Katechéza Svätého Otca Františka 8. 6. 2014

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Slávnosť Zoslania Ducha Svätého nám pripamätáva vyliatie Ducha Svätého na apoštolov zhromaždených vo Večeradle. Podobne ako Veľká noc, je to udalosť, ktorá sa udiala v deň už predtým jestvujúceho židovského sviatku, a ktorá priniesla prekvapujúce naplnenie. Kniha Skutkov apoštolov opisuje znaky a ovocie toho nezvyčajného vyliatia: silný vietor a plamienky ohňa, strach sa vytráca a prenecháva miesto odvahe, jazyky sa rozväzujú a všetci rozumejú posolstvu. Tam, kam prichádza Boží Duch, sa všetko obrodzuje a premieňa. Udalosť Turíc je znakom zrodenia Cirkvi a jej vystúpenia na verejnosť. Mocne na nás pôsobia dve črty: je to Cirkev, ktorá prekvapuje a robí rozruch.
Kľúčovým prvkom Turíc je prekvapenie. Náš Boh je Bohom prekvapení, to vieme. Od učeníkov už nikto nič neočakával, po Ježišovej smrti boli bezvýznamnou skupinkou, porazenými sirotami ich Majstra. Avšak stane sa neočakávaná udalosť, ktorá vzbudí údiv. Ľudia zostávajú zmätení, pretože každý počuje učeníkov hovoriť o veľkých Božích skutkoch v ich vlastnom jazyku (porov. Sk 2,6-7.11). Cirkev, ktorá sa zrodila na Turíce, je komunitou vzbudzujúcou úžas, pretože silou pochádzajúcou od Boha oznamuje novú zvesť – vzkriesenie Ježiša Krista – novým jazykom, univerzálnym jazykom lásky. Nová správa: Kristus je živý, vstal z mŕtvych. Nový jazyk: jazyk lásky. Učeníci sú vystrojení mocou zhora a hovoria s odvahou. Niekoľko minút pred tým boli všetci zbabelcami, ale teraz hovoria s odvahou, otvorene, so slobodou Ducha Svätého.
Cirkev je povolaná, aby bola vždy taká: schopná prekvapiť ohlasujúc všetkým, že Ježiš Kristus zvíťazil nad smrťou, že Božia náruč je vždy otvorená, že jeho trpezlivosť vždy čaká, aby nás uzdravovala a odpúšťala nám. Práve pre toto poslanie dal vzkriesený Ježiš Cirkvi svojho Ducha.
Všimnime si: Ak je Cirkev živá, vždy musí prekvapovať. Živej Cirkvi je vlastné prekvapovať. Cirkev, ktorá nemá schopnosť prekvapiť, je slabá, chorá, umierajúca a musí byť čo najskôr hospitalizovaná na jednotke intenzívnej starostlivosti!
Niektorí v Jeruzaleme by boli bývali radšej, keby Ježišovi učeníci, zablokovaní strachom, zostali zamknutí v dome, aby tak nedošlo k rozruchu. Aj dnes to mnohí chcú od kresťanov. Avšak vzkriesený Pán ich pobáda, aby šli do sveta: «Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás» (Jn 20,21). Turíčna Cirkev je Cirkev, ktorá sa nezmieri s tým, aby bola neškodná, príliš ‚destilovaná‘. Nie, s týmto sa nezmieri! Nechce byť dekoratívnym prvkom. Je to Cirkev, ktorá neváha ísť von, v ústrety ľuďom, hlásať posolstvo, ktoré jej bolo zverené, a to aj v prípade, že to posolstvo vyrušuje alebo znepokojuje svedomie, aj vtedy, keď toto posolstvo azda prináša problémy, ba niekedy vedie aj k mučeníctvu. Cirkev sa rodí ako jedna a univerzálna, s jasnou totožnosťou, ale otvorená, Cirkev, ktorá objíma celý svet, ale nezmocňuje sa ho. Necháva mu slobodu, no objíma ho: tak ako kolonáda tohto námestia, dve ramená otvorené pre prijatie, ktoré sa však nezatvárajú v zovretí. My kresťania sme slobodní a Cirkev nás chce slobodných!
Obráťme sa na Pannu Máriu, ktorá bola v to turíčne ráno vo Večeradle, tak bola matka pri deťoch. V nej urobila moc Ducha Svätého naozaj «veľké veci» (Lk 1,49). Ona sama to povedala. Ona, Matka Vykupiteľa a Matka Cirkvi, nech vymôže na svoje orodovanie nové vyliatie Božieho Ducha na Cirkev a na svet.
 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)