol, ako kráčal so mnou, ako ma miluje a požehnáva.
To, čo bolo naznačené Starým zákonom, sa uskutočnilo mocou Ducha Svätého v Cirkvi: Cirkev je domom Boha, miestom jeho prítomnosti, kde môžeme nájsť a stretnúť Pána. Cirkev je chrámom Ducha Svätého, ktorý ju oživuje, vedie a usmerňuje. Keď si kladieme otázku: Kde môžeme stretnúť Boha? Kde môžeme vstúpiť do spoločenstva s ním Kristovým prostredníctvom? Kde môžeme nájsť svetlo Ducha Svätého, ktoré osvecuje náš život? Odpoveď je takáto: V Božom ľude, medzi nami, ktorí sme Cirkev. Tu stretneme Ježiša, Ducha Svätého a Otca.
Starozákonný chrám bol postavený ľudskými rukami: chceli „dať dom“ Bohu, aby mali viditeľný znak jeho prítomnosti uprostred ľudu. Vtelením Božieho Syna sa plní Nátanovo proroctvo kráľovi Dávidovi (porov. 2 Sam 7,1-29). Nie kráľ, nie my sme tí, ktorí Bohu „dáme dom“, ale Boh sám postaví „svoj dom“, aby prišiel bývať medzi nás, ako píše sv. Ján vo svojom evanjeliu (porov. 1,14). Kristus je živým chrámom v Otcovi. Kristus sám buduje svoj „duchovný dom“, Cirkev, postavenú nie z hmotných kameňov, ale z „kameňov živých“, a nimi sme my. Apoštol Pavol píše kresťanom do Efezu: „Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš. V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie v svätý chrám v Pánovi, v ňom ste aj vy vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu“ (Ef 2,20-22). Toto je nádherná skutočnosť! Sme živé kamene v Božej stavbe, hlboko spojené s Kristom, ktorý je kameňom uholným, a zároveň je naším oporným pilierom. Čo to znamená? Značí to, že chrámom sme my, sme živou Cirkvou a keď sme spolu, prebýva medzi nami Duch Svätý, ktorý nám pomáha rásť ako Cirkvi. Duch Svätý prostredníctvom svojich darov načrtáva rôznorodosť. Dôležité je uvedomiť si: Čo koná Duch Svätý medzi nami? Spôsobuje rozličnosť, ktorá je bohatstvom Cirkvi, všetkých a všetko zjednocuje a tak buduje duchovný chrám, v ktorom neprinášame hmotné obety, ale seba, náš život (porov. 1 Pt 2,4-5). Cirkev nie je akýmsi pletencom vecí a záujmov, ale je chrámom Ducha Svätého, chrámom, v ktorom pôsobí Boh a v ktorom je každý z nás vďaka krstu živým kameňom. To znamená, že tu nie je nik, kto by bol nepotrebný. Keby niekto povedal inému: „Choď domov, si zbytočný“, to nie je pravda, pretože v Cirkvi nikto nie je zbytočný, všetci sme potrební na to, aby sme budovali tento chrám!
Nik nie je druhoradý. Nikto v Cirkvi nie je viac dôležitý, všetci sme rovnakí v Božích očiach. Niekto z vás by mohol povedať: „Počujte, pán pápež, vy nie ste taký ako my“. Som, som ako každý z vás, všetci sme rovnakí, sme bratia! Nie je nik, kto by bol neznámy. Všetci tvoríme a budujeme Cirkev. Táto skutočnosť nás pozýva zamyslieť sa nad tým, že ak chýba kameň nášho kresťanského života, chýba niečo z nádhery Cirkvi. Niektorí povedia: „Nemám s Cirkvou nič spoločné“, takýmto spôsobom však z tohto chrámu vypadáva živý kameň. Nik nemôže odísť, všetci musíme priniesť do Cirkvi náš život, naše srdce, našu lásku, našu myseľ, našu prácu, všetci spoločne.
Chcem, aby sme si položili otázku: Ako prežívame skutočnosť, že sme Cirkvou? Sme živé kamene alebo, takpovediac, kamene unavené, unudené, ľahostajné? Všimli ste si, aký nepekný je pohľad na unaveného, unudeného a ľahostajného kresťana? Taký kresťan nie je v poriadku. Kresťan musí byť živý, šťastný z toho, že je kresťanom. Musí prežívať nádheru skutočnosti, že je súčasťou Božieho ľudu, ktorým je Cirkev. Otvárame sa pôsobeniu Ducha Svätého, aby sme boli aktívnou zložkou v našich spoločenstvách alebo sa uzatvárame do seba samých a povieme si: „Mám veľa práce a toto nie je mojou úlohou“?
Pán nám všetkým dáva svoju milosť a silu, aby sme mohli byť hlboko spojení s Kristom, ktorý je uholným kameňom, pilierom, oporným bodom nášho života a života celej Cirkvi. Modlime sa, aby sme, oživovaní Duchom Svätým, boli vždy živými kameňmi jeho Cirkvi.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)