Cirkev je Kristovým telom

Katechéza Svätého Otca Františka 22. 10. 2014

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Keď chceme zdôrazniť, ako sú prvky vytvárajúce jednu skutočnosť medzi sebou úzko spojené a tvoria spolu jeden celok, často používame obraz tela. Počnúc apoštolom Pavlom, toto vyjadrenie bolo aplikované na Cirkev a je považované za jeho najhlbšiu a najkrajšiu charakteristickú črtu. Dnes sa teda chceme opýtať: V akom zmysle Cirkev tvorí jedno telo? Prečo je definovaná ako «Kristovo telo»?
V Knihe proroka Ezechiela je opísané trochu osobité videnie, pôsobivé, ktoré však má schopnosť vliať dôveru a nádej do našich sŕdc. Boh ukazuje prorokovi rozľahlé územie plné kostí, navzájom oddelených a zoschnutých. Skľučujúca scéna... Predstavte si pláň plnú kostí... Boh ho žiada, aby na ne zvolával Ducha. A v tom momente sa kosti hýbu, začínajú sa k sebe približovať a spájať, rastú na nich najprv nervy, potom mäso a takto sa formuje telo, celistvé a plné života (porov. Ez 37,1-14). Hľa, toto je Cirkev! Odporúčam vám dnes vziať doma do rúk Sväté písmo a prečítať si 37. kapitolu proroka Ezechiela. Nezabudnite, prečítajte si to, je to nádherné.
Toto je Cirkev, je umeleckým dielom, majstrovským dielom Ducha, ktorý každému vlieva nový život Zmŕtvychvstalého a stavia nás vedľa seba, aby sme si vzájomne slúžili a podporovali sa, a tak z nás všetkých tvorí jedno telo, ktoré sa buduje v spoločenstve a láske.
Cirkev však nie je iba telo, vystavané v Duchu; Cirkev je Kristovo telo! A nie je to iba tak jednoducho povedané: sme ním skutočne! Je to veľký dar, ktorý dostávame v deň nášho krstu! Vo sviatosti krstu nás Kristus naozaj robí svojimi, prijímajúc nás do srdca tajomstva kríža, vrcholného tajomstva jeho lásky k nám, aby nám potom umožnil vstať z mŕtvych spolu s ním, ako nové stvorenia. Nuž, hľa: takto sa rodí Cirkev, a takto sa Cirkev rozpoznáva ako Kristovo telo! Krst predstavuje ozajstné znovuzrodenie, znovuzrodzuje nás v Kristovi, začleňuje nás do neho, navzájom nás intímne zjednocuje ako údy toho istého tela, ktorého je on hlavou (porov. Rim 12,5; 1 Kor 12,12-13).
To, čo z neho vyviera, je teda hlboké spoločenstvo lásky. V tomto zmysle je poučné ako Pavol, keď povzbudzuje manželov, «aby milovali svoje manželky ako vlastné telo», tvrdí: «ako aj Kristus [miluje] Cirkev, pretože sme údmi jeho tela» (porov. Ef 5,28-30). Aké je pekné, ak si spomenieme častejšie, kto sme a čo z nás urobil Pán Ježiš: sme jeho telo, to telo, ktoré nikto a nič nemôže od neho odtrhnúť a ktoré on zahaľuje celým svojím utrpením a svojou láskou, práve tak, ako ženích svoju nevestu. Táto myšlienka má však v nás vzbudiť túžbu dať Pánovi odpoveď a deliť sa o jeho lásku medzi nami ako živými členmi jeho tela.
V Pavlových časoch malo spoločenstvo v Korinte mnohé ťažkosti v tomto zmysle, keďže prežívalo, ako často i my, skúsenosť rozdelenia, závisti, nepochopenia a odsúvania na okraj. Všetky tieto veci nie sú v poriadku, pretože namiesto budovania a umožňovania rastu Cirkvi ako Kristovho tela, trieštia ju na všetky strany a rozdrobujú. A toto sa deje i dnes, pomyslime na kresťanské spoločenstvá, na farnosti, pomyslime na naše obce, sídliská, koľko rozdelenia, závisti, ohovárania, koľko nepochopenia a vytískania na okraj. K čomu to vedie? Rozdrobuje to našu vzájomnosť. Tu majú začiatok vojny. Vojny nezačínajú na bojovom poli, ale v srdci, v tomto nepochopení, rozdelení, závisti, v tomto zápasení s inými. Takým bolo korintské spoločenstvo, v tomto boli majstri!
Apoštol Pavol dal Korinťanom zopár konkrétnych rád, ktoré platia i pre nás: nežiarliť, ale vedieť oceniť v našich komunitách dary a kvality našich bratov. Žiarlivosť: «Aha, tento si kúpil auto», a vo mne sa rodí závisť, «tento vyhral v lotérii», a zasa závisť, «a tamtomu sa veľmi dobre darí», a nanovo závisť. Všetko toto rozdrobuje, škodí, nemá sa to robiť! Pretože takto sa vzmáha žiarlivosť a zmocňuje sa srdca. Žiarlivé srdce je srdce kyslé, namiesto krvi je v ňom ocot. Také srdce nikdy nebude šťastné, také srdce rozdrobuje spoločenstvo. Čo teda máme robiť? Vážme si v našich spoločenstvách dary a kvality tých druhých, našich bratov.
A keď pocítim závisť, – lebo tú pociťujeme všetci, všetci sme hriešni – mám sa obrátiť na Pána: «Vďaka, Pane, že si takto obdaroval toho človeka». Oceniť kvality, priblížiť sa a mať podiel na utrpení tých najposlednejších a najnúdznejších; vyjadriť všetkým svoju vďačnosť. Srdce, ktoré vie povedať «ďakujem», je dobré srdce, vznešené srdce, srdce, ktoré je spokojné. Pýtam sa vás: vie každý z nás zakaždým povedať «ďakujem»? Nie vždy, pretože závisť a žiarlivosť nás trochu brzdí.
A posledná rada, ktorú dal apoštol Pavol Korinťanom a aj my si ju máme dať navzájom: nepovažovať sa za lepších ako ostatní. Koľko ľudí sa cíti byť viac ako iní! Aj my, koľkokrát hovorievame ako farizej z podobenstva: «Ďakujem ti, Pane, za to, že nie som ako tamten, že som lepší». Ale to je nepekné, nemožno tak nikdy robiť! A ak sa to chystáš spraviť, pripomeň si svoje hriechy, tie, o ktorých nik nevie, zahanbi sa pred Bohom a povedz: «Ale ty, Pane, ty vieš, kto je lepší, ja si zavriem ústa». A toto prospieva. A vždy sa v láske navzájom považujme za časti jedného tela, ktoré žijú a prispievajú k spoločnému dobru všetkých (porov. 1 Kor 12-14).
Drahí bratia a sestry, ako prorok Ezechiel a apoštol Pavol, zvolávajme aj my Ducha Svätého, aby nám jeho milosť a hojnosť darov pomáhali žiť vskutku ako Kristovo telo, jednotní ako rodina, ale ako rodina, ktorá je Kristovým telom, a ako viditeľné a nádherné znamenie Kristovej lásky. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: