Katechéza Svätého Otca Františka 5. 11. 2014

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Počuli sme, čo apoštol Pavol hovorí biskupovi Títovi. Koľko cností musíme mať my biskupi, však? Počuli sme to všetci, pravda? No, nie je to ľahké, nie je to ľahké, lebo sme hriešnici. Avšak zverujeme sa do vašej modlitby, aby sme sa aspoň priblížili k tomu, čo apoštol Pavol odporúča všetkým biskupom. Súhlasíte? Budete sa modliť za nás?
V predchádzajúcich katechézach sme už mali možnosť pripomenúť si, ako Duch Svätý neustále hojne zahŕňa Cirkev svojimi darmi. Dnes Kristus v moci a milosti svojho Ducha neprestáva udeľovať úrady, aby takto budoval kresťanskú komunitu ako svoje telo. Medzi týmito úradmi sa vyníma biskupský úrad. V biskupovi, ktorému pomáhajú kňazi a diakoni, je sám Kristus, ktorý je prítomný a ktorý sa naďalej stará o svoju Cirkev, zabezpečujúc jej ochranu a vedenie.

1. V prítomnosti a službe biskupov, kňazov a diakonov môžeme spoznať pravú tvár Cirkvi. Je to Svätá hierarchická matka Cirkev. A naozaj, cez týchto bratov, vyvolených Pánom a vysvätených sviatosťou posvätného stavu, Cirkev uskutočňuje svoje materstvo. Plodí nás v krste ako kresťanov tým, že nás znovuzrodzuje v Kristovi, bdie nad naším rastom vo viere, privádza nás do náručia Otca, aby sme prijali jeho odpustenie, pripravuje pre nás eucharistický stôl, kde nás živí Božím slovom a Ježišovým Telom i Krvou, zvoláva na nás Božie požehnanie a silu jeho Ducha, podopiera nás počas celého nášho života a zahŕňa nás svojou nehou a teplom, najmä v najháklivejších okamihoch skúšok, utrpenia a smrti.

2. Toto materstvo Cirkvi sa prejavuje najmä v osobe biskupa a v jeho službe. Ako si totiž Ježiš vybral apoštolov a poslal ich ohlasovať evanjelium a pásť jeho stádo, tak sú biskupi, ich nástupcovia, postavení do čela kresťanských komunít ako garanti ich viery a ako živé znamenie prítomnosti Pána medzi nimi. Sme si preto vedomí, že nejde o pozíciu prestíže, o nejakú čestnú hodnosť. Biskupský úrad, to nie je pocta, je to služba. Tak to chcel Ježiš. V Cirkvi by nemalo byť miesta pre svetskú mentalitu. Svetská mentalita hovorí: ‚Tento človek urobil cirkevnú kariéru, stal sa biskupom...‘ Nie, v Cirkvi nemôže byť miesta pre túto mentalitu. Biskupský úrad je službou, nie vyznamenaním, ktorým by sa niekto vystatoval. Byť biskupom, to znamená mať stále pred očami Ježišov príklad, ktorý ako Dobrý pastier neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil (porov. Mt 20,28; Mk 10,45), a aby dal svoj život za svoje ovce (porov. Jn 10,11). Svätí biskupi – a je ich mnoho v dejinách Cirkvi – toľkí svätí biskupi nám ukazujú, že táto služba sa nevyhľadáva, neprosí sa, nekupuje, ale sa prijíma v poslušnosti, nie pre povýšenie, ale pre uponíženie sa, rovnako ako sa Ježiš «uponížil a bol poslušný až na smrť, až na smrť na kríži» (porov. Flp 2,8). Je smutné vidieť človeka, ktorý vyhľadáva tento úrad a ktorý robí veľa vecí, aby k nemu dospel, a keď sa ta dostane, neslúži, vystatuje sa, žije len pre svoju márnivosť.

3. Je ešte ďalší vzácny prvok, ktorý si zaslúži povšimnutie. Keď si Ježiš vybral a povolal apoštolov, nemal v úmysle, že by mali byť oddelení od seba, každý na vlastnú päsť, ale spolu, mali byť zjednotení s ním ako jedna rodina. Aj biskupi tvoria jediné kolégium, zhromaždené okolo pápeža, ktorý je strážcom a garantom tohto hlbokého spoločenstva, ktoré bolo tak drahé Ježišovi i samotným jeho apoštolom. Aké je teda krásne, keď biskupi s pápežom vyjadrujú túto kolegialitu a snažia sa byť stále viac a viac služobníkmi veriacich, služobníkmi Cirkvi! Nedávno sme to zakúsili počas zhromaždenia synody o rodine. Ale myslime na všetkých biskupov po celom svete, ktorí hoci žijú v miestach, kultúrach, kontextoch a tradíciách, ktoré sú rozdielne a navzájom vzdialené, majú ďaleko z jedného konca na druhý - istý biskup mi jedného dňa povedal, že na cestu do Ríma zo svojho miesta potreboval 30 hodín letu... - sú veľmi ďaleko jeden od druhého, no stávajú sa výrazom dôverného spojenia v Kristovi a medzi svojimi komunitami. A v spoločnej modlitbe Cirkvi všetci biskupi spoločne načúvajú Pánovi a Duchu Svätému, aby tak mohli do hĺbky venovať pozornosť človeku a znameniam čias (porov. Gaudium et spes, 4 ).

Drahí priatelia, toto všetko nám dáva pochopiť, prečo kresťanské spoločenstvá spoznávajú v biskupovi veľký dar, a sú povolané živiť úprimné a hlboké spoločenstvo s ním, počnúc kňazmi a diakonmi. Nie je zdravá taká cirkev, v ktorej by veriaci, diakoni a kňazi neboli zjednotení s biskupom. Takáto cirkev bez jednoty s biskupom je chorou cirkvou. Ježiš si želal túto jednotu všetkých veriacich s biskupom, aj diakonov a kňazov. A títo tak robia vo vedomí, že práve v biskupovi sa stáva viditeľným vzťah každej cirkvi s apoštolmi a so všetkými ostatnými komunitami, zjednotenými s ich biskupmi a s pápežom v jedinej Cirkvi Pána Ježiša, ktorá je našou Svätou hierarchickou matkou Cirkvou. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)