Viditeľná a neviditeľná skutočnosť Cirkvi

Katechéza Svätého Otca Františka 29. 10. 2014

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň.

V predchádzajúcich katechézach sme mali možnosť poukázať na to, že Cirkev má duchovnú povahu: je Kristovým telom, budovaným v Duchu Svätom. Keď však hovoríme o Cirkvi, naše myšlienky okamžite smerujú k našim komunitám, našim farnostiam, našim diecézam, k všetkým budovám, v ktorých sa zvyčajne stretávame, a – samozrejme – aj k jej inštitucionálnym zložkám a osobám v jej vedení, ktoré ju riadia. Toto je viditeľná skutočnosť Cirkvi. Musíme sa teda pýtať: Ide o dve rôzne veci, alebo o jedinú a tú istú Cirkev? A keď to je vždy tá istá Cirkev, ako môžeme chápať vzťah medzi jej realitou viditeľnou a duchovnou?

1. Predovšetkým, keď hovoríme o viditeľnej realite Cirkvi, nemôžeme myslieť len na pápeža, biskupov, kňazov, rehoľné sestry a všetky zasvätené osoby. Viditeľná realita Cirkvi je tvorená tým množstvom pokrstených bratov a sestier vo svete, ktorí veria, dúfajú a milujú. Avšak často krát počujeme, ako niekto povie: ‚Cirkev nerobí toto, Cirkev nerobí ono...‘ - ‚Ale povedz mi, kto je to Cirkev?‘ - ‚To sú kňazi, biskupi, pápež...‘ Cirkev, to sme my všetci! Všetci pokrstení sme Cirkev, Ježišova Cirkev. Všetci tí, ktorí nasledujú Pána Ježiša a ktorí sa v jeho mene stávajú blízkymi tým posledným a trpiacim, snažiac sa ponúknuť trochu úľavy, útechy a pokoja.

Všetci, ktorí robia to, čo nám Pán prikázal, sú Cirkvou. Chápeme teda, že ani tá viditeľná realita Cirkvi nie je zmerateľná, nemožno ju poznať v celej jej plnosti. Ako sa dá spoznať všetko dobro, ktoré sa robí? Mnohé diela lásky, všetka vernosť v rodinách, všetka tá práca pre výchovu detí, pre odovzdávanie viery, to množstvo utrpení chorých, ktorí ich obetujú Pánovi... Toto sa však nedá odmerať a je to veľmi veľké! Ako sa dá spoznať všetky tie zázraky, ktoré cez nás Kristus dokáže vykonať v srdciach a životoch všetkých ľudí? Vidíte, aj viditeľná realita Cirkvi je mimo našej kontroly, presahuje naše sily, je realitou tajuplnou, pretože pochádza od Boha.

2. Keď chceme pochopiť vzťah medzi viditeľnou a duchovnou realitou v Cirkvi, neexistuje iný spôsob, ako pozerať sa na Krista, ktorého telo Cirkev tvorí a je ním utváraná v úkone nekonečnej lásky. Totiž aj v Kristovi, v tajomstve vtelenia, rozpoznávame ľudskú prirodzenosť a božskú prirodzenosť, spojené v jednej osobe zázračným a nerozlučným spôsobom. To platí analogicky aj pre Cirkev. A ako v Kristovi ľudská prirodzenosť plne podporuje božskú a je v jej službách na zavŕšenie spásy, tak to platí aj v Cirkvi pre jej viditeľnú realitu vo vzťahu k duchovnej. Aj Cirkev je teda mystériom, v ktorom to, čo nevidno, je dôležitejšie ako to, čo vidíme, a rozpoznať to možno len očami viery (porov. Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 8).

3. V prípade Cirkvi si ale musíme položiť otázku: Ako môže byť viditeľná realita v službe duchovnej reality? Opäť platí, že to môžeme pochopiť pri pohľade na Krista. Kristus je vzorom Cirkvi, pretože Cirkev je jeho telom. Je vzorom pre všetkých kresťanov, pre všetkých nás. Keď pozeráme na Krista, nepomýlime sa. V Lukášovom evanjeliu sa rozpráva, ako sa Ježiš vrátil do Nazareta, kde vyrástol, vošiel do synagógy a čítal, vzťahujúc na seba úryvok z proroka Izaiáša, kde je napísané: «Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok» (4,18-19). Hľa, tak ako si Kristus poslúžil svojou ľudskosťou – pretože bol aj človekom – pre oznámenie a vykonanie Božieho plánu vykúpenia a spásy – pretože bol Bohom –, tak to musí byť aj v Cirkvi. Cez svoju viditeľnú realitu, cez všetko to, čo možno vidieť: sviatosti a svedectvo nás všetkých kresťanov, Cirkev je dennodenne volaná byť nablízku všetkým ľuďom, počnúc chudobnými, tými, čo trpia a čo sú na okraji spoločnosti, aby tak všetkým dávala pocítiť Ježišov súcitný a milosrdný pohľad.

Drahí bratia a sestry, často v Cirkvi zakusujeme našu krehkosť a naše limity. Všetci ich máme. Všetci sme hriešnici. Nikto z nás nemôže povedať: ‚Ja nie som hriešnik.‘ Ak sa však niekto spomedzi nás cíti, že nie je hriešnikom, nech zdvihne ruku... Všetci nimi sme. A táto slabosť, tieto ohraničenia, tieto naše hriechy v nás oprávnene vyvolávajú hlbokú bolesť, najmä, keď dávame zlý príklad a uvedomíme si, že sa stávame zdrojom pohoršenia. Koľkokrát sme počuli na ulici či sídlisku: ‚Tam tá osoba stále chodí do kostola, no ohovára všetkých...‘ Toto nie je kresťanské, je to zlý príklad, je to hriech. Naše svedectvo je to, keď umožňujeme pochopiť, čo znamená byť kresťanom. Vyprosujme si, aby sme neboli dôvodom pohoršenia. Prosme o dar viery, aby sme mohli pochopiť, ako napriek našej malosti a našej chudobe nás Pán urobil skutočným nástrojom milosti a viditeľným znamením svojej lásky k celému ľudstvu. Môžeme sa stať dôvodom pohoršenia, to áno. Ale môžeme sa stať aj dôvodom svedectva, keď vyjadríme naším životom to, čo od nás chce Ježiš.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: