Katechéza Svätého Otca Františka 6. 11. 2013

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! 
Minulú stredu som hovoril o spoločenstve svätých ako o spoločenstve medzi svätými osobami, teda, medzi nami veriacimi. Dnes by som rád prehĺbil ďalší prvok týkajúci sa tejto skutočnosti. Spomínate si, že tam boli dva aspekty: spoločenstvo medzi nami, jednota medzi nami, ktorí vytvárame spoločenstvo a druhý aspekt, spoločná účasť na duchovných dobrách, čiže svätých veciach. Tieto dva prvky sú medzi sebou úzko prepojené, pretože spoločenstvo medzi kresťanmi rastie prostredníctvom účasti na duchovných dobrách. Myslíme tým osobitne na sviatosti, charizmy a lásku (porov. KKC 949-953). Naša jednota rastie v spoločenstve sviatostí, v spoločenstve chariziem, ktoré každý z nás má, pretože nám ich daroval Duch Svätý, a v spoločenstve lásky.
Začnime spoločenstvom sviatostí. Sviatosti vyjadrujú a uskutočňujú účinné a hlboké spoločenstvo medzi nami, pretože v nich stretávame Krista Spasiteľa a jeho prostredníctvom našich bratov vo viere. Sviatosti nie sú len vonkajškové prejavy, nie sú to rituály. Sviatosti sú Kristovou silou, Ježiš Kristus je vo sviatostiach. V slávení svätej omše, eucharistie, je živý Ježiš, ktorý nás zhromažďuje, vytvára z nás spoločenstvo, privádza nás k adorácii Otca. Každý z nás je prostredníctvom krstu, birmovania a eucharistie začlenený do Krista a spojený s celým spoločenstvom veriacich. Preto, ak je to na jednej strane Cirkev, ktorá „vykonáva“ sviatosti, na druhej strane sú to práve sviatosti, ktoré „vytvárajú“ Cirkev, budujú ju, dávajú zrod jej novým deťom, začleňujúc ich do svätého Božieho ľudu a upevňujúc túto ich príslušnosť.
Každé stretnutie s Kristom, ktorý nám vo sviatostiach dáva túto spásu, nás pozýva „ísť“ a odovzdávať iným spásu, ktorú sme mohli vidieť, ktorej sme sa mohli dotknúť, stretnúť, prijať a ktorá je vskutku hodnoverná, pretože je láskou. Týmto spôsobom nás sviatosti pobádajú stať sa misionármi; a apoštolské nasadenie niesť evanjelium do každého prostredia, aj do toho najnepriateľskejšieho, je výsledkom stáleho sviatostného života, nakoľko je účasťou na spasiteľskej iniciatíve Boha, ktorý chce všetkým darovať spásu. Milosť sviatostí v nás udržiava silnú a radostnú vieru, takú, ktorá vie žasnúť nad Božími „divmi“ a dokáže odolávať modlám sveta. Práve preto je dôležité vytvárať spoločenstvo, je dôležité, aby deti boli skoro pokrstené, je dôležité, aby prijali birmovanie. Prečo? Pretože ide o prítomnosť Ježiša Krista v nás, ktorý nám pomáha. Je dôležité, aby sme vtedy, keď sa cítime hriešni, pristúpili k sviatosti zmierenia. „Nie, otče, obávam sa, že kňaz ma zbije palicou!“ Nie, ten kňaz ťa nezbije. Vieš, s kým sa stretneš vo sviatosti zmierenia? S Ježišom, ktorý ti odpúšťa. Ježiš ťa tam očakáva a to znamená sviatosť. Táto skutočnosť dáva vzrast celej Cirkvi.
Druhým aspektom spoločnej účasti na svätých veciach je spoločenstvo chariziem. Duch Svätý rozdáva veriacim množstvo darov a duchovných milostí. Toto „fantastické“ bohatstvo - nazvime ho tak – darov Ducha Svätého je zamerané na budovanie Cirkvi. Slovo „charizmy“ je trochu náročné. Ide o dary, ktoré nám dáva Duch Svätý. Niekto má dar byť takým a takým, má túto zručnosť, či tamtú schopnosť... Sú však aj dary, ktoré nám dáva, avšak nie preto, aby ostali ukryté, ale aby na nich mali účasť aj ostatní. Nie sú dané iba v prospech toho, kto ich dostáva, ale na úžitok Božiemu ľudu. Ak niektorá charizma, jeden z týchto darov, slúži na sebapotvrdzovanie, vtedy treba pochybovať o tom, či ide o autentickú charizmu a či je verne prežívaná. Charizmy sú osobitné dary, darované niektorým na vykonávanie dobra pre mnohých iných. Prejavujú sa ako postoje, inšpirácie, vnútorné podnety, ktoré sa rodia vo svedomí a v skúsenosti určitých osôb, ktoré sú povolané vložiť ich do služby spoločenstvu. Tieto duchovné dary osobitne prispievajú k svätosti Cirkvi a k jej poslaniu. Všetci sme povolaní, aby sme si ich vážili v sebe i v ostatných, prijali ich ako užitočné stimuly pre prítomnosť a plodné dielo Cirkvi. Sv. Pavol upozorňoval: „Ducha neuhášajte“ (1 Sol 5,19). Neuhášajte Ducha, ktorý nám dáva tieto dary, tieto schopnosti, čnosti, tieto prekrásne veci, ktoré umožňujú vzrast Cirkvi.
