Katechéza Svätého Otca Františka 12.10.2016

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V predchádzajúcich katechézach sme postupne vnikali do vznešeného tajomstva Božieho milosrdenstva. Zamýšľali sme sa nad konaním Otca v Starom zákone, a potom sme videli, skrze evanjeliové príbehy, ako je Ježiš, vo svojich slovách a gestách, vtelením Milosrdenstva. On v tom čase učil svojich učeníkov: «Buďte milosrdní ako Otec» (Lk 6,36). Je to záväzok, ktorý sa mocne dotýka svedomia a konania každého kresťana. Totiž nestačí mať skúsenosť Božieho milosrdenstva vo vlastnom živote; je potrebné, aby sa ten, kto ho obsiahne, stal aj  jeho znamením a nástrojom pre druhých. Navyše milosrdenstvo nie je vyhradené iba pre mimoriadne chvíle, ale prestupuje celú našu každodennú existenciu.
Ako teda môžeme byť svedkami milosrdenstva? Nemyslime si, že tu ide o vynakladanie veľkých síl alebo konanie nadľudských činov. Nie je to tak. Pán nám ukazuje cestu oveľa jednoduchšiu, pripravenú z malých činov, ktoré však v jeho očiach majú nesmiernu hodnotu. Až do takej miery, ako nám povedal, že na základe nich budeme súdení. Skutočne, jedna z najkrajších statí Matúšovho evanjelia nám predkladá učenie, ktoré by sme istým spôsobom mohli považovať za „Ježišov testament“ zo strany evanjelistu, ktorý priamo na sebe zakúsil účinok Božieho milosrdenstva. Ježiš hovorí, že zakaždým, keď dáme jesť hladnému a piť smädnému, keď zaodejeme nahú osobu a prijmeme cudzinca, keď navštívime chorého alebo väzňa, robíme to jemu samému (porov. Mt 25,31-46). Cirkev nazvala tieto gestá „skutkami telesného milosrdenstva”, pretože pomáhajú ľuďom v ich materiálnych potrebách.
Je tu však aj ďalších sedem skutkov milosrdenstva nazvaných „duchovnými“, ktoré sa týkajú ďalších rovnako významných potrieb, zvlášť dnes, pretože sa dotýkajú intimity osôb a často spôsobujú väčšie utrpenie. Všetci si z nich určite pamätáme jeden, ktorý sa stal súčasťou bežnej reči: „Trpezlivo znášať dotieravé osoby“. A veru, existujú takéto dotieravé osoby!  Mohlo by sa nám to zdať vecou neveľmi dôležitou, nad ktorou sa pousmejeme, avšak je v tom hlboký prejav lásky; a tak je to aj s ostatnými šiestimi, ktoré je dobré pripomenúť: radiť pochybujúcim, učiť nevedomých, napomínať hriešnikov, utešovať zarmútených, odpúšťať urážky, modliť sa k Bohu za živých i mŕtvych.
Sú to veci každodennosti! „Som zničený...“ – „Veď ti Boh pomôže, ja nemám čas...“ – Nie tak! Zastavím sa, vypočujem ho, stratím s ním čas a uteším ho, toto je gesto milosrdenstva. A preukázali sme ho nie iba dotyčnému, preukázali sme ho Ježišovi!   
V nasledujúcich katechézach sa pozastavíme pri týchto skutkoch, ktoré nám Cirkev predstavuje ako konkrétny spôsob prežívania milosrdenstva. V priebehu storočí ich praktizovalo mnoho jednoduchých ľudí, ktorí tak vydávali nefalšované svedectvo viery. Cirkev kdekoľvek, verná Pánovi, prechováva prednostnú lásku voči najbezmocnejším. Často sú to osoby v našej blízkosti, ktoré potrebujú našu pomoc. Na ich uskutočňovanie nemusíme chodiť vyhľadávať ktovie aké podujatia. Lepšie je začať od tých najjednoduchších, ktoré nám Pán ukazuje ako najnaliehavejšie.
Vo svete, žiaľ, zasiahnutom vírusom ľahostajnosti, sú skutky milosrdenstva najlepším protiliekom. Učia nás totiž pozornosti voči najzákladnejším potrebám našich «najmenších bratov» (Mt 25,40), v ktorých je prítomný Ježiš.  Ježiš je vždy prítomný tam, kde je nejaká núdza, človek v núdzi, či už materiálnej alebo duchovnej, je tam Ježiš. Rozpoznať jeho tvár v tom, ktorý je v núdzi, je ozajstnou výzvou proti ľahostajnosti. Umožňuje nám to byť vždy ostražitými a predísť tomu, že by Kristus prešiel okolo nás bez toho, aby sme to postrehli.
Znovu mi prichádza na myseľ výrok sv. Augustína: «Timeo Iesum transeuntem» (Serm., 88, 14, 13). „Bojím sa, že Pán prejde povedľa“ a ja ho nerozpoznám, že Pán príde ku mne v niektorom z týchto maličkých, núdznych, a ja nepostrehnem, že je to Ježiš. Mám strach, že Pán prejde a ja si to nevšimnem. Kládol som si otázku, prečo sv. Augustín hovoril o obávaní sa Ježišovho prechodu. Odpoveď je, žiaľ, v našich postojoch: pretože často sme roztržití, ľahostajní, a keď Pán prechádza popri nás, strácame príležitosť na stretnutie, na stretnutie sa s ním.
Skutky Božieho milosrdenstva v nás prebúdzajú potrebu a schopnosť urobiť vieru živou a činnou prostredníctvom lásky. Som presvedčený, že skrze tieto jednoduché každodenné gestá môžeme dovŕšiť pravú kultúrnu revolúciu, ta ako sa to udialo v minulosti. Ak každý z nás, každý deň, vykoná jedno z nich, toto bude vo svete revolúciou! Ale všetci, každý z nás. Na koľkých svätých sa ešte dnes spomína nie kvôli veľkým dielam, ktoré uskutočnili, ale pre lásku, ktorú vedeli odovzdať! Pomyslime na Matku Terezu, nedávno svätorečenú: nepripomíname si ju kvôli mnohým domom, ktoré otvorila vo svete, ale preto, lebo sa skláňala nad každou osobou, ktorú nachádzala uprostred ulice, aby jej navrátila dôstojnosť. Koľko opustených detí objala v náručí; koľkých umierajúcich sprevádzala na prahu večnosti držiac ich za ruku! Tieto skutky milosrdenstva sú črtami tváre Ježiša, ktorý sa ujíma svojich najmenších bratov, aby každému priniesol nežnosť a blízkosť Boha. Nech nám Duch Svätý pomáha, nech Duch Svätý zapáli v nás túžbu žiť takýmto životným štýlom. Naučme sa znovu naspamäť skutky telesného a duchovného milosrdenstva a prosme Pána, aby nám ich pomáhal uskutočňovať každý deň, keď vidíme Ježiša v človeku, ktorý je v núdzi.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)