Katechéza Svätého Otca Františka 8. 10. 2014

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V uplynulých katechézach sme sa usilovali osvetliť pôvod a nádheru Cirkvi a pýtali sme sa, čo pre každého z nás znamená, že sme súčasťou toho ľudu, Božieho ľudu, ktorým je Cirkev. Nemôžeme však zabudnúť na to, že sú mnohí bratia, ktorí sa spolu s nami delia o vieru v Krista, no patria k
iným vierovyznaniam či tradíciám, ktoré sú odlišné od našej. Mnohí rezignovali pred týmto rozdelením – aj vo vnútri našej katolíckej Cirkvi pred ním rezignovali – ktoré bolo v priebehu dejín často príčinou rozporov a utrpení, ako aj vojen! A to je hanba! Ani dnes nie sú vzťahy vždy charakterizované rešpektom a srdečnosťou... Avšak, pýtam sa: Ako sa my staviame k tomu všetkému? Rezignovali sme aj my, či sme dokonca priam ľahostajní voči tomuto rozdeleniu? Alebo pevne veríme, že je možné a potrebné kráčať smerom k zmiereniu a plnému spoločenstvu? K plnému spoločenstvu, inými slovami, k možnosti mať účasť všetci spoločne na Kristovom tele a krvi.
Rozdelenia medzi kresťanmi zraňujú Cirkev, a tým zraňujú Krista, a my, rozdelení, uštedrujeme Kristovi ranu: Cirkev je vskutku telo, ktorého hlavou je Kristus. Vieme dobre, ako veľmi ležalo Ježišovi na srdci, aby jeho učeníci zostali spojení v jeho láske. Stačí si uviesť na myseľ jeho slová v sedemnástej kapitole Jánovho evanjelia, v modlitbe, ktorou sa obracia na Otca v bezprostrednej blízkosti umučenia: «Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my» (Jn 17,11).
Táto jednota bola ohrozená už vtedy, keď bol Ježiš ešte medzi svojimi: evanjelium nám pripomína, že apoštoli sa medzi sebou dohadovali, ktorý z nich je väčší, dôležitejší (porov. Lk 9,46). Pán však veľmi trval na jednote v Otcovom mene, umožňujúc nám pochopiť, že naše ohlasovanie a naše svedectvo budú o toľko viac tým dôveryhodnejšie, čím viac my ako prví budeme schopní žiť v spoločenstve a mať sa radi. Tomuto jeho apoštoli vďaka milosti Ducha Svätého hlboko porozumeli a vzali si to k srdcu natoľko, že sv. Pavol naliehavo prosí spoločenstvo v Korinte týmito slovami: «Prosím vás, bratia, pre meno nášho Pána Ježiša Krista, všetci hovorte to isté, aby neboli medzi vami roztržky, ale aby ste boli dokonalí v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku» (1 Kor 1,10).
Počas svojej púte v dejinách je Cirkev pokúšaná od zlého, ktorý sa snaží, aby ju rozdelil, a bola, žiaľ, poznačená vážnymi a bolestnými rozdeleniami. Sú to rozdelenia, ktoré niekedy pretrvávajú dlhú dobu, až podnes, kvôli čomu je teraz ťažké zrekonštruovať všetky dôvody a hlavne nájsť možné riešenia. Pohnútky, ktoré priviedli až k rozkolom a oddeleniam môžu byť najrozličnejšie: od rozdielnosti dogmatických a morálnych princípov, odlišných teologických a pastoračných koncepcií, cez politické a prospechárske dôvody, až po boje kvôli antipatiám a osobným ambíciám... Isté však je, či už v jednom alebo v druhom prípade, že za týmito roztržkami sa vždy schováva pýcha a sebectvo, ktoré sú príčinou každého rozbroja a robia nás netolerantnými, neschopnými načúvať, a prijať toho, kto má inú predstavu alebo pozíciu ako my.
Teraz, tvárou v tvár tomu všetkému: je niečo, čo my všetci ako členovia svätej Matky Cirkvi máme a musíme urobiť? Rozhodne nesmie chýbať modlitba, v nadväznosti na Ježišovu modlitbu a v spojení s ňou, modlitba za jednotu kresťanov. A spolu s modlitbou Pán od nás žiada obnovenú otvorenosť: žiada nás, aby sme sa nezatvárali pred dialógom a stretnutím, ale aby sme prijali všetko hodnotné a pozitívne, čo sa nám ponúka aj od tých, ktorí zmýšľajú inak ako my alebo sa stavajú do odlišných pozícií. Žiada od nás, aby sme sa zameriavali nie na to, čo nás rozdeľuje, ale najmä na to, čo nás spája, snažiac sa lepšie poznať a milovať Ježiša a deliť sa o bohatstvo jeho lásky. A toto konkrétne zahŕňa priľnutie k pravde, spolu so schopnosťou odpustiť si, cítiť sa byť súčasťou jednej kresťanskej rodiny, považovať sa za dar jeden pre druhého a spoločne konať mnoho dobrých vecí a dobročinných skutkov.
Je to bolestné, ale sú rozdelenia, kresťania sú rozdelení, sme rozdelení medzi sebou. Všetci však máme niečo spoločné: všetci veríme v Ježiša Krista, Pána. Všetci veríme v Otca, v Syna a v Ducha Svätého, a do tretice, všetci spoločne kráčame, sme na ceste. Pomôžme si vzájomne! - Ty to chápeš takto, ty zas tak... - Ale veď vo všetkých spoločenstvách sú vynikajúci teológovia, nech teda oni diskutujú, nech hľadajú teologické pravdy, pretože to je povinnosť, my však spoločne kráčajme, modlime sa jeden za druhého a konajme skutky lásky. A takto vytvárame spoločenstvo na ceste. Toto sa volá duchovný ekumenizmus: kráčať po ceste života všetci spoločne v našej viere, v Ježišovi Kristovi, Pánovi.
Vraví sa, že sa nemá hovoriť o osobných veciach, ale neubránim sa pokušeniu. Hovoríme o spoločenstve... o spoločenstve medzi nami. A dnes som veľmi vďačný Pánovi, pretože presne pred 70 rokmi som bol na prvom svätom prijímaní... [aplauz] A to musíme vedieť všetci, že prijať prvé sväté prijímanie znamená vstúpiť do spoločenstva s ostatnými, do bratského spoločenstva v našej Cirkvi, ale aj do spoločenstva so všetkými tými, ktorí patria do odlišných komunít, ale veria v Ježiša. Poďakujme sa všetci Pánovi za náš krst, poďakujme sa všetci Pánovi za naše spoločenstvo; aby sa toto spoločenstvo naplnilo tak, že bude patriť všetkým, spoločne. Drahí priatelia, poďme teda v ústrety plnej jednote! Dejiny nás rozdelili, sme však na ceste v ústrety zmiereniu a spoločenstvu! A toto je pravda! Toto máme brániť! Všetci sme na ceste k spoločenstvu. A ak by sa nám cieľ javil azda veľmi vzdialený, takmer nedosiahnuteľný a cítime sa byť unesení skľúčenosťou, nech nás posilní pomyslenie na to, že Boh nemôže nepočuť hlas svojho Syna Ježiša a nevypočuť jeho a našu modlitbu, aby všetci kresťania boli naozaj jedno. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)