Vojsť do svätyne

Farizej vo svojom postoji ukazuje jednu z častých deformácií náboženského života. Príliš zdôrazňoval to, čo on Bohu dáva. Zdalo sa mu, že v stretnutí s Bohom sa možno chváliť svojimi vlastnými výsledkami. Myslel si, že Bohu záleží na tom, koľko Mu prinesieme, že On meria človeka podľa obetí, ktoré Mu prináša.

Vošiel do svätyne, ale namiesto toho, aby sa postavil pred Boha a videl obrovské množstvo Jeho darov, videl iba seba. Jednoduchým dôsledkom tohto faktu bolo porovnanie sa s inými. „Nie som ako iní ľudia, (...) ako i tento mýtnik“. Malý človek vždy nájde menšieho od seba, aby sa na jeho podklade vyťahoval svojou veľkosťou. To je znamenie, že nestál pred Bohom. Keby to urobil, nikdy by sa dokonca nepokúšal porovnávať s inými.

Mýtnik prezentuje úplné iný prístup k náboženstvu. On nič neprináša a nemá sa čím chváliť. Zaujal pokorný postoj a bil sa v prsia, pričom vyznával svoju vinu a prosil o milosrdenstvo. On vie, že vo svätyni oveľa viac dáva Boh človeku ako človek Bohu. On chápe, že podstata náboženstva spočíva v údive nad bohatstvom darov, ktoré dáva Boh. Vie, že Boh ho miluje odpúšťajúcou láskou. Vyznaním svojej viny a prosbou o milosrdenstvo sa usiluje osláviť Boha.

Ako často kresťania vstupujú do svätyne v duchu farizeja, aby sa pýšili pred Bohom svojimi výsledkami a svojou dokonalosťou. „V nedeľu chodím do kostola, ráno a večer sa modlím, spovedám sa raz do roka... Nikoho som neokradol, nikoho som nezavraždil, s nikým sa nehádam“. Vstupujú do svätyne zahľadení do seba, a nie do Boha, a akí vchádzajú, takí vychádzajú. Často tiež pozerajú zhora na svojich známych, ktorí sa vedľa nich modlia, pričom vypočítavajú pred Bohom ich hriechy, aby sa na tomto podklade ukázali v lepšom svetle. „Bože, ďakujem Ti, že nie som ako iní ľudia, vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci...“.

Náboženský život objavuje svoju krásu a tvorivú silu až vtedy, keď človek vstupuje do svätyne, aby velebil Boha za to, čo On pre nás urobil, aby spieval hymnus vzdávania vďaky nie za vlastnú dokonalosť, ale za obrovské množstvo dobroty a lásky Boha. Až toto tvorí správny predmet vzdávania vďaky. „Veľké veci nám učinil Pán a sväté je Jeho meno“.

Najväčší svätec a najväčší hriešnik vo svätyni musia vidieť dielo Boha a teda nielen svoje. Ak sa svätý zastaví iba pri svojich skutkoch, hoci najväčších, ľahko zabudne, čo Boh pre neho urobil. Jeho diela sú sotva kvapkou v oceáne dobrodení, akým Boh zalieva svet, a to, čo on nazve „svojím“, vo väčšej miere patrí Bohu, ako jemu. Ak sa hriešnik zastaví pri svojich dielach, a neuvidí veľkú odpúšťajúcu lásku, nedokáže si vzbudiť opravdivú ľútosť. Totiž až táto ľútosť spôsobuje objavenie svojej nevďačnosti voči nepochopiteľnej dobrote Božej a Jeho milosrdenstvu. Keby sa aj on porovnával s inými, navodí si iba komplexy a bude pozerať do priepasti zúfalstva, pričom neuvidí záchranu pre seba. Iba pohľad plný zvelebovania a vzdávania vďaky na to, čo Boh pre nás urobil, je v stave vyslobodiť človeka z jeho egoizmu a naplniť ho opravdivým šťastím.

Zastavme sa a uvažujme, za akým účelom prichádzame k Pánovmu oltáru? Prichádzame, aby sme Ho zvelebovali za nepochopiteľné diela, ktoré pre nás urobil, robí a bude robiť? Alebo, aby sme mysleli na seba, na svoju veľkosť. Vo svätej omši, ako v šošovke sa koncentrujú všetky Božie diela spásy a ktokoľvek sa k nim približuje, aby ich zakúsil, musí spievať pieseň zvelebovania a vzdávania vďaky. Iba vtedy môže Boh vykonať v Jeho srdci ešte jedno spásne dielo a spojiť ho s inými srdcami otvorenými na Jeho činnosť.

Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal Ježiš toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik.

Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: ‚Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.‘

Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: ‚Bože, buď milostivý mne hriešnemu.‘

Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“

Pokiaľ sme minulú nedeľu rozjímali nad tým, „ako sa treba stále modliť a neochabovať“ (Lk 18,1), tak v dnešnom evanjeliu nám Ježiš dáva ďalšie ponaučenie o modlitbe. Pritom nám kladie otázku: Aký obraz Boha, aká predstava o nás samých a o tých druhých predstavuje východisko našej modlitby?

„Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal toto podobenstvo“ (Lk 18,9). Touto poznámkou sa začína dnešné čítanie, týkajúce sa každého jedného z nás, lebo sme neustále vystavení pokušeniu považovať sa za spravodlivých a ospravedlňovať si naše správanie. Najkratšia cesta, ktorá vedie práve k tomuto pokrivenému postoju spočíva v tom, že človek kritizuje a odsudzuje chyby práve tých druhých a jeho vlastné svedomie tak zostáva v klamnej nehybnosti. Zatiaľ čo súdi druhých, necháva bez povšimnutia svoje vlastné hriechy. A tak sa vzďaľujeme od Ježiša, keď zabúdame na jeho vlastné upozornenie: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali.“ (Lk 5,30-31).

Tento postoj sa potom prejavuje aj v tom, akým spôsobom sa modlíme k Bohu, ako to vysvetľuje dnešné podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik“ (Lk 18,10). Na prvý pohľad nemôže byť väčší protiklad: na jednej strane „nábožný človek“, ktorého uctievajú a dávajú za príklad, na druhej strane mýtnik, teda ten, ktorý má podľa židov nečisté zamestnanie, lebo nespravodlivo vyberá vyššie dane a preto ide hádam o najbežnejší príklad verejného hriešnika, ktorého všetci odsudzovali a pohŕdali ním. Obaja vchádzajú do chrámu, aby vstúpili do spoločenstva s Bohom, ale ich modlitby sú úplne odlišné.

Farizej stojí vzpriamene, čo je postoj človeka, ktorý si je istý sám sebou a modlí sa vo svojom vnútri, teda akosi sám pred sebou: „Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám“ (Lk 18,11-12). V týchto slovách vidno úplne zvrátenú formu modlitby, lebo farizej nahrádza Boha svojim vlastným „ja“ a neďakuje za to čo Boh vo svojej nekonečnej dobrote a vernej láske urobil pre neho, ale vychvaľuje to, čo on ako človek vykonal pre Boha! Je jasné, že v takej modlitbe sa odráža úplné prevrátenie vzťahu človeka s Bohom, lebo povolanie k viere je chápané ako privilégium, zachovávanie Mojžišovho zákona zasa ako určitá garancia Božej priazne, lebo mravnosť by tak mala farizejovi zaisťovať nadradenosť nad ostatnými. Ten, kto sa považuje za spravodlivého, podlieha sebaklamu o vlastnej dokonalosti a tak nemyslí na to, že by mal zmeniť svoj vlastný život. Jeho základným postojom je predovšetkým pohŕdanie všetkými, ktorí nerobia to, čo robí on...

Ježiš pokračuje: „Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: »Bože, buď milostivý mne hriešnemu.«“ (Lk 18,13). Jeho verejné hriechy z neho robia osobu, ktorou sa pohŕda a preto vchádza do chrámu s vedomím, že je jednoducho hriešnik, k čomu určite prispeli aj ostré súdy zo strany iných ľudí. Tento človek sa neodváži ani priblížiť ku svätyni, teda k miestu Pánovej prítomnosti. Nemá nič, čím by sa mohol vychvaľovať pred Bohom, môže len vzývať milosrdenstvo od trikrát Svätého, ktorým je Najvyšší. Mýtnik prežíva také pocity, aké mal Peter, keď sa ho v hĺbke jeho bytosti dotkla Ježišova svätosť: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny“ (Lk 5,8). Áno skutočné stretnutie s Bohom a s Ježišom Kristom ide spolu s tým, že sa pred človekom odhaľuje jeho vlastná hriešnosť, teda tá priepastná vzdialenosť, ktorá ho oddeľuje od Pána. Práve preto modlitba: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ (Lk 18,13), najlepšie vyjadruje náš skutočný stav. Sme pobádaní k tomu, aby sme uznali svoje vlastné chyby a prijímali fakt, že Pán to všetko zahalí svojim nekonečným milosrdenstvom. To jediné je v našom živote naozaj nevyhnutné.

Veľavravný je aj záver, ktorý Ježiš vyslovil na konci podobenstva, On, ktorým farizeji tak pohŕdali práve pre jeho stolovanie s mýtnikmi (porov. Lk 5,30;7,34): „Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 18,14). Mýtnik totiž predstupoval pred Boha s veľkou pravdivosťou, prijímal to, že je známy ako ten, kto má nečisté zamestnanie, ako verejný hriešnik, ktorý zúfalo potrebuje Božie milosrdenstvo. Jedine ten, kto má skrúšené srdce (porov. Ž 51,19) kvôli vedomiu svojej nedokonalosti, sa môže v modlitbe pravdivo obracať k Bohu a byť v skutočnom spoločenstve s bratmi a sestrami, lebo modlitba pokorného preniká až do nebies (porov. Sir 35,17).

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)