Aký je náš postoj voči týmto darom Ducha Svätého? Uvedomujeme si, že Boží Duch je slobodný dať ich komu chce? Považujeme ich za duchovnú pomoc, vďaka ktorej Pán podopiera našu vieru, posilňuje ju a posilňuje aj naše poslanie vo svete? 
Pristúpme k tretiemu aspektu spoločnej účasti na svätých veciach, ktorým jespoločenstvo lásky. To, čo nás vzájomne zjednocuje a prejavuje sa dobročinnosťou, je láska. O prvých kresťanoch sa pohania, ktorí ich pozorovali, vyjadrovali takto: „Hľa, ako sa milujú! Ako sa majú radi! Niet medzi nimi nenávisti, neohovárajú sa navzájom! Toto je dobré!“ Dobročinná láska: toto je Božia láska, ktorú nám Duch Svätý vkladá do sŕdc. Charizmy sú dôležité pre život kresťanského spoločenstva. Vždy sú však prostriedkami na rast v láske, ktorú sv. Pavol umiestňuje nad charizmy. Bez lásky sú aj najvýnimočnejšie dary márne. Tento človek uzdravuje ľudí, má takú schopnosť, takúto čnosť, uzdravuje. Má však lásku v srdci? Ak áno, nech pokračuje, ale ak ju nemá, neslúži Cirkvi. Bez lásky žiaden z týchto darov Cirkvi neslúži, pretože, kde nieto lásky, tam je prázdnota, ktorá sa vyplní sebectvom. Pýtam sa vás: ak by sme všetci boli egoistami, iba egoistami, môžeme žiť v spoločenstve, v pokoji? Môžeme žiť v pokoji, ak je niekto z nás sebec? Dá sa to, či nedá? [Ľudia odpovedajú: Nie!] Nedá sa to! Preto je nevyhnutná láska, ktorá nás zjednotí. Najmenší z našich prejavov lásky má priaznivé účinky pre všetkých. Z toho dôvodu prežívať jednotu Cirkvi, spoločenstvo lásky, znamená nehľadať vlastný záujem, ale deliť sa o utrpenia a radosti bratov (porov. 1 Kor 12,26), a byť ochotní niesť bremená tých najslabších a najchudobnejších. Táto bratská solidárnosť nie je rečníckym zvratom, ale je integrálnou súčasťou spoločenstva medzi kresťanmi. Vtedy, keď ju prežívame, sme znamením pre svet, sme „sviatosťou“ Božej lásky. Sme ňou jedni pre druhých a sme ňou pre všetkých! Nejde iba o tú drobnú dobročinnosť, ktorú si môžeme navzájom poskytnúť. Ide o niečo hlbšie: o spoločenstvo, ktoré nám umožňuje vstúpiť do radosti i bolesti druhého a úprimne sa s ním stotožniť.
Často bývame necitliví, ľahostajní, máme odstup a namiesto toho, aby sme vnášali bratskú vzájomnosť, prinášame nevrlosť, chlad, sebectvo. Môžu s touto nevrlosťou, chladom a sebectvom naše cirkvi rásť? Môže takto azda rásť celá Cirkev? Nie, s mrzutosťou, chladom a egoizmom Cirkev nerastie: vzrastá iba vďaka láske, ktorá prichádza od Ducha Svätého. Pán nás pozýva, aby sme sa otvorili voči spoločenstvu s ním vo sviatostiach, v charizmách a v láske, aby sme žili takým spôsobom, ktorý je hodný nášho kresťanského povolania!
Teraz si dovolím požiadať vás o jeden skutok lásky. [S humorom:] Nebojte sa, nebudeme robiť zbierku! - Skutok lásky. Ešte pred príchodom na námestie som zašiel navštíviť jedno jedenapolročné dievčatko s veľmi vážnou chorobou. Jej otec i mama sa modlia a prosia Pána o zdravie pre dievčatko. Volá sa Noemi. Usmievala sa, chúďatko. Urobme skutok lásky. Nepoznáme ju, je však pokrstená, je jedna z nás, je kresťanka. Urobme pre ňu skutok lásky. Najprv v tichu poprosme Pána, aby jej v tejto chvíli pomohol a daroval jej zdravie. Potom sa pomodlíme Zdravas Mária. [Chvíľa ticha.] A teraz sa všetci spoločne pomodlime k Panne Márii za zdravie Noemi: Zdravas, Mária... Ďakujem za tento skutok lásky...“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)