Katechéza Svätého Otca Františka 27. 8. 2014

Drahí bratia a sestry, dobrý deň.
Zakaždým, keď obnovujeme naše vyznanie viery odriekajúc Krédo, tvrdíme, že Cirkev je «jedna» a «svätá». Je jedna, pretože má svoj pôvod v Trojjedinom Bohu, v mystériu jednoty a plnosti spoločenstva. A Cirkev je svätá, pretože je založená na Ježišovi Kristovi, oživovaná Duchom Svätým, napĺňaná jeho láskou a jeho spásou. Avšak súčasne ako je svätá, skladá sa z hriešnikov, zo všetkých nás hriešnikov, ktorí každý deň zakusujeme svoju vlastnú krehkosť a biedu. Takže táto viera, ktorú vyznávame, nás pobáda k obráteniu, k odvahe žiť každý deň jednotu a svätosť. A keď nie sme jednotní, keď nie sme svätí, je to preto, že nie sme verní Ježišovi. Ale on, Ježiš, nás nenechá samých, neopustí svoju Cirkev! On kráča s nami, on nám rozumie. Rozumie našim slabostiam, našim hriechom, odpúšťa nám ich vždy, keď dovolíme, aby nám ich odpustil. On je stále s nami a pomáha nám stať sa menej hriešnymi, viac svätými, viac zjednotenými.

1. Prvá útecha per nás vychádza z faktu, že Ježiš sa veľa modlil za jednotu učeníkov. Je to modlitba pri poslednej večeri, keď Ježiš veľmi prosil: «Otče, nech sú jedno». Modlil sa za jednotu. A to práve tesne pred umučením, keď ponúkol svoj život za nás. To je to, čo sme povolaní znovu a znovu čítať a premýšľať o tom na jednej z najintenzívnejších a najdojímavejších stránok Evanjelia podľa Jána, v sedemnástej kapitole (porov. Jn 17, 11.21-23). Aké pekné je vedieť, že Pán tesne pred smrťou nemal starosť o seba, ale myslel na nás! A vo svojom úprimnom dialógu s Otcom sa modlil, aby sme boli jedno ním a medzi sebou navzájom. Týmito slovami sa Ježiš stal našim orodovníkom u Otca, aby sme aj my mohli vstúpiť do plného spoločenstva lásky s ním. Súčasne nám ich zveruje ako svoj duchovný testament, aby sa jednota stále viac stávala charakteristickou črtou našich kresťanských komunít a najkrajšou odpoveďou každému, kto sa spýta na dôvod nádeje, ktorá je v nás (porov. 1 Pt 3,15). Jednota.

2. «Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal» (Jn 17,21). Cirkev sa snažila od začiatku o dosiahnutie tohto cieľa, na ktorom Ježišovi tak záleží. Skutky apoštolov nám pripomínajú, že prví kresťania sa vyznačovali tým, že boli «jedno srdce a jedna duša» (Sk 4, 32). Apoštol Pavol potom povzbudzoval svoje komunity, aby nezabúdali, že sú «jedno telo» (1 Kor 12,13). Počuli sme to v čítaní. Skúsenosť nám však hovorí, že existuje veľa hriechov proti jednote. A nemyslíme len na herézy, myslíme na veľmi časté nedostatky v našich komunitách, na ‚farské hriechy‘, hriechy vo farnostiach.

Niekedy sú žiaľ naše farnosti, ktoré sú pozvané, aby boli miestami delenia sa a spoločenstva, naozaj poznačené závisťou, žiarlivosťou, antipatiou... Klebety sú vždy poruke pre všetkých. Koľko sa klebetí vo farnostiach! Je to dobré, alebo nie? A keď je niekto zvolený za predsedu nejakého združenia, toľko sa hovorí proti nemu. A ak tá druhá je zvolená za vedúcu katechétov, ostatné hovoria proti nej. Ale to nie je Cirkev. Toto sa nemá robiť. Nesmieme to robiť, nesmieme! Nehovorím vám, že si máte odrezať jazyk, až tak nie... Ale prosiť Pána o milosť, aby sme to nerobili, dobre? Toto sa stáva, keď sa zameriavame na prvé miesta, keď dávame do centra seba, s našimi osobnými ambíciami a naším spôsobom videnia vecí a posudzovania druhých. Keď sa pozeráme na chyby iných viac než na ich zručnosti, keď dávame väčšiu váhu tomu, čo nás rozdeľuje, než tomu, čo nás spája...
Raz v inej diecéze, ktorú som mal predtým, som počul zaujímavý a pekný komentár. Hovorilo sa o starej žene, ktorá celý život pracovala vo farnosti. Ten, kto ju dobre poznal, povedal: ‚Táto žena nikdy neohovárala, nikdy neklebetila, vždy bola samý úsmev.‘ Nuž, takáto žena môže byť hneď zajtra svätorečená, nie? Je to pekné, je to dobrý príklad! A keď sa pozrieme na históriu Cirkvi, koľko rozdelenia bolo medzi nami kresťanmi. Aj teraz sme rozdelení. A v dejinách sme my kresťania viedli aj vojnu medzi sebou pre teologické rozdelenia. Spomeňme si na tú 30-ročnú. Ale toto nie je kresťanské. Sme kresťania, alebo nie? Sme teraz rozdelení. Musíme teda prosiť o jednotu všetkých kresťanov, ísť cestou jednoty, ktorú chcel Ježiš a za ktorú sa modlil.

3. Tvárou v tvár tomuto všetkému si musíme vážne spytovať svedomie. V kresťanskom spoločenstve je rozdelenie jedným z najťažších hriechov, pretože nie je znamením Božieho diela, ale diela diabla, ktorý je definovaný ako ten, ktorý rozdeľuje, ktorý rúca vzťahy, ktorý vnucuje predsudky... Rozdelenie kresťanského spoločenstva, či už v škole alebo vo farnosti alebo v nejakom združení, kdekoľvek sa to deje, je to veľmi ťažký hriech, je to totiž dielo diabla. Boh naopak chce, aby sme rástli v schopnosti vzájomne sa prijímať, odpúšťať si a milovať jeden druhého, aby sme sa stále viac podobali na neho, ktorý je spoločenstvo a láska. V tomto spočíva svätosť Cirkvi: v rozpoznaní seba ako obrazu Boha, naplneného jeho milosrdenstvom a jeho milosťou.

Drahí priatelia, dovoľte do vášho srdca vstúpiť týmto Ježišovým slovám: «Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi» (Mt 5,9). Úprimne prosme o odpustenie za všetky situácie, keď sme boli dôvodom rozdelenia alebo nedorozumenia v našich komunitách, dobre si uvedomujúc, že spoločenstvo dosiahneme jedine prostredníctvom stálej konverzie. A čo je konverzia? Pane, daj mi milosť neohovárať, nekritizovať, neklebetiť a všetkých milovať. Je to milosť, ktorú nám Pán dáva. Toto znamená obrátenie srdca, či nie? A vyprosujme si, aby sa každodenná spleť našich vzťahov mohla stať stále krajším a radostnejším odrazom vzťahu medzi Ježišom a Otcom. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)