Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 27.4.2011

Drahí bratia a sestry!
V týchto prvých dňoch Veľkonočného obdobia, ktoré trvá až do Turíc, sme ešte naplnení novou sviežosťou a radosťou, ktorú liturgické slávenia vniesli do našich sŕdc. Chcel by som sa teda krátko zamyslieť spolu s vami nad Veľkou nocou, ktorá je centrom kresťanského mystéria. Všetko má svoj začiatok v tomto: Kristus vzkriesený z mŕtvych je základom našej viery. Z Veľkej noci vyžaruje – ako od svetlého a žiariaceho centra – celá liturgia Cirkvi, ktorá z neho berie svoj obsah a význam. Liturgické slávenie smrti a vzkriesenia Krista nie je iba jednoduchou spomienkou na tieto udalosti, ale je ich mysterióznou aktualizáciou pre život každého kresťana a každej kresťanskej komunity, pre celý náš život. Viera vo vzkrieseného Krista pretvára našu existenciu spôsobujúc v nás neustále vzkriesenie z mŕtvych, ako písal sv. Pavol prvým veriacim: „Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Žite ako deti svetla! Ovocie svetla je v každej dobrote, spravodlivosti a pravde“ (Ef 5,8-9).
Ako sa teda môže stať Veľká noc naším životom? Ako môže celá naša vnútorná i vonkajšia existencia nadobudnúť „veľkonočnú formu“? Musíme začať od autentického pochopenia Ježišovho vzkriesenia: táto udalosť nie je jednoduchým návratom k prechádzajúcemu životu, ako sa stalo prípade Lazára, Jairovej dcéry a mladíka z mesta Naim, ale je to niečo úplne nové a odlišné. Kristovo vzkriesenie je začiatkom nového života, už viac nie podrobeného pominuteľnosti času, ale života ponoreného do Božej večnosti. V Ježišovom vzkriesení začína nový stav bytia ľudí, ktorý osvetľuje a pretvára našu každodennú cestu a otvára ľudstvu budúcnosť, ktorá je kvalitatívne odlišná a úplne nová. Preto sv. Pavol nielen neoddeliteľným spôsobom spája vzkriesenie kresťanov s Ježišovým vzkriesením (porov. 1 Kor 15,16.20), ale ukazuje tiež, ako je potrebné žiť Veľkonočné mystérium v každodennosti nášho života.
V Liste Kolosanom hovorí: „Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi!“ (Kol 3,1-2). Na prvý pohľad, čítajúc tento text, by sme si mohli myslieť, že apoštolovým zámerom je zavrhnúť pozemské skutočnosti, zabudnúť na tento svet utrpenia, nespravodlivosti a hriechu a už anticipovane žiť v nebeskom raji. V takom prípade by však „nebo“ bolo akýmsi odcudzením. Aby sme pochopili pravý význam týchto Pavlových slov, stačí, že ich nevytrhneme z ich kontextu. Apoštol veľmi dobre upresňuje, čo myslí pod tým „čo je hore“, čo má kresťan hľadať a „čo je na zemi“, čomu sa má vyhýbať. Predovšetkým, ktoré sú veci, „čo sú na zemi“, ktorým sa treba vyhýbať: „Umŕtvujte teda“, píše sv. Pavol, „svoje pozemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo, čo je modloslužba! Pre takéto veci prichádza Boží hnev na odbojných synov“ (Kol 3,5-6). Umŕtvovať v nás nenásytnú túžbu po materiálnych dobrách, egoizme, ktorý je koreňom každého hriechu. Teda, keď apoštol pozýva kresťanov rozhodne sa odpútať od toho, „čo je na zemi“, jasne chce dať najavo to, čo patrí „starému človeku“, z ktorého sa kresťan má vyzliecť, aby sa mohol obliecť v Krista.
Tak ako bolo jasne povedané, ktoré sú veci, ku ktorým netreba pripútavať svoje srdce, s takou istou jasnosťou nám sv. Pavol ukazuje, čo je to „čo je hore“, čo má kresťan hľadať a oceňovať. Tieto sa týkajú „nového človeka“, ktorý sa obliekol v Krista raz a navždy v krste, avšak neustále potrebuje obnovovanie „podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril“ (Kol 3,10). Hľa, ako Apoštol národov opisuje to, „čo je hore“: „Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. ... Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti!“ (Kol 3,12-14). Svätý Pavol je teda ďaleko od toho, aby nás kresťanov vyzýval k úniku zo sveta, do ktorého nás Boh vložil. Je pravda, že sme občanmi iného „mesta“, kde sa nachádza naša skutočná vlasť, no cestu k tomuto cieľu musíme prejsť každodenným životom na tejto zemi. Už teraz, participujúc na živote vzkrieseného Krista, musíme žiť ako noví ľudia v tomto svete, uprostred tohto pozemského sveta.
A toto je cesta ako pretvoriť nielen seba samých, ale celý svet, aby sme mu dali novú podobu, ktorá by podporovala rozvoj človeka a spoločnosti podľa logiky solidarity, dobra a hlbokého rešpektu dôstojnosti každého z nás. Apoštol nám pripomína, ktoré čnosti by mali sprevádzať kresťanský život: na vrchole je láska, od ktorej sú všetky ostatné odvodené ako od svojho zdroja a matrice. Ona zahŕňa a obsahuje všetko to, „čo je hore“: láska, ktorá – spolu s vierou a nádejou – je základným pravidlom života kresťana a definuje jeho hlbokú prirodzenosť.
Veľká noc teda nesie v sebe novosť hlbokého a úplného prechodu zo života podriadeného hriechu k slobodnému životu vedenému láskou, tou silou, ktorá rúca všetky prekážky a vytvára novú harmóniu vo vlastnom srdci a vo vzťahoch k ostatným ľuďom i veciam. Každý kresťan – tak ako každá komunita – ak prežije tento prechod k vzkrieseniu, nemôže sa nestať novým kvasom pre svet. Darujúc seba samého v naliehavých a spravodlivých prípadoch, ako ukazujú svedectvá svätých všetkých čias a na všetkých miestach. Sú aj mnohé očakávania našich čias: my, kresťania – pevne veriac, že Kristovo vzkriesenie obnovilo človeka bez toho, aby ho odobralo zo sveta, v ktorom vytvára svoje dejiny – musíme byť svetlými svedkami tohto nového života, ktorý priniesla Veľká noc. Veľká noc je teda darom, ktorý máme vždy hlbšie vo viere prijímať, aby sme mohli v každej situácii konať – s Kristovou milosťou – podľa Božej logiky, logiky lásky. Svetlo Kristovho vzkriesenia musí preniknúť tento náš svet, musí dosiahnuť ako posolstvo pravdy a života ku všetkým ľuďom skrze naše každodenné svedectvo.
Drahí priatelia! Áno, Kristus skutočne vstal z mŕtvych! Nemôžeme si nechať iba pre nás tento život a radosť, ktorú nám on daroval svojou Veľkou nocou, ale ju musíme darovať všetkým, s ktorými sa stretávame. To je naša úloha a naše poslanie: umožniť, aby v srdciach našich blížnych povstala nádej tam, kde je beznádej; radosť, kde je smútok; život, kde je smrť. Svedčiť každý deň o radosti vzkrieseného Pána znamená žiť vždy „veľkonočným spôsobom“ a odovzdávať radostnú zvesť, že Kristus nie je iba nejakou myšlienkou či spomienkou na minulosť, ale je osobou, ktorá žije s nami, pre nás a v nás. A s ním, skrze neho a v ňom môžeme urobiť všetko nové (porov. Zjv 21,5).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